Ježiš sa vo svojej veľkňazskej modlitbe modlí za učeníkov, aby hoci nie sú z tohto sveta, neboli vzatí zo sveta, ale aby boli ochránení od zlého (Jn 17,14-16). Čo sedí aj s jeho slovami v reči na vrchu (Mt 5) o tom, že máme byť soľou zeme a svetlom pre svet. Toto svetlo sa pred svetom nemá schovávať (napr. v kostoloch al. pri stretnutiach po domoch), ale má mu jasne svietiť, zvlášť v časoch, keď panuje tma a chaos.
Meno "kameň svedectva", ktoré nosí naše spoločenstvo, sa hlási k týmto Ježišovým slovám. Súčasťou našej identity je vydávať svedectvo o Božom konaní v našich životoch, tak ako Eben Ezer svojou holou existenciou vydával svedectvo o Božej zázračnej pomoci Izraelu.
Žiť správne toto povolanie (vlastné každému Ježišovmu nasledovníkovi) znamená balansovať medzi dvoma pokušeniami alebo tendenciami.
Prvá je pokušenie ducha náboženstva, ktorému podľahli farizeji. Jedná sa o stratu vzťahu, o útek z neho a upnutie sa k forme viac ako k Osobe našej viery. Ak podľahnem tomuto pokušeniu, stratím sa v nejakej náboženskej bubline, možno v hľadaní intenzívnych duchovných zážitkov, ale úplne prestanem vidieť ľudí okolo mňa. Vychladne láska, zostane len tvrdý zákon. Ježiš to farizejom často vyčítal.
Druhé pokušenie pochádza od ducha tohto sveta. Keď mu podľahnem, stratím správny smer, strhne ma prúdenie na širokej ceste nasledovania žiadostí, trendov a emócií. Prestanem nasledovať Ježiša a jeho ťažké výzvy o umieraní sebe, braní kríža, milovaní nie len blížnych ale aj nepriateľov sú pre mňa nezmyslom. Nenápadnejšia forma podľahnutia tomuto duchu, aktuálna v tomto čase je dať svoj život na "pauzu". Až kým neskončí pandémia a život sa konečne vráti do starých koľají. A tak môžem skončiť v nejakom virtuálnom svete seriálov, hier, kníh, upínania sa na minulosť alebo budúcnosť, ignorujúc ľudí a vzťahy, ku ktorým som povolaný tu a teraz.
Verím, že v tejto temnote rastúceho chaosu, frustrácie a rastúceho strachu a hnevu môžeme a sme povolaní byť svetlom pre svet. Dopĺňajme svoj olej a svieťme!
Matej Ogar Sabo