Slepých budem viesť po ceste im neznámej, budem ich viesť po neznámych chodníkoch.

Iz 42,16

      Snažím  sa modliť za  tých, ktorých stretávam denne do práve. Je to stále tá istá trasa. Kilometer a pol  cez Karadžičovu a  Dostojevského rád, po ceste pre cyklistov okolo budov s množstvami kancelárií, zamestnancov a osudov.

    Ľudia sa ponáhľajú do práce a ja rozmýšľam nad tou svojou.  A musím povedať, že to  bolo pre mňa zbytočné.  Aj tak som v práci začal pracovať nad niečím úplne iným, ako som si  ráno cestou naplánoval.  Viac som sa začal dívať na tváre ľudí, ktorí idú okolo mňa. Míňame sa, letmými pohľadmi sa  sotva zavnímame a ideme ďalej každý svojou cestou. Neznámy míňa neznámeho a možno sa už nikdy v živote neuvidíme. Možno sa práve ten deň stane  pre to neznámeho / neznámu niečo podstatné, čo zmení ich život, alebo aspoň trochu niekam posunie. Vlastne každý po zobudení má  zámer niečo v ten deň urobiť inak ako v ten prechádzajúci, alebo aspoň pokračovať v tom začatom dobrom.

   Modlím sa za tých neznámych. Pozriem sa im do očí. Zaregistrujem možno nejaký detail, ktorý ich odlíši od tej bezmennej masy a modlím sa za jeho deň v duchu, len tak krátko, skôr ako si o ňom/nej začnem domýšľať detaily, ktoré sú zbytočné. Modlím sa za to, aby sa im v práci darilo, aby na obede stretli niekoho zaujímavého, alebo sa zastali kolegu na porade, alebo aby niekoho prekvapili, aby svoj pohľad z toho upreného neosobného ( ako ho ja dobre poznám od seba!) zaostrili na niekoho vedľa seba.

   Stalo sami, že cestou vo vlaku zo služobnej cesty sme dlho stáli, sprievodca oznamoval, že vo Vajnoroch niekto skočil pod vlak. Niekoľko dní po tom sa som sa dal do reči s neznámou ženou, Brunovi dala mikulášsku čapicu a rozprávala o študentovi, ktorý skočil pod vlak. Rozprávala o ňom asi päť minút o jeho živote a ten človek, ktorý bol veľmi usilovný,  študoval farmáciu, pracoval na nejakých výskumných projektoch a stalo sa, že neurobil skúšku.

    Možno nás Boh volá byť si navzájom menej neznámy. Viem, to na sebe, aké je to ťažké vytrhnúť sa z bežných rituálov. Ale po tom zážitku z vlaku  a tých drobných tichých pozdravoch ráno do práce,  nevnímam tých neznámych až tak neznámo. Všetci sme predsa Jeho a navzájom si súrodenci.

Božie Slovo nám opakovane hovorí, že ak chceme rozoznať a plniť Božiu vôľu, potrebujeme sa obnovovať premenou zmýšľania. To zahŕňa v sebe nepripodobňovať sa „tomuto svetu“, ak sa totiž budeme snažiť uplatňovať zákonitosti (paradigmy, lži) tohto sveta v našom živote viery, v Božom kráľovstve, zistíme, že to jednoducho nefunguje.  Aby sme predišli frustrácii, treba nahradiť hlúposti ktoré sme (často nevedome, automaticky) prijali, pravdou Božieho Slova. V tejto sérii článkov sa pokúsim niekoľko takýchto hlúpostí tohto sveta odkryť.

(viac…)