Ahojte, volám sa Betka a keďže ste už mnohí asi počuli moje SVEDECTVO, niečo o mne už viete.
Preto vám namiesto svojho príbehu, napíšem pár zaujímavostí o sebe:
 

– keď spím mňaukám (podľa Kiki Cichovej)
– ako dieťa, som bola veľmi poslušná, napríklad v škole ma veľmi vedelo rozčúliť, keď niekto nerobil to, čo mal (napr. nevykladal stoličky, nebolo ticho, atď.)
– v čase, keď som mala asi 12 až 14 rokov som veľa času trávila po škole až do večera u školských sestier, a mojou obrovskou túžbou bolo stať sa rehoľnou sestrou, a keby som mohla tak už vtedy vstúpim do kláštora
– ako dieťa som bola veľmi pohybovo nadaná, a vystriedala som viacero športov ako gymnastika, karate, plávanie, florbal, absolvovala som aj letnú hokejovú prípravu a školu som reprezentovala asi vo všetkých športových súťažiach od akejkoľvek atletickej disciplíny, cez športové hry až po ping-pong
– čítam veľmi pomaly, potrebujem čítať nahlas, a najradšej čítam keď chodím ( najviac kníh som prečítala na prechádzkach so svojím psom)

– keď som ako 12 ročná osobne zažila Ježiša, konkrétne na konferencii Oheň v Prešove, začala som chodiť na omše aj dvakrát denne, skoro každú prestávku som chodila do kaplnky aspoň minimálne pozdraviť Pána Ježiša
– moje najobľúbenejšie zviera je lev, a to od vtedy ako som v kine ako 5-ročná videla Levieho kráľa…A aj v mojej modlitbe predstavivosti má Boh-Otec pre mňa podobu leva, čo som zažila prvý krát pred dvoma rokmi na Otcovom srdci
– mám hrozne rada pravidlá, systémy, a keď má všetko poriadok ( v skrini mám veci v presných kôpkach, istý čas som ich mala usporiadané aj podľa farieb ?, a oblečenie, ktoré nie je presne poskladané nemôže ísť do skrine…poznáte to? ?
– zima a časový stres ma paralyzujú
– mojou obrovskou vášňou je stavanie nábytku, všetky možné kutilské práce, sekanie dreva a vlastne manuálna práca celkovo
– milujem oheň, najviac si pri ňom oddýchnem a totálne pri ňom vypínam, keď som prišla do Bratislavy a mala som veľmi ťažké dni, tak som si vybehla nad Lamač zapáliť oheň a bola pri ňom len tak s Pánom Ježišom
– mojim snom je zlepšovať ľudom život pohybom (napr. silový tréning pre seniorov, pomáhať ľudom so zlým držaním tela, alebo odstraňovať rôzne bolesti tela pomocou pohybu, ale aj iné)
– rada počúvam rôzne podcasty
– mám najkrajšieho, najlepšieho a najposlušnejšieho psa na svete ( toto píše Mariš ? )
– milujem toto spoločenstvo a som najradšej na svete, že vás mám a nechápem ako som dokázala tak dlho žiť bez vás

A nakoniec posledná pikoška – viem na sebe pomenovať iba málo vecí a preto mi aj s týmto príspevkom musel pomáhať celý tím ľudí-priateľov.

– Betka –

Ahojte, sme manželia Júlia a Martin Blaškoví, v júli 2024 sme si vyslúžili sviatosť manželstva. V Ebene sme teraz druhý rok. Obaja pochádzame zo stredného Slovenska, no vtipné je, že sme sa viac spoznali a dali dokopy až počas vysokej školy tu v Bratislave. Obaja sme skôr introverti ako extroverti, no po prvotnom oťukaní sa vieme cítiť ako doma aj vo väčšej skupinke ľudí. Teraz sa vám radi bližšie predstavíme.

Júlia: Pochádzam z Poluvsia – malej dedinky pri Prievidzi. Mám milujúcich rodičov a 3 mladších súrodencov – Dominika, Paľka a Berušku. Od malička ma rodičia viedli k úprimnej viere v Boha a svoju lásku ku mne i k Pánovi prejavovali denne a žili ju aj skutkami, čo ma pozitívne ovplyvnilo aj na mojej osobnej ceste viery. Asi najaktuálnejší silný moment s Pánom je z tohto týždňa, kedy som po Vianociach nastúpila do práce. Čakal ma veľmi náročný prvý deň po dovolenke, no ráno som sa modlila k Bohu a všetko som Mu odovzdala. Prosila som Ho, aby zo mňa spravil nástroj svojich rúk. A aj keď bol deň veľmi náročný (niekedy mi pri deťoch na terapiách pomyselne “tiekli nervy” :D), celý deň ma sprevádzal nepochopiteľný vnútorný pokoj a nadhľad. Tak len na povzbudenie, že nebojme sa aj do bežných vecí, ako je napríklad práca (ktorú si často držíme vo svojich rukách) pustiť Pána a zdanlivo naslepo pustiť veci zo svojich rúk. On sa k nám prizná a zahrnie nás Jeho pokojom, ktorý je nad všetko chápanie. 
O Ebene som počula prvýkrát cez covid, keď mi moja dobrá kamoška odporučila Mariškin podcast. Ten ma v danom čase veľmi oslovoval a Pán sa ma cez tie modlitby dotýkal a uzdravoval. Po uvoľnení covid opatrení som hľadala nové ubytovanie v Bratislave a takisto som mala aj silnú túžbu začleniť sa niekam do spoločenstva. Už vtedy som premýšľala nad Ebenom. V tom čase som začala chodiť s Martinom a nakoniec som ho presvedčila, aby sme spolu išli na prvý Open Eben. A veľmi sa nám tu zapáčilo.:) Oslovilo nás, že sme videli veľa mladých rodín s deťmi, vnímali sme tam život a túžbu tvoriť hlboké vzťahy, možno aj preto nám bol Eben sympatický. 
Som umelecká duša, od malička som bola vedená k hudbe, takže spev a hra na nástroj je pre mňa zdrojom relaxu i vyhľadávaným spôsobom modlitby. Takisto som sa našla v povolaní logopedičky a veľmi ma napĺňa práca, ktorú robím. Rada sa o tejto téme rozprávam a diskutujem.:). 
Snívam o veľkej rodine a vlastnom domčeku.

Maťo: Pochádzam z Prievidze z učiteľskej rodiny. Aj napriek tomu, že som býval v meste, takmer každý víkend som trávil na dedine u starých rodičov. Moji rodičia učia u piaristov, kde som aj ja študoval 13 rokov. Vyrastal som v tradičnej katolíckej rodine, rodičia (hlavne mamka) ma viedli k živej viere, no chýbala mi autenticita a sloboda vzťahu s Bohom. Ak si dobre spomínam, od jednej duchovnej obnovy na gympli som sa snažil hľadať SVOJU cestu k Pánovi a odvtedy sme si spolu prešli viacerými obdobiami. 
Momentálne sa učím úprimnosti a priamosti v modlitbe, keďže som poriadne ukecaný (aj napriek prvotnej introvertnosti) a platí to aj v modlitbe. Naposledy sa ma Pán dotkol na Silvestra, keď požehnal viditeľne moje rozhodnutie premôcť sa a ísť na sv. omšu s kňazom, ktorému som sa vyhýbal a na tejto omši sa to dalo do poriadku. 
Do spoločenstva Eben Ezer ma pozvala moja terajšia manželka (vtedy priateľka) a po nejakej dobe rozlišovania sme sa rozhodli vstúpiť. Mňa presvedčila rodinná atmosféra, živá viera, inšpiratívnosť ľudí v komunite a vykázateľnosť lídrov, i silné korene v katolíckej cirkvi. 
Rád sa rozprávam s ľuďmi o počítačoch a o jedle, baví ma variť a piecť. Okrem toho som vášnivý kávičkár a amatérsky hrám na gitare. No a povolaním som chemik, aj keď nepohrdnem ani úvahami o kvantovej mechanike a zaujímavých matematických teóriách. 
Momentálne snívam o dobrej práci a domčeku, ? ale okrem toho by som chcel niekedy navštíviť Japonsko.

Moje meno je Jaroslav Gunár. Mám 29 rokov. 

Pochádzam z Novej Dubnice, kde som vyrastal až do vysokej školy. Chodil som na cirkevné gymnázium. Potom som išiel študovať športový manažment a medzinárodný manažment. Momentálne živím rodinu ako súkromný tréner stolného tenisu a trošku sa snažím popri tom podnikať v IT biznise.  Keď som mal 16 rokov, tak som začal žiť živý vzťah s Ježišom. Od začiatku som mal túžbu evanjelizácie. Keď som mal 21 rokov, spustil som jeden evanjelizačný projekt Walking On Water. Robili sme chaty, diskotéky, campy, kde sme prinášali evanjelium mladým ľuďom.  V podstate je to moja životná túžba prinášať evanjelium. Často chodím prednášať po Slovensku zväčša mladým ľuďom na chválové podujatia a akcie. V posledných rokoch aj s manželkou chodíme po festivaloch prednášať o tom ako nemať strach z manželstva. Máme 2 malé deti a je to naozaj výzva byť dobrým manželom a otcom. Eben som poznal cez ľudí z Lašky.

Teším sa na všetko nové čo má Pán pre nás pripravené. Bude to super…

– Jaro –

Ahojte.

Pochádzam zo Žiliny, vyrastala som ako sídliskové dieťa, ale veľa veľa času som trávila spolu s bratom a sestrou na dedine u babky. 

Chodila som na francúzsku sekciu bilingválneho gymnázia a najľahšou cestou bolo pre mňa vo francúzštine pokračovať aj na vysokej škole. Vyštudovala som teda prekladateľstvo francúzštiny v kombinácii so slovenským jazykom a literatúrou. Popri tom som si robila pedagogické minimum, lebo ma vždy lákala práca učiteľa. Hoci som ho nedokončila, verím, že raz budem učiť, prípadne mať prácu, ktorá s tým bude nejako súvisieť.

Počas vysokej školy som spoznala aj Jarina, svojho manžela. Bol to práve on, kto mi ukázal Boha ako milujúceho a milosrdného Otca, priviedol ma do vtedajšieho spoločenstva Eliáš v Novej Dubnici a povzbudzoval do služby blížnym.

O spoločenstve EbenEzer sme vždy vedeli, (minimálne Jarino) , no rozhodli sme sa doň vstúpiť po príchode detí, (nielen tých našich) do bývalého stretka, v ktorom sme boli od študentských čias. 

Momentálne sa starám o naše dve deti, Liu a Sebastiána. Najväčšou výzvou pre mňa ako mamu je sprostredkovať deťom, ale aj ostatným, Božiu bezpodmienečnú lásku a prijatie.

A životné motto? Hacuna matata, ale nieeee, robím si srandu! 😉 🙂 

– Katka –

Volám sa Šimon Mitošinka, mám 18 rokov a narodeniny mám na sviatok Sedem bolestnej panny Márie (15.09). Moje meno mi vybrala mama, lebo sa jej páčil Michal Dočolomanský, ktorý hral v jedenástom prikázaní práve Šimona. Meno Šimon pochádza z hebrejského slova schama čo znamená: „ten, ktorý načúva.“ Ale u mňa je to skôr naopak stále v jednom kuse musím niečo hovoriť. Súrodencov síce nemám, no zato kamarátov požehnane. Narodil som sa v Bratislave a bývali sme v Čataji pri Senci. Stále tam chodievame na víkendy, prázdniny a sviatky. Študujem na Gymnáziu sv. Uršule. Moje obľúbené predmety sú dejepis a náboženstvo. Pasívne sa venujem horolezectvu. Napriek tomu, že neleziem po skalách som členom horolezeckého klubu HK Filozof Bratislava. Rád chodím na turistiku. Moje obľúbené miesto je Jánska dolina pri Liptovskom Mikuláši. Je tam pekne a z jednej hory je výhľad až na Liptovskú maru.

Chodíme partia z horolezeckého klubu. V tejto skupine som najmladší. Najradšej počúvam príbehy od našeho kamaráta Ivana, ktorý má tento rok 92 rokov, je čiperný a je s ním vždy zábava. Rád čítam, či už historické romány, poviedky alebo pána prsteňov. Asi mám dobrú pamäť, lebo si pamätám veľa vtipov. Myslím, že mi to môžu potvrdiť aj niektorý ľudia z Ebenu. Cez prázdniny chodím ako animátor so zborom Radosť do tábora. Som fanúšikom FC Spartak Trnava. Doma mám vlajku aj šál, ktorý denno denne nosím, či už do školy alebo do kostola.

Do Ebenu som sa dostal vďaka školskej duchovnej obnove, ktorú nám robil.

Boha som našiel vďaka Saleziánom, ku ktorým som začal chodiť na stretká. Neskôr ma to duchovne nenaplňovalo ako by som si predstavoval, a tak som hľadal a našiel Eben.

Mám rád kartové hry, so sedmovými aj žolíkovými. Rád hrám šach a vždy hrám s čiernymi.

Raz sme boli na exkurzii z fyziky a z biológie v Brne. Mali sme rozchod a chcel som ísť na spoveď, ,,nebudem čakať do zajtra a pôjdem tu v Brne.“ Nevedel som kde sú tam kostoly, ale videl som v diali vežu, a tak som sa vydal tým smerom. Keď som prišiel do kostola, zistil som že je určený na exkurzie. Tak som sa znova poobzeral po kostolných vežiach a našiel som druhú. Keď som prišiel do vnútra akurát bolo premenenie. Po omši som prišiel do sakristie a spýtal som sa či môžem ísť na spoveď. Kňaz bol jezuita a povedal, že nech ho tam chvíľu počkám. Po spovedi mi povedal že musí zamknúť kostol a že nech sa idem pomodliť do ich kaplnky v jezuitskom dome.

Tak som išiel s ním, ukázal mi výhľad na Brno, pomodlil som sa a rozišli sme sa. Mňa po tomto všetkom naplnila taká radosť, že som chcel už zomrieť a ísť do neba za Ježišom a Bohom. Keď som neskôr v meste stretol jednu nemenovanú spolužiačku Agátu, tak som jej o tom všetkom rozprával a ona sa tiež veľmi tešila.

Moje motto je vydržať a prečkať zlé časy alebo dni lebo po každej búrke vyjde slnko.

Môj sen a smerovanie je študovať ďalej dejepis a náboženstvo a potom robiť to, čo ma bude baviť.

Vo svojej viere sa nachádzam v neustálom boji, keď som v pokušení. Tak sa modlím, čítam zo sv. písma. Vždy si hovorím pri pokušení, že to na čo myslím nie je správne.

Modlím sa za kamarátov, čo majú problémy alebo ťažkosti.

Raz na nultej hodine – telesnej, sa nás len tak pre zaujímavosť spýtala jedna nemenovaná pani profesorka Mariša, že kto sa modlil už dnes ráno. Prihlásil som sa a bolo vidieť, že ju to trochu prekvapilo, ale v dobrom. Usmiala sa a potom o tom hovorila aj na školských chválach.

Na záver chcem dodať, že keď budete mať otázky, tak sa pýtajte.

– Šimon –

Som druhorodený syn mojich rodičov – Moniky a Alfonsa a celkovo je nás 8 súrodencov. Moji rodičia ma odmalička viedli k vzťahu s Bohom a prišlo mi to vždy ako niečo prirodzené.

Za čo ďakujem, je to veľký dar viery, kedže nie každý aj napriek povedzme rovnakej výchove, má podobnú skúsenosť, alebo jednoducho chápanie tohto daru. Ako to v živote chodí, raz sme k Bohu bližšie, inokedy ďalej. U mňa to bolo (a aj je) podobne :).

Vyrastal som ako veľmi športovo založený chalan. Futbal, hokej a iné. Chodil som dokonca na 8ročný športový gympel, ale odtiaľ som úspešne prestúpil na gympel Sv. Vincenta De Paul v Ružinove, vďaka čomu som mal čas aj na „mimo školské“ aktivity typu kresťanské stretko. Toto stretko v Bratislavskej Vrakuni, (kde som prežil väčšinu svojho života), postupne prechádzalo do „módu“ chválového spoločenstva. Vďaka tomu som viac začal hrávať na gitare (okolo mojich 15r.). Dalo mi to nejaký hudobný počiatok, od ktorého som sa odrazil a častejšie hrával kade-tade, kde im chýbala gitara alebo ma niekto zavolal. V podobnom princípe som sa aj ocitol u Saleziánov na Mamateyke, kde zakladal jeden môj kamarát „zbor“, ktorý tam hrával na omšiach.

Tu som spoznal Mery (moju „Phanííí“, rozumej manželku). Neskôr som toto zoskupenie 5 rokov viedol, čiže cez obdobie „výšky“ a neskôr full-time a pracovných začiatkov. To ako som spoznal Mery a akou cestou sme si prešli až kým sme skončili spolu je samostatná kapitola do iného mesačníka (čo sa povedzme venuje tele novelám, alebo iným absurdným príbehom „lásky“ 🙂 ). Čiže tak som sa dostal aj do Ebenu, skrz Mery.

S Mery sme manželia niečo cez 2roky, a učíme sa žiť spolu. Zatiaľ nám nebolo požehnané dieťa, ale ako aj všetko ostatné, tak špeciálne nový život (dieťa) je v Božích rukách. Užívame si aktuálne tento vzácny čas, ktorý sa už nikdy nezopakuje a sme vďačný za každý jeden deň.

Ešte čosi o mojej práci. Pracujem vo firme DXC Technology, čo je v podstate bývalé HP (resp. HPE) na pozícií SAP Delivery Lead. Teda mám na starosti zákazníka a jeho SAP landscapes, ktoré spravujeme s kolegami. Skladá sa to z komunikácie zo zákazníkom, technickej práce a štúdia dokumentácií v skratke. Popritom ešte pomáham svojmu otcovi v jeho podnikaní. Je atletický manažér a organizátor atletických podujatí, čo je gro jeho práce.

Neviem, čo viac by som ešte dodal. Niežeby sa nedalo, ale netreba to zbytočne naťahovať. Blahoželám čitateľom, čo skončili tu 🙂

– Ali –

Volám sa Ľubo Michalko. Narodil som sa v roku 1982 do skvelej rodiny. Mam staršiu sestru Vierku a mladšiu Máriu. Som gréckokatolík a môj dedo bol kňaz, takže viera nám bola cez rodičov vštepovaná od mala. Doma sme sa spolu modlievali a mávali také materské katechézy.. 🙂
Chodil som na osemročné gymnázium GŠB, ale po štyroch rokoch som najmä pre moje správanie vymenil gymnázium za Šupku (Škola úžitkového výtvarníctva v Ba). Chodil som na keramiku a neskôr na keramiku aj na VŠVU. Na magisterské som sa dostal aj na dizajn FA STU a tak som nakoniec ukončil aj keramiku aj dizajn.

Obrátenie
Od dvanástich rokov som chodil na stretká ku Kapucínom, kde som roky hrával najprv na detských omšiach a neskôr na mládežkách. Hudba bola a stále je veľmi dôležitá súčasť môjho života. Okrem rôznych zborov som bol súčasťou gospelovej skupiny Acharai, s ktorou som absolvoval veľa koncertov, evanjelizácii, chvál a vydali sme aj CD. Táto kapitola ale prišla až po tom ako som sa pár mesiacov pred maturitou ocitol na kurze Filip, kde som prvýkrát pozval Ducha Svätého a on skutočne prišiel a zásadným spôsobom zmenil moje prežívanie viery. Bol to začiatok mojej cesty v Račianskom spoločenstve, ktoré sa formovalo okolo o. Mireka Vanča. Pre mňa sa teda jubilejný rok 2000 stal prelomovým. Začalo obdobie formácie, služby, chvál, domske stredy, kampane pre Ježiša… jednoducho krásny čas s Ježišom. Z istých dôvodov bolo naše račianske spoločenstvo rozpustené, ale našli sme sa ôsmi ľudia, ktorí sme sa chceli ďalej ťahať a pokračovali sme so stretkom, taktiež Acharai zostal fungovať, lenže niečo sa stalo. Z nášho stredu vymizlo uctievanie. Stretko aj kapela stratili víziu a zameranie na Ježišovu prítomnosť vo chvále. Postupne sme chladli, stále viac teologizovali a kecali až sme prestali vidieť význam ďalej sa stretávať. A v mojom duchovnom živote nastalo obdobie sucha a také vzdialenia od Boha a nevedel som sa vrátiť späť.

Práca
Päť rokov som učil na strednej umeleckej škole produktový dizajn a popri tom som sa profesne hľadal. Robil som interiérový dizajn, grafiku, weby a tiež som si začal budovať vlastný keramický ateliér a tvoriť keramické mozaiky. Vďaka širokému záberu a dostatku objednávok som si v roku 2013 povedal, že to skúsim naplno a odvtedy sa živím umením. Okrem drobných autorských diel som postupne dostal príležitosť realizovať niekoľko kaplniek a kostolov, na čom pracujem aj v súčasnosti. Tento dobrodružný životný štýl prináša so sebou občas aj to riziko, že príjmy kolíšu, čo ma ale neustále buduje v dôvere, že Boh sa postará.

Rodina
V roku 2010 sa začala v mojom živote jedna veľmi radostná kapitola manželstvom s Terezkou, ktorá mi drží chrbát a je mi potešením vo všetkých smeroch. Postupne sme medzi sebou privítali naše 3 detičky Matúša, Ondreja a Janku. To že z nich mám radosť sem ani nebudem písať. Napíšem radšej, čo u nás nefungovalo:
Do manželstva som vstúpil s tým že som mal život pevne vo svojich rukách. Bol som ťažko zameraný na výkon, do ktorého som tlačil nielen seba, ale aj Terezku. A keďže sa veci, domácnosť, deti začali vymykať z mojich predstáv, začal som byť veľmi nervózny a pocítili to všetci v mojom okolí. Táto kríza spolu s hriechom a duchovnou púšťou vytvorili ideálne okolnosti na návrat k Otcovi.

Otec
Na farskej dovolenke do mňa Boh zasial svoje slovo skrze Ogara, ktorý si to ani nepamätá, ale fakt je, že vo mne ožila túžba vrátiť sa do pokoja. Hneď som sa prihlásil na Otcovo srdce a po dlhých rokoch som tam zložil obrovský batoh neodpustenia a zažil som milosrdného Otca, ktorý ma naučil prebývať v jeho prítomnosti. Pre mňa to bola naozaj šupa. Znovu som našiel perlu, ktorú som stratil a povedal som si, že už ju nechcem stratiť, a tak som tomu podriadil svoj život.

Táto zmena zasiahla všetky oblasti môjho života. Vstúpil som s Terezkou do ozajstnej intimity svojho prežívania, modlitba sa stala odpočinkom a prioritou. Vedel som, že bez spoločenstva znovu stratím, čo som dostal, a tak som sa rozhodol naštartovať spoločenstvo v Šamoríne. Po troch rokoch nás Boh ale nasmeroval do Ebenu, aj kvôli našej túžbe ísť ďalej vo vzťahu a službe, ktorú s nami v Šamoríne nezdieľali.

Preto sa teším že v Ebene vidím veľa ľudí, ktorým horí srdce pre Boha a sú ochotní na neho míňať svoj čas a chváliť v každom čase a to je dobrý základ pre spoločenstvo.

Požehnanie!

– Ľubo –

Ahojte, volám sa Terezka Michalková, mám 31 rokov, som Ľubkova manželka a zatiaľ máme tri deti – Matúša(6), Ondreja(5) a Janku(2). Študovala som právo, asi najmä preto, že som nevedela, kam ísť na školu, ale po škole som sa už právu nevenovala. Odkedy som na materskej, občas sa zašijem do Ľubkovho ateliéru a robím náušnice. To ma baví, je to dobrá psychohygiena.

Som najmladšou z piatich detí, mám tri sestry a jedného brata – Andreja Fülöpa, ktorého asi tiež viacerí poznáte, keďže bol nejaký čas členom Ebenu. Vieru sa mi snažili odovzdať rodičia, doma sme sa každý večer spolu modlievali, chodila som na stretká, spievala v zbore… Boha som ale spoznala ako osobného a reálneho až keď som mala 14 rokov. Andrej vtedy zrazu zmenil svoj život a svedčil mi, akého Boha zažil, spoznal. A ja keď som videla tú premenu jeho života (ako o 6 rokov mladšia sestra som si dovtedy od neho užívala súrodenecký vzťah trochu iného charakteru), tak som si povedala, že aj ja chcem nášho Boha takto zažiť. Andrej ma v modlitbe viedol k odovzdaniu života Ježišovi a našiel mi stretko v Lamači. V tomto stretku som sa učila čítať Písmo, modliť sa, chváliť Boha, len tak tráviť čas v Jeho prítomnosti, nachádzať Ho v každej chvíli. Nasávala som veľa informácii o ňom a v modlitbe veľa lásky priamo od Neho. Moje srdce horelo pre Neho.

Moje stretko sa ale po pár rokoch rozpadlo a ja som nevedela, ako ďalej kráčať – ocitla som sa vo fáze, kedy modliť sa mi nedarilo, nedokázala som zostať pred Bohom ani chvíľu, čítanie Písma sa mi stalo bremenom, tak som sa na to po čase úplne vykašľala.. Slová o vernosti v modlitbe mi boli cudzie, nedokázala som ísť ďalej a ani som nevedela ako. Na svoju vieru a vzťah s Bohom som sa začala pozerať viac racionálne. Povedala som si, že to pekné obdobie pri Bohu bolo síce krásne, ale že to bol asi len taký emocionálny začiatok, naštartovanie a teraz musím svoju vieru začať žiť viac rozumovo.

S Ľubkom sme sa dali dokopy práve v tomto období. Stretli sme sa aj v názore, že to chválové obdobie je už za nami. Že už sme sa posunuli “ďalej”. Takže sme sa podporili v tom, že asi je čas hľadať Boha trošku rozumnejšie, bez ohľadu na city a na to, čo prežívame, tak normálnejšie. “Hlavne žiadne chvály a dvíhanie rúk”..:)  Mrzí ma, že sme sa od Boha dosť vzdialili.

Môj vzťah s Bohom bol teda obmedzený na čo najformálnejšiu úroveň. V hlave som mala poučku, že nie mojou silou sa mám priblížiť k Bohu… ale v skutočnosti práve moje úsilie a výkon boli tým, čo chlácholilo moje svedomie a upokojovalo ma, že robím, čo viem. Moja zákonnícka povaha ma tiež potľapkávala po pleci, že je všetko ok. Len moje srdce bolo také… prázdnejšie. Bála som sa očakávať, že by mi Boh mohol byť tak blízko, ako kedysi. Prestala som v to dúfať. Takže takto nejako prešlo asi 8 rokov, počas ktorých som sa snažila čisto racionálne žiť svoju vieru. Niekde hlboko vnútri sklamaná, že moje “ideály” o živote s Bohom a o jeho blízkosti asi neboli pravdivé.
Asi som čakala, že takto prežijem celý život a že tak to asi musí byť.

Mala som manžela, mali sme dve krásne a zlaté decká, mala som všetko. Takže som sa nemala na čo sťažovať 🙂

Náš vzťah s Ľubkom bol super, aj keď boli veci v našom vzťahu, ktoré boli pre mňa veľmi ťažké. No nevedela som ich vyriešiť, Ľubo mal jednoducho iný pohľad na vec ako ja, tak som sa snažila ho prijímať aj s tým a obetovať to, čo mi prišlo ťažké.

Tadááá, posúvame sa k lepšej časti 🙂
Pred tromi rokmi bol Ľubo na Otcovom srdci.

A toto je taká čiara, ktorá výrazne zmenila život nám obom (a aj naším deťom). Tak to býva, keď nám do života zase vkročí Otec, alebo teda skôr keď sa k nemu vrátime. Ľubo sa vtedy veľmi zmenil. Určite aj ja som sa zmenila pod vplyvom všetkého, čo mi hovoril (a hovoril takmer vkuse dva týždne:). Ale Ľubova zmena bola pre mňa úplne ohromujúca. Pamätám si, že keď sa vrátil, dokonca vyzeral inak. Jeho zmenu som si pripustila až po pár dňoch – bála som sa uveriť, že je trvalá. Nielen, že sa vrátil a mal na mnohé veci zrazu môj názor (haha, to bolo veľmi milé), ale bol oveľa mäkkší, zhovievavejší, viac počúval a myslím, že ma začal prijímať takú, aká som. Odvtedy mám manžela, s ktorým si úplne rozumiem, s ktorým sme (väčšinou:) ) jednotní a za to som veľmi vďačná.

Tiež som sa vrátila k Ockovi. Teraz znovu prežívam, že som súčasťou jeho plánov, že so mnou ráta, že som pre neho dôležitá a že na mne záleží. Pretože Jemu na mne záleží. Verný Boh a verný Kráľ, dokončíš dielo, ktoré si vo mne začal…
Heslo “hlavne žiadne chvály a dvíhanie rúk” sme zrušili, čo je asi jasné 🙂 Modlitba chvály je zase každodennou súčasťou môjho života, veľmi dobre si uvedomujem, ako ma ťahá z mojich strachov, starostí, zlých pocitov, zlyhaní…a dáva Boha v mojom živote na miesto, ktoré mu patrí.

O Ebene vieme už dlho, nejaký čas sme sa vám motali po Openoch a nakoniec sme dospeli k rozhodnutiu, že túžime po takom spoločenstve, akým je Eben a rozhodli sme sa stať jeho/vašou súčasťou. Úplne ma dostáva spoločná modlitba a tiež bratská láska, ktorá je medzi vami. Je to super a som vďačná, že sme sa mohli pridať.

Buďte požehnaní!

– Terezka –

Ahojte, Ebeňáci,
hneď, na začiatku sa ospravedlňujem, ak sa vám budú zdať niektoré riadky depresívne ,ale poznáte to. Niekedy je nám lepšie, inokedy horšie a ja mám práve teraz to horšie obdobie. Napriek tomu sa ale stále nájdu našťastie aj veci, situácie a ľudia, ktorí mi vedia aj v takýchto chvíľach vyčariť úsmev na tvári.Ale pekne, po poriadku.

Základné info
Volám sa Mária a hlavne doma ma takto aj volajú. Kamaráti mi väčšinou hovoria Majka, ale aj Mária. (Hlavne mi prosím nehovorte Maja, ďakujem :). Na svet som prišla 1.marca 1990 a celý život bývam v Ivanke pri Dunaji. Ako väčšina z vás, aj ja som vyrastala v takej tej klasickej, kresťanskej rodine.Mám 2 sestry, Janku( 24 rokov) a Katku, ktorú vlastne dobre poznáte:). Rodičia (hlavne, teda mamina) nás naučili modliť sa, chodili sme na náboženstvo, v nedeľu do kostola…také tie základy kresťanského života. Viac o Bohu a o viere sme sa ale začali rozprávať s maminou až teraz, keď sme dospelé. A poviem vám, sú to veľmi zaujímavé rozhovory.  Ocino je presne ten typ kresťana ktorý síce v nedeľu ide do kostola a prednesie modlitbu pred obedom, ale to je tak všetko.

Moje „skvelé“ zdravie 😀
No a teraz sa dostávam k tým intímnejším a ťažším skutočnostiam z môjho života. Možno ste si všimli, že som zatiaľ nenapísala nič o práci, ani o nejakej vážnej známosti, hoci už mám 28 rokov. Má to však svoj dôvod a ten dôvod sa volá Chronický únavový syndróm. Do 16-tich rokov som bola úplne zdravé dievča. Nikdy som síce nemala energie na rozdávanie, ale toľko, aby som vládala normálne fungovať jej bolo. (Asi je to aj vec povahy). Vo februári 2006 som však ochorela na chrípku (o ktorej sa neskôr zistilo, že vlastne bola infekčná mononukleóza) a keď to mám celé skrátiť, dá sa povedať, že som odvtedy ,,vyradená“ z bežného života, pretože stav sa mi výrazne nezlepšil a liek zatiaľ neexistuje. Je to najzáhadnejšia chronická choroba na svete, pretože, človek má takmer všetky výsledky v poriadku, ale objektívne jeho energia zodpovedá energii ťažko chorého človeka …Takže, s výnimkou pol roka, kedy som pracovala z domu, som bez práce a keď sa ma niekto spýta, čo robím, so smiechom cez slzy hovorím, že ja nemusím robiť nič, lebo som princezná :).

Záľuby, Eben, Boh
Druhá stránka mince je ale tá, že keď mi je lepšie, môžem sa venovať svojim záľubám, na ktoré by som ako zamestnaná nemala veľa času. Od malička rada čítam, začínala som s rozprávkami, teraz čítam najmä ľúbostné romány(Jane Austin, Julie Klassen). Tak isto milujem prírodu. Nachádzam v nej pokoj a dôkaz o tom, že Boh má neuveriteľný zmysel pre krásu a detail.Mojou srdcovkou sú Vysoké Tatry, ktoré mi prirastajú k srdcu stále viac a viac. Od 9. rokov ma fascinuje aj astronómia, najmä hľadanie súhvezdí a pozorovanie meteorických rojov. Posledné 2 roky aj veľa fotím-ako inak, najmä prírodu a zatiaľ mi na to stačí aj môj mobil 🙂

Do Ebenu ma asi pred rokom a pol priviedla moja sestra Katka. Zatiaľ sa tu stále len „rozkukávam“, hoci rok a pol je už dosť dlhá doba 🙂 Trvá mi totiž dosť dlho, než sa zaradím do takej väčšej skupiny ľudí a vás je tu teda ako maku 🙂 Ale ste všetci veľmi zlatí a priateľskí a to je fajn. Vlani som bola na Kláštorovici a následne aj na na Chatovici a bola som dojatá vašim úprimným záujmom o moju maličkosť. 🙂 Je super, že Boh vo vašich životoch koná také veľké veci, chcela by som napísať, že aj v mojom živote koná veľké veci, ale asi by to bolo klamstvo. Mám pocit, že na mňa Boh akosi zabudol. Veľa ľudí hovorí o tom, ako ich choroba posilnila,mnohí veľkí ľudia dokonca tvrdili, že utrpenie je dar. Možno to znie tvrdo, ale ja o taký dar nestojím. Túžim po tom, aby som vládala normálne žiť, aby som vládala pracovať, stretávať sa s priateľmi,aby som si raz mohla založiť rodinu, ale Boh zatiaľ nekoná a ako tak plynú roky, škrie ma to čoraz viac… ale tak, pre Neho asi čas nie je podstatný a možno mi ešte dopraje taký obrat k dobrému v živote, že budem pozerať s otvorenou pusou:)

Záver
Napriek všetkým komplikáciám ale zostávam Bohu verná, pretože viem, že ma miluje a že som pre Neho dôležitá a krásna. Ak ma chcete lepšie spoznať, najlepšie sa vám to asi podarí, keď si ma pridáte na Facebook, pretože som tam dosť aktívna :D.

Nech vás všetkých Pán požehnáva

– Vaša Mária –

Detstvo pre mňa znamenalo babičkin dvor v Trenčíne a basketbal.
Od 8-15 rokov som denne hrával basketbal, za čo som vďačný, pretože ma to naučilo makať na sebe, prekonávať sa a hlavne tímovej práce. Letné prázdniny vo mne evokujú skoré vstávanie, bežeckú dráhu, švihadlo a plávanie na Matadorke ešte pred otváracími hodinami, ale časom som pochopil, že aj keď sa snažím talent chýba a do NBA sa nedostanem, a tak som to zabalil. A nastalo to, čo opisuje Mery vo svojom zdielaní, zrazu som začal vnímať aj iné veci okolo mňa, že existujú aj nejakí spolužiaci a že sú celkom fajn. Tak ma pozvali na silvestrovskú chatu a tam sa rozprávalo o živote, o vzťahoch, o túžbach, o snoch, o Ježišovi… a ja som nechápal, že niekto takto rozmýšľa, nevedel som im ani odpovedať na otázky, keby sa ma spýtali, koľko mal John Stockton asistencií v sezóne 2000/2001, tak odpoviem, ale to nikoho nezaujímalo.

S týmito ľuďmi z Uršule som začal chodiť na výlety, chaty a zavolali ma aj na modlitebné stretnutia do Spoločenstva pri Dóme sv. Martina a to bola pecka. Hneď ma to dostalo. Pochádzam z veriacej rodiny, ale až tam mi bolo povedané, že Boh chce mať so mnou vzťah a že túži po mne. Tak som tomu uveril. Dovtedy mi to nikto nepovedal ani v rodine, ani na náboženstve ani v kostole. Teraz reči o Božej dobrote vyskočia na teba z každej strany, ale pred 20. rokmi to naozaj bolo všetko trošku inak.
Od Dómcov bol už iba krôčik do Ebenu.
Boh ma začal meniť, chcel som mu dať život, pýtal som sa Ho, čo odo mňa chce a On- že slúž ľuďom a ja- že ako a on- že buď lekár a ja- že to fakt nie je dobrý nápad – krv mi nerobí dobre. Keď mal Dušan Švento otvorenú zlomeninu, skoro som pri telke odpadol a okrem toho prijímačky boli za 6 mesiacov a On- že neva. Tak som využil, čo ma basket naučil, makal som na sebe, písal som si poznámky a čítal ich v každom voľnom čase na zastávke, v obchodoch, lavicu v škole som mal celú popísanú a vyšlo to. Nasledujúcich 6 rokov na medicíne 2004-2010 som vydal Bohu, chcel som robiť mnohé veci, ale nebol na ne čas. Učil som sa celé dni, knižnice boli mojím domovom, ťahalo ma to von, ale Bohu som hovoril, že to robím pre Neho a Jeho pomoc to robila všetko znesiteľnejším. Prvotne som chcel byť lekárom bez hraníc v nejakej rozvojovej krajine, ale keď som v 3. ročníku prvýkrát uvidel nádorové bunky pod mikroskopom, bola to láska na prvý pohľad a povedal som si, že tomu sa chcem venovať.

V roku 2010 som nastúpil na Kliniku hematológie a transfuziológie a chodím do práce rád. Je to krása, je to miesto, kde si uvedomujem, aký som nedokonalý, že moja láska je úplná ničota, že nedokážem mať rád ľudí len tak, že som nadmieru cholerický a výbušný. Je to miesto, kde som veľakrát spoznal svoje dno, narážam na hlbinu a v niečom je to krásny pocit, lebo vieš že hlbšie už padnúť nemôžeš a že bude už len lepšie. Učím sa mať rád ľudí, to je asi to hlavné, čo mi Boh posledné dni hovorí.

V r. 2011 som stretol prvýkrát Mišku moju ženu a začal ďalší zdĺhavý boj …o jej srdce, ktorý stále prebieha, ale už radostnejšie. Od roku 2017 vo zväzku manželskom. Takže rekapitulácia, v mojom živote, čo naozaj za niečo stálo, sa nerodilo ľahko. Bol to vždy beh na dlhú trať a bolo to namáhavé. Ale mám pocit, že inak to asi nejde. Že kvalita za rozumnú cenu neexistuje, pretože za najlepšiu kvalitu platíš vždy najvyššou cenou. Napriek tomu mám život velice rád, som veľký pôžitkár, viem si vychutnať dobré jedlo, film, divadlo, knižku, šport až takým labužníckym spôsobom. A hlavne si cením zdravie, ten pocit keď idem ráno na bicykli do práce a nič ma nebolí je skvelý.

– Jožko –