Detstvo pre mňa znamenalo babičkin dvor v Trenčíne a basketbal.
Od 8-15 rokov som denne hrával basketbal, za čo som vďačný, pretože ma to naučilo makať na sebe, prekonávať sa a hlavne tímovej práce. Letné prázdniny vo mne evokujú skoré vstávanie, bežeckú dráhu, švihadlo a plávanie na Matadorke ešte pred otváracími hodinami, ale časom som pochopil, že aj keď sa snažím talent chýba a do NBA sa nedostanem, a tak som to zabalil. A nastalo to, čo opisuje Mery vo svojom zdielaní, zrazu som začal vnímať aj iné veci okolo mňa, že existujú aj nejakí spolužiaci a že sú celkom fajn. Tak ma pozvali na silvestrovskú chatu a tam sa rozprávalo o živote, o vzťahoch, o túžbach, o snoch, o Ježišovi… a ja som nechápal, že niekto takto rozmýšľa, nevedel som im ani odpovedať na otázky, keby sa ma spýtali, koľko mal John Stockton asistencií v sezóne 2000/2001, tak odpoviem, ale to nikoho nezaujímalo.

S týmito ľuďmi z Uršule som začal chodiť na výlety, chaty a zavolali ma aj na modlitebné stretnutia do Spoločenstva pri Dóme sv. Martina a to bola pecka. Hneď ma to dostalo. Pochádzam z veriacej rodiny, ale až tam mi bolo povedané, že Boh chce mať so mnou vzťah a že túži po mne. Tak som tomu uveril. Dovtedy mi to nikto nepovedal ani v rodine, ani na náboženstve ani v kostole. Teraz reči o Božej dobrote vyskočia na teba z každej strany, ale pred 20. rokmi to naozaj bolo všetko trošku inak.
Od Dómcov bol už iba krôčik do Ebenu.
Boh ma začal meniť, chcel som mu dať život, pýtal som sa Ho, čo odo mňa chce a On- že slúž ľuďom a ja- že ako a on- že buď lekár a ja- že to fakt nie je dobrý nápad – krv mi nerobí dobre. Keď mal Dušan Švento otvorenú zlomeninu, skoro som pri telke odpadol a okrem toho prijímačky boli za 6 mesiacov a On- že neva. Tak som využil, čo ma basket naučil, makal som na sebe, písal som si poznámky a čítal ich v každom voľnom čase na zastávke, v obchodoch, lavicu v škole som mal celú popísanú a vyšlo to. Nasledujúcich 6 rokov na medicíne 2004-2010 som vydal Bohu, chcel som robiť mnohé veci, ale nebol na ne čas. Učil som sa celé dni, knižnice boli mojím domovom, ťahalo ma to von, ale Bohu som hovoril, že to robím pre Neho a Jeho pomoc to robila všetko znesiteľnejším. Prvotne som chcel byť lekárom bez hraníc v nejakej rozvojovej krajine, ale keď som v 3. ročníku prvýkrát uvidel nádorové bunky pod mikroskopom, bola to láska na prvý pohľad a povedal som si, že tomu sa chcem venovať.

V roku 2010 som nastúpil na Kliniku hematológie a transfuziológie a chodím do práce rád. Je to krása, je to miesto, kde si uvedomujem, aký som nedokonalý, že moja láska je úplná ničota, že nedokážem mať rád ľudí len tak, že som nadmieru cholerický a výbušný. Je to miesto, kde som veľakrát spoznal svoje dno, narážam na hlbinu a v niečom je to krásny pocit, lebo vieš že hlbšie už padnúť nemôžeš a že bude už len lepšie. Učím sa mať rád ľudí, to je asi to hlavné, čo mi Boh posledné dni hovorí.

V r. 2011 som stretol prvýkrát Mišku moju ženu a začal ďalší zdĺhavý boj …o jej srdce, ktorý stále prebieha, ale už radostnejšie. Od roku 2017 vo zväzku manželskom. Takže rekapitulácia, v mojom živote, čo naozaj za niečo stálo, sa nerodilo ľahko. Bol to vždy beh na dlhú trať a bolo to namáhavé. Ale mám pocit, že inak to asi nejde. Že kvalita za rozumnú cenu neexistuje, pretože za najlepšiu kvalitu platíš vždy najvyššou cenou. Napriek tomu mám život velice rád, som veľký pôžitkár, viem si vychutnať dobré jedlo, film, divadlo, knižku, šport až takým labužníckym spôsobom. A hlavne si cením zdravie, ten pocit keď idem ráno na bicykli do práce a nič ma nebolí je skvelý.

– Jožko –

Ahojte ☺

Tak som sa konečne aj ja prinútil niečo vám napísať. A rád, samozrejme☺

Môj príbeh a príbeh mojej viery sa začal, keď som bol ešte u mamičky v brušku. Vtedy sa môj tatik počas deviatich mesiacov každý deň modlil za moju vieru. Som presvedčený, že to malo veľkú moc a že my to jednoducho vymodlil. Taktiež, keď som bol malý, ma každú nedeľu aj so sestrou vodieval ráno na omšu. A to aj napriek tomu, že nemôže prijímať sviatosti.

Boh ma k sebe viedol cez rôzne „náhody“. Cez to, že som prišiel na skauting, kde som stretol Itala, Čakanku, Stana Svitka, Ogara, Zulu, Marišu, Gitku a ďalších skvelých ľudí, ktorí ma veľmi výrazne ovplyvnili. Vlastne celý život som stretával veľmi vzácnych ľudí. Cez pubertu som stretol Katku Sojkovú na dramatickom krúžku a odoberal som korešpondenčný kurz „láska, chodenie, manželstvo“ 😀 a tiež ma veľmi dobre ovplyvnili obe. Aj ten kurz v tom čase, aj táto Božia žena. Tiež mi nebeský Otec poslal najlepšieho spovedníka, mne šitého na mieru- pátra Tomáša, ktorému vďačím za veľmi veľa. Takisto ďalšieho minoritu Samuela. Mohol by som tu vymenovávať veľmi dlho veľa vzácnych ľudí, ktorých považujem za dôležitých na mojej ceste. Zaujímavé je, že som to začal tak jasnejšie vidieť, až po mojom obrátení a uzdravení môjho vnútra. Veď o tom popíšem ďalej.

Na skautingu som začal chodiť na Rybu. Bolo to ešte v čase, keď som mal asi 12 rokov a ako by povedala moja sestra, „o živote som vedel pendrek“ :D. V Rybe sa vystriedalo viacero skvelých vodcov z ebenu, až prišlo leto roku 2008 a my sme si mali spomedzi seba zvoliť nového vodcu. Bol som celkom jednoznačne zvolený. Na to leto si pamätám veľmi dobre. Mal som od Boha veľa  jednoznačných odpovedí, že mám viesť Rybu. A aj keď som nikdy ani na sekundu nespochybnil, že ma tam dal Boh, prvých 5 rokov som to vôbec nechápal. Som totiž celkom jasný pastier a tí sa na vodcovanie ako jednotky vôbec nehodia. Takže by sa dalo povedať, že som sa skoro 7 rokov ako vodca Ryby dosť trápil. V skutočnosti ma ale Otec veľmi múdro učil a menil moje srdce.

Potom prišli duchovné obnovy Father’s heart, kde sa veľké množstvo skladačiek poskladalo do jedného veľkého celku. Odpustil som môjmu otcovi, sebe, Bohu… Sranda je, že som ani poriadne nevedel, že v sebe nosím neodpustenie. Toto celé ma voviedlo do obrovskej slobody, ktorú žijem dodnes a každý deň sa odovzdávam nebeskému Otcovi, aby mi ju zlý nekradol. Viem už však, že som milovaný Boží syn a to je obrovský, neporovnateľný rozdiel oproti tomu, čo som žil a ako som videl sám seba predtým.  Predtým som si myslel, že nemám žiadne talenty, že mi nič nejde, že neuživím svoju budúcu rodinu, dokonca, že nie som vôbec pekný. Chápete? Úplná blbosť, že? 😀 😀 Jednoducho som veril veľmi veľa klamstvám a žil som vo veľkom strachu a v neslobode. Je pre mňa absolútne neuveriteľné, ako sa všetko zmenilo a kto som dnes. A to celé je na slávu nášho Boha ☺.

Posledné roky sa v mojom živote udialo veľa rôznych vecí. Otec ma vedie cez úžasné dobrodružstvo. Neznamená to však, že je všetko tak, ako si naplánujem. Práve naopak. Udialo sa viacero vecí, ktoré som nepredpokladal a dokonca som si myslel, že ich ani nechcem. Niektoré moje plány, sa rozsypali ako domček z kariet. Prišli však iné veci, ktoré som neočakával a Pán je pritom všetkom so mnou.
Cítim, že som veľmi požehnaný, milovaný a hlavne viem kto som a kam idem. Snažím sa žiť a rozmýšľať v jednoduchosti a všetky veci hneď hádzať z mojích pliec na Pána. A On ich s radosťou prijíma. Jasné, veľakrát na to zabúdam, som tvrdohlavý, ješitný a kadečo. Ale stále sa učím dôverovať mu úplne vo všetkom a nenechávať si zadné dvierka. Kedysi som to robieval a bolo to nanič. Takto môžem žiť s ľahkosťou. Naozaj odporúčam ☺.

O chvíľu ma čaká svadba a viem, že nás to úplne presahuje a že je to naozaj veľké dobrodružstvo. Viem, že neviem, do čoho to vlastne idem a tiež viem, že si to uvedomujem stále málo☺.

Teraz možný spoiler alert, ak sa k vám ešte nedostalo naše svadobné oznámenie! Ak si toto čítaš, tak si pozvaný na svadbu. Veľmi by sme boli radi, aby si dostal oznamko do ruky, ale z časových dôvodov som si nie istý, či sa nám to podarí.

Ak ste už dostali do ruky naše svadobné oznámenie, tak vidíte fotografiu, ako sme s Maruškou na konci rozpadnutého móla a pozeráme sa smerom na slnko, kde aj ukazujem.

Máme tam aj takú vetičku že: „Chceme kráčať nad vodami, kam nás Pan zavolá“ a máme tam aj súradnice z písma Mt14,28-29. „Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi.“
Celý príbeh je v skratke o tom, že Peter videl v Ježišovi Božieho syna a vždy to bol on, kto sa ozval ako prvý a povedal to na plnú hubu☺. (napr.Mt 16,13-17)„Aj teraz to bol on, ktorý vykročil v odvahe k Ježišovi a kráčal po vode. Potom sa ale zľakol silného vetra a začal sa topiť. Volal na Ježiša aby ho zachránil. On HNEĎ vystrel ruku a vytiahol ho.“
My chceme tak isto kráčať za Bohom (preto ukazujem na slnko) vo viere a v odvahe kľudne aj po neistých a nespevnených cestách, ale jedine s Ním. A vždy, keď sa zľakneme silného vetra, starostí tohto sveta a poblúdime, alebo sa začneme topiť, chceme, aby nás Ježiš zachytil a vytiahol. Na to sa chceme spoliehať. Na Neho!
Touto staťou písma a tou pesničkou od ESPé- Volám na vody živé, som žil to obdobie predtým, ako som spoznal Marušku. Bolo to obdobie, kedy som veľmi cítil Božiu prítomnosť a prítomnosť Ducha Svätého. Aj keď som vôbec niečo také neplánoval, ba priam odmietal, stretol som Marušku. Začať s ňou budovať vzťah, bolo obrovské vykročenie do neznáma a dalo by sa povedať, že to bolo úplne bláznivé. Vedel som, že Boh je so mnou a že požehná moje rozhodnutia ak Ho do každého zavolám.
A teraz teda toto. Svadba o mesiac a kúsok☺, nemáme prerobený byt a uvidíme ako sa to vyvinie. Bude sranda.
Cíť sa teda, prosím, pozvaný na našu svadbu 2.6. u Františkánov a aj na zábavu o 19:30, dáme ešte vedieť kde. (To vyznelo, ako by sme ešte nemali sálu, ale to našťastie už máme :D)

Mám vás veľmi rád a považujem vás za moju duchovnú rodinu!

Buďte požehnaní!

– Charlie –

Tak vraj mám niečo napísať o sebe.

Hmm, tak to napíšem ako také svedectvo, asi to inak ani neviem, lebo Pán Boh ma miluje. A za to čo žijem, a kým som, vďačím Jemu.

Som z veriacej rodiny, moji rodičia ma vychovávali vo veľkej láske a slobode. Vždy to tak nazývali, že sú predĺženou rukou Boha tu na zemi. By som to tak povedala, že som vyhrala život. Mám troch starších súrodencov. Takže niektoré chodníčky som už mala vychodené.

Nikdy sme nemali veľa peniažkov, ale veľmi dobre si pamätám, ako sa môj Tatko s nami modlil, aby sme vždy mali všetko, čo potrebujeme. A tak to aj bolo, všetko čo sme potrebovali, sme vždy mali a niekedy aj nejaké tie veci naviac, ktoré sme si vždy užívali. Ako napríklad, viete ako sme chodili na všetky oslavy a rodinné akcie, na Vianoce k babke, jednej, druhej,…? No predsa vláčikom! ☺ Bolo to super dobrodružné… ja som si držala svoju bábiku a malý ruksačik s pár vecami (hračkami) som mala na chrbáte a všetci ostatní, mali polku nášho domu so všetkým jedlom v ruksakoch a v rukách. 😀 Tým chcem teda povedať, že naša prvá škodovka prišla, až keď mal môj brat svadbu, dostal ju ako svadobný dar a potom posunul nám.. 😀 A to sú s ňou storky!… ale to tu nebudem vypisovať.

Modlitba u nás doma: Pamätáte si, keď ste boli malí a nechcelo sa vám isť modliť ruženec? Tak ja som bola presne to dieťa, že som sa vždy hrala s tým ružencom a rozmýšľala nad tým, s čím všetkým sa chcem ísť ešte hrať potom. No, ale teda nikdy ani neskôr to nebolo o tom že musím, ale vždy sa ma snažili viesť moji rodičia k tomu, že chcem. Teda aspoň ja som to tak vnímala. Vždy na mňa do izby zakričali, že sa ide modliť… a aj keď som nešla hneď, tak to, že sa zišla v obývačke celá rodina v modlitbe ma pritiahlo. A ešte jednu spomienku z môjho detstva vám prezradím, ktorá je pre mňa veľmi silná,.. Vidieť môjho Tatka, mocného muža, kľačať pred sochou Panny Márie a Ježišom na kríži a počuť ho modliť sa nahlas za našu rodinu s takou pokorou, zostalo vo mne hlboko vryté. A je pre mňa veľkým príkladom.

Takže iba tak v skratke, že aké veľké bohatstvo som mala a mám v rodine. Hojnosť Božieho požehnania.

…ale ako to býva, stala sa zo mňa márnotratná dcéra.

Chodenie poza školu, klamstvá rodičom, priateľom,.. až som sa zamotala do vecí. Celé to prasklo, vybuchlo, keď som prepadla. Jasné v živote sú horšie veci, ale v daných životných okolnostiach to bolo pre mňa ako pád do hlbokej studne. Ale to bol pre mňa len začiatok,.. Viete, ako v podobenstve, začala som pásť svine, a moja pýcha mi nedovoľovala vrátiť sa domov. Keď som prepadla, reakcia mojich rodičov nebolo, ťažké a zlé odsúdenie, ktoré by čakali asi všetky deti v takejto situácií. Sadli si so mnou do obývačky a viete čo mi prvé  povedali? Že ma Majú Radi a pri tom sa na mňa pozerali s obrovskou láskou. Smutne a utrápene, ale s obrovskou láskou a ja ako dieťa v puberte som sedela so založenými rukami na gauči, veľmi oduto, so slzami na kraji, tváriac sa, že čo tu ideme akože riešiť? 😀 A oni pokračovali, že ako ideme riešiť situáciu? Hovorili mi v láske, že im nebude vadiť keď pôjdem pásť ovečky, alebo robiť upratovačku, alebo čistiť kanály. Ale teda, že by boli potešení, keby som aspoň zmaturovala. Objali ma a hovorili, ako ma majú radi, a že im to je jedno. Ach tá moja pýcha bola stále väčšia. Mala som zatvrdené srdce, ale Pán Boh, mi dal takú milosť, aby som to silno vnímala, čo sa to deje.

Prestúpila som na inú školu, nový kolektív, nové veci, nikto ma nepozná, (bola som tá, čo prepadla, aké smiešne) 3 ročný vzťah s priateľom skončil. A moja maminka ochorela. Všetko začalo padať,.. a ja som stále chodila poza školu… stále som žila v klamstvách… (stále som jedla so sviňami). Hmm, rozmýšľam, kde nastal ten zlom,. Ani neviem,. Iba mi vyskočila v hlave taká spomienka, keď som už došla do kostola za Ježišom celá zlomená z vecí,.. našla som na lavici záložku do knihy, kde bolo napísané ,: ,,Neboj sa len ver.”

Spadlo to celé,..
Zo školy volali domov, prepadávam. Znovu! Chodím poza školu stále,.. vtedy som padla na úplne na dno! A volala som na Boha, nech mi pomôže, lebo ja to nedám a nech ma z tohoto blata a špiny vytiahne. Bola som hlboko v studni a videla som iba malinké svetielko.

Moji rodičia mali voči mne neustále prísny, ale milujúci postoj. Vôbec nerozumiem… Nezaslúžia som si to ničím… iba tým že som bola ich dcérou.

Pán Boh ma začal čistiť a viesť po ceste domov… svojim blízkym priateľom som priznala svoje klamstvá a viete, čo mi na to povedali? Že je to v poriadku, že to tušili, a že je to v poriadku, že poďme ďalej a teraz v pravde. Jasné, chcelo to čas uzdraviť veci, ale Pán Boh to všetko presvecoval svojím svetlom. Aj doma. Moji rodičia ma čakali s otvoreným náručím, a vystrojili veľkú hostinu, lebo ich dcéra sa vrátila domov.

Maminka je chorá..

Pán Boh je Dobrý!

To že má maminka rakovinu, sme sa dozvedeli asi pol roka potom, čo som prepadla. Tak nastal čas, ktorým nás Ježiš veľmi viedol. Štyri roky sme kráčali touto cestou ako rodina. Viete, zo začiatku som si to asi ani tak neuvedomovala, čo sa to všetko deje… ono to dochádza tak časom všetko. Zázrakom som zmaturovala. Len pól percenta mi rozhodlo o tom či z angličtiny prejdem alebo nie. Sranda nie? Vedela som, že to sú v tom Božie prsty.

Tieto 4 roky sú riadnym svedectvom. Ježiš nás učí. Hmm,.. nedá sa mi to tu asi všetko napísať, čo sa dialo. Ale teda vidieť vašu maminku, ako jej je veľmi zle a vy ste úplne bezmocný, robiť čokoľvek, vás možno aspoň na to obdobie prinúti uvedomiť si rôzne veci. Aké je dôležité, modliť sa za svojich rodičov, aby šli do neba a že nič, ale naozaj absolútne nič nie je dôležitejšie ako to, aby sme sa neustále tešili na Nebo. Lebo našou jedinou istotou, ktorú máme, je Božie milosrdenstvo. Lebo teda, život tu na zemi, je len akoby sme čiahli rukou do oceánu a snažili sa nabrať vodu do dlane, ktorá nám rýchlo pretečie pomedzi prsty. Ale život po smrti s Ježišom, je ako ponorenie sa do Oceánu. (tieto múdrosti.. sú z filmu sv. Pavol.- odporúčam.:D )

Hmm, modlitba… bola veľakrát len slová: Pane nevládzem.

Za ten čas ma Ježiš naučil byť pól na pól zdravotnou sestrou.. :D,  videla som, ako si Tatko ráno klaká k maminke a s obrovským úsmevom jej mastí a obväzuje nohy, aby ju tak neboleli… a až neskôr, keď sme si spätne doma rozprávali, čo všetko sa tu u nás dialo, sme si uvedomili, že sme mali doma trpiaceho Krista. Hmm,.. aké to bolo požehnanie,..

Posledný týždeň, posledné dni,..

Maminka sa aj cez všetku bolesť ktorú mala, vždy vedela veľa usmievať na iných.. 🙂 noo a rozdávať pri tom veľa lásky naokolo,.. aj keď za celý čas nič nepovedala,.. človek sa cítil veľmi milovaný… Viete koľko obety v tej bolesti bolo. Jeden kňaz povedal maminke, aby všetku bolesť ktorú má, obetovala na konkrétne úmysly.

Posledné týždne bola u nás sestra Zdenka (relikvie blahoslavenej Zdenky ) ☺. Bolo to dosť Cool! Ja to mám veľmi rada, vždy keď je u nás nejaký svätý alebo Mária, ktorá chodí po rodinách, tak je to také vzácne. Tak prosto pozeráte telku so svätým, alebo sa modlíte ako rodina a tam nejaký svätý sedí vedľa vás a vy viete, že on tam teda akože má priame napojenie na Ježiša… alebo prídete domov a pozdravíte, že čau Zdeni, proste je to dosť cool!

A teda akože posledný týždeň, ani sme nevedeli že bude posledný… bola u nás doma slúžená sv. Omša, kde bolo celé spoločenstvo, kam chodili naši rodičia a kde sme boli celá rodina…! Veľká sila to bola..:)

Posledné dva dni…
Maminka sa už nemohla veľmi hýbať a už iba ležala. Celá rodina sme boli doma, obaja bratia aj s manželkami aj moja sestra a náš Tatko. A striedali sme sa pri nej v modlitbe ruženca po hodinách. Počas dňa aj počas noci… a na ďalší deň v sobotu… ja už ani neviem ako sa to všetko dialo… sme zavolali kňaza a aj sestričku, ktorá ju opatrovala… a dostala pomazanie aj požehnanie. Stáli sme v kruhu celá rodina, držiac sa za ruky a modlili sme sa spolu Otče náš. Kňaz, ktorý jej dával požehnanie, najprv cez telefón, hovoril slová, aby sa rozlievala okolo nás Krv Ježiša Krista a vytvorila múr jeho svätej krvi, aby cez neho nič zlé nepreniklo… a ja som v tej chvíli cítila, ako sa tento múr, okolo nás tvorí… a ako sa zlý snaží veľmi cez neho dostať a kňaz, ktorý tam bol s nami, dával maminke kúsok Ježiša na jazyk a popritom jej dával posledné pomazanie. Maminke v tej chvíli slza stiekla po líci… a moja švagrinka zaspievala žalm, ktorý ju odprevadil k Bohu Otcovi.

Hmm, poviete si aké super, takto zomrieť veď to je sen. Dostali ste pomazanie, modlili sa a ešte aj kúsok Ježiša na jazyk. Po dome sa rozhostil pokoj,..V noci sa mojej sestre sníval sen, maminka sedí v obývačke a hovorí jej modlite sa… prečo ste sa prestali modliť?.. modlite sa…

Hmm, pamätáte si to, keď voľakedy babky vysedávali pri mŕtvom a modlili sa? Všetko má svoj dôvod… duša ide po smrti pred Boží súd… a my ? my sme sa prestali modliť… lebo niekto nechce, aby šla duša za Ježišom,.. a kto to nechce?… no predsa diabol. Pokoj ktorý prišiel, nebol dobrý.

Počas celého nasledovného roka, sme čo najčastejšie každý mesiac ako sa len dalo, dávali omše za našu maminku a teda všelijaké sny boli, cez ktoré nám hovorila. Jeden z posledných bol, že bola vyzdvihnutá sviatosť oltárna (kalich a víno) v silnej žiare… a maminka nám hovorí, že sa mame tešiť na Nebo… 🙂

Viete čo sa sa stalo po 4 mesiacoch od maminkinej smrti?

Stretla som Charlieho :D, inak veľmi smiešne. S ktorým tu zažívame Dobrodružstvo. A teda chystáme sa žiť dobro v spoločenstve s Ježišom☺ Viete ako? Pripravujeme si náš budúci domov. Popritom zarábame nejako peniažky a pripravujeme svadbičku, na ktorú vás všetkých chceme srdečne pozvať. (2.6.2018- u Frantov keby niečo… a o tom kde bude Párty, vás budeme informovať. )☺

Nie, nie sme dokonalí… 😀 robíme samé chyby. A nestíhame asi nič… a keď bude na našej svadbe veľa trapasov, tak verím, že z toho budú aj dobré storky… 😀

A Inak Pán Ježiš je s nami, tak sme v takej dôvere, tým žijem teraz. Idem sa učiť viac milovať, lebo naším povolaním je Láska..:)

Amen! Toť vše…

– Maruška –

V poslednom čase si čítam články o vás a dúfala som, že mne nikdy nikto nepovie, aby som to napísala… ale povedal, takže… 🙂

        …volám sa Kristína Cichová a mám 20 rokov. V Ebene som nová a vlastne aj v živote s Bohom som tak trošku nová…

        Pochádzam z ateistickej rodiny (miestami až proti-kresťanskej) s rozvedenými rodičmi a mám jednu mladšiu sestru. Keďže v našej rodine nie je nikto veriaci, aj ja som bola v detstve presvedčená o tom, že žiaden Boh existovať nemôže. Rada som sa hádala so spolužiakmi na základnej škole, presviedčala ich, že veria blbostiam a pýtala sa ich otázky, na ktoré nevedeli odpovedať.

        A tak som si spokojne, nezamýšľajúc sa nad životom žila až kým som neprišla na gymnázium. Vtedy sa naraz stalo niekoľko vecí: skamarátila som sa s „naozajstnou“ (neviem nájsť lepšie slovo) kresťankou Helou (ktorá nebola ako moji spolužiaci na ZŠ, ktorí chodili do kostola iba pred 1. sv. prijímaním a nemali s Bohom žiaden vzťah) a na podnet partnerky svojho otca som začala čítať knihu Zasvätenie (teta v knihe mieša všetky náboženstvá, čo existujú). A tak, keďže som bola stratená a zmätená a tá kniha vysvetľovala nejaké veci, ktorým som nerozumela, začala som sa zamýšľať nad existenciou nejakého Boha. Helenke sa však tá kniha nepozdávala (teraz už rozumiem prečo 🙂 ) a začala sa so mnou pomaly rozprávať o duchovných veciach. V tom čase sme si začali aj písať listy, kde som sa ja začala pýtať otázky ohľadom jej viery (aj keď som bola presvedčená, že ja teda kresťanka nikdy nebudem)…a ona mi odpovedala…úprimne a trpezlivo :). A tak som mala otázok stále viac a viac a spoznávala som kresťanstvo stále viac a viac, začala som ďakovať nejakému Bohu a trápiť sa, prečo neviem komu ďakujem.

        To bolo obdobie, keď som začala Boha prosiť, aby mi ukázal nejak, Kto je, či mám byť Budhista, veštica, kresťan,…alebo kde je pravda. Niekedy v tom čase som sa náhodou dostala na baptistické stretko, kde na prednáške povedali, že nekresťan nemôže byť dobrým priateľom kresťanovi – a tak sa moje trápenie ešte prehĺbilo… pýtala som sa častejšie, modlila som sa úpornejšie. Po nejakom čase som Hele spomenula, že by som si prečítala Bibliu, lebo ma to nejak ťahalo… bola som zvedavá. A ona mi ju požičala – neskôr darovala. Otázky sme už začali riešiť aj naživo aj keď ja som sa vždy hrozne hanbila (rozprávať sa o Bohu nahlas, bolo pre mňa úplné tabu) a muselo to byť so mnou hrozne ťažké (občas ešte stále je 🙂 ). Čítanie Biblie však prinieslo ďalšie trápenia, hlavne lebo som občas hrozne dlho otáľala s otázkou… hrozne dlho mi napríklad trvalo pochopiť, že Abrahám nie je Boh a ešte dlhšie som sa trápila pre vetu: „Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ (Lk 18,17) Keďže som si už tak nejak rozumom bola istá, že Boh existuje, ale nevedela som to dostať do srdca, táto veta ma hrozne vystrašila, keďže som už mala viac ako 18 rokov. Aký kameň mi spadol zo srdca, keď som zistila, že vstup do Neba nie je ohraničený vekom. 🙂

        A tak som bola stále viac rozumom presvedčená, že Boh existuje a, že asi to bude ten Boh- Ježiš… lebo keď Ho toľko prosím, aby mi ukázal, ktorá viera je skutočná, prečo by mi posielal Helenu a dával čítať Bibliu?… srdcom som tomu však stále neverila. Skutočné obrátenie prichádzalo postupne, aj keď významným bol moment, keď bola Helenka na púti v Taliansku (a podľa jej slov sa za mňa modlila) a ja som sa nejakou náhodou dostala na študentskú výmenu do Maďarska… Keďže sa príšerne bojím opitých ľudí (občas aj neopitých určitého typu) a musela som cestovať vlakom celú noc, som sa tak nejak viac-menej modlila a vtedy som prvýkrát tak naozaj pocítila prítomnosť Boha a nejaký môj cit k Nemu. A tak to postupne šlo a rástlo… dostala som sa knihe Kauza Kristus, ktorá ma presvedčila ešte viac.

        Naučila som sa modliť sa, nie len ďakovať a postupne som dospela k rozhodnutiu, že chcem byť pokrstená. Mala som však hrozný strach povedať to doma, lebo moja mama už vybadala na mne nejaké zmeny a niečo tušila a bola výrazne proti tomu. Zároveň je jej priateľ veľmi výrazne proti kresťanom, takže tohto kroku a neprijatia som sa veľmi bála. Jedno ráno som to však už nevydržala – pocit, že kvôli strachu odsúvam Boha a povedala som svojej mame, že som sa rozhodla prijať krst. Zobrala to ťažko, nejaký čas sme sa spolu poriadne nerozprávali a bolo to medzi nami všelijaké. Čo sa týka náboženstva, stále je to medzi nami všelijaké. (V nedeľu ráno mám napríklad presne vypočítané ako odísť do kostola, aby sme o tom nestihli mať konflikt 😛 a veci spojené s Ebenom radšej tiež moc nerozmazávame… aj keď Ocko v poslednom čase aj tu robí obrovské zázraky! 🙂 )

        Začala som však chodiť na prípravu na krst do Dómu sv. Martina. (To bolo obdobie veľmi pekné a zároveň veľmi ťažké…zaujímavé je, že v tomto období ma Helenka a Boh naučili plakať… od malička som totiž zatvrdzovala svoje srdce, lebo môj otec neznáša „slabochov“ a po rozvode som nechcela pridávať mame starosti svojim trápením a tak som všetko držala v sebe a tvárila sa, že som silná, čo ma ale z dlhodobého hľadiska hrozne zraňovalo.) Tesne pred Vianocami som bola na prvej Omši – predchádzala tomu dlhá príprava, vysvetľovanie si, nacvičovanie 🙂 V apríli, v najúžasnejší deň na prijatie sviatosti krstu a birmovania – Bielu sobotu, som v Dóme svätého Martina tieto sviatosti prijala. To bolo neskutočné! (Doteraz tomu občas neviem uveriť) :).

        Ešte pred tým sa však moja, teraz už krstná a birmovná mama a zároveň najlepšia kamarátka (ľudí som si nikdy moc nepúšťala k sebe a tak som si myslela, že takéto priateľstvá existujú len v knihách a filmoch, ale aj týmto priateľstvom ma Boh neskutočne obdaroval :)) Helenka rozhodla, že potrebujeme vstúpiť do spoločenstva a tak sme pre začiatok začali chodiť na Ebeňácke chvály. Neskôr sme začali chodiť do zdieľacej skupinky a keďže tá minule organizovala Open Eben, nejak som sa dostala aj tam a síce som si po prvom raze povedala, že viac už nepôjdem, šla som…a tak ma tu teraz máte… 🙂

        Okrem toho študujem etnológiu na FiF UK, chodím rada do prírody, rada čítam, chodím do divadla, dobrovoľníčim s deťmi… a už je toho veľa o mne 🙂

– Kika –

Zdravím vás drahí moji priatelia.

Volám sa Veronika Briedová rod. Vajteršicová, mám 38 rokov a som šťastne vydatá za môjho muža, ktorému som povyla tri deti:) – nebojte sa až tak ma nemusel presviedčať:)

Narodila som sa do katolíckej rodiny ako tretia dcéra v poradí. Môj ocko bol odkedy si pamätám vedecký pracovník, matematik, moja mama tiež odkedy si pamätám zdravotná sestrička. Táto kombinácia absolútneho teoretika a absolútnej praktičky sa podpísala na mojej DNA:)
Už ako dieťa som sa odjakživa pohybovala v kresťanských kruhoch. Naši boli aktívni v podzemnej cirkvi v období totality, viedli stretká v našom byte, po páde komunizmu som sa stala žiačkou cirkevnej školy sv. Uršule, ktorú som navštevovala až do maturity. Práve obdobie na gymnáziu považujem za to, ktoré ma najviac ovplyvnilo a formovalo. V tomto období som sa stala aj členom tzv. svory, z ktorej sa neskôr zrodila Komunita Ebene Ezer. Od svojho detstva som verila, že Boh existuje a má ma rád a môžem sa s Ním rozprávať. Verila som aj tomu, že keď budem dobrá tak ma bude mať ešte viac rád a robiť dobré veci sa v živote oplatí, lebo ako nám vraveli rodičia: „raz zle začneš, zle aj skončíš“

Vo svojich 17 rokoch som mala svoj prvý vážny vzťah, ktorý trval 4 roky. Chodila som s chlapcom, ktorý bol odo mňa o 5 rokov starší a mal kopec problémov, čo pre mňa problém nebol:) Išla som do toho vzťahu s vedomím že spolu a s Bohom to všetko dáme, že ja som tu predsa nato aby som mu pomohla. Nenápadne som ho teda začala viesť k tomu ako žiť dobrý život a on mi zase ukazoval realitu o kresťanoch, o ktorých som bola ja dovtedy presvedčená že sú lepší ľudia ako tí neveriaci. Koncom 90tych rokov ma zaviedol do Lamača na mládežnícke omše a neskôr do domu Quo Vadis, kde boli každú stredu chvály a výborne vyučovania Mária Tomašika a Braňa Škripeka. Jedného dňa mi podaroval bibliu a povedal mi, že bude výborné keď si z nej budem čítať každý deň jednu kapitolu. Toto boli veci, ktoré boli pre mňa ako tradične veriace stretkárske dievča celkom zlomové.
Po maturite som odišla na vysokú školu do Salzburgu a my sme začali vzťah na diaľku. Prinieslo to so sebov veľa nedorozumení, až som jedného dňa nadobudla pocit, že musím ten vzťah ukončiť. Ale naozaj som nevedela ako, lebo zase ma nelákala ani predstava že budem sama. A tak som jeden večer vyslovila modlitbu:

„Pane Ježišu, ak tento vzťah nie je pre mňa a máš pre mňa iného muža, nech sa stane niečo konkrétne.“

A Pán Ježiš nenechal na seba dlho čakať a stalo sa. Istého dňa mi pri dverách zazvonila kamarátka zo spoločenstva, že mi musí niečo povedať. Vyzerala dosť smutná a zmätená. Pozvala som ju dnu a povedala mi o tom že môj priateľ žije dvojitý život a už dlhší čas má vzťah aj s iným dievčaťom, teda nie len vzťah ale i sex. Celkom mi to vzalo pôdu pod nohami, pamätám si ako ma od plaču bolelo srdce. Ešte v ten večer som mu zavolala a rozišla som sa s ním po telefóne a odvtedy som sa s ním nikdy nerozprávala, lebo som ho nestretla:)
Pán teda moju modlitbu vypočul, no moje srdce bolo veľmi zranené.
Každý jeden vzťah potom bol plný strachu a moja stratégia bola „zabaviť sa a utiecť skôr ako utečie on“

A tak som jedného sobotného večera bola pozvaná na svadbu mojich kamarátov Mušky a Dana, kde sa zjavil istý chlapec menom Tomáš práve v čas, lebo išlo leto a v lete nie je dobré byť sám…Priznám sa že do vzťahu s mojim terajším manželom som išla podľa starého motta, no rachla som sa do neho až po uši a s každým prichádzajúcim problémom som si vravela že bude lepšie odísť čím skôr, lebo som taká namotaná, že potom to bude bolieť stále viac.

Tomáš ale túto hru so mnou nehral. Vedeli sme obaja, že sme od Boha dostali niečo, čo ešte nikto z nás v iných vzťahoch nezažil. A Boh robil ostatné…Hojil moje srdce, moje strachy, odkrýval nám aký je a ako je za nás…priviedol nás až pred oltár kde sme prijali sviatosť manželstva. Tento deň považujem za svoje najlepšie rozhodnutie v živote. Manželstvo je krásne a vynikajúce aj keď nie vždy mi to v ňom ide úplne super a nie vždy si to myslím:) dobre viem, že by som ale nebola bez môjho muža kompletná. Boh nám požehnal deti, ktoré do nášho vzťahu priniesli iný rozmer, poslal nás bývať do rakúskej dediny v ktorej čakáme prebudenie a nové veci, dal nám úžasné spoločenstvo a priateľstvá. Dostali sme MNOHO a čakáme ešte viac – viete mne sa vždy máli:) Snívam o tom, že budem viac dcérou, že budem viac zjavovať Jeho charakter, že služba Jemu bude pre mňa stále viac záležitosťou srdca a nie len poslušnosti, že uvidím viac zázrakov a zažijem viac Jeho moci…

Bolo mi cťou pozdielať sa s vami priatelia moji drahí.
Veľa požehnania a radosti.

– Veron –

Milí bratia a sestry 🙂

Mnohí sa ešte nepoznáme, ale s Muškou sme sa už zoznámili a hoci som to nečakala tak skoro, neminula ma jej neodolateľná (alebo skôr neodmietnuteľná :)) ponuka sa vám takto verejne predstaviť. Odkedy som sa zaviazala k tomuto počinu, poctivo ho odsúvam, ale s ohľadom na blížiaci sa relax-pobyt v jednej z bratislavských pôrodníc už niet kam uniknúť …

Je tomu už takmer 35 rokov, čo som sa objavila na scéne v našej rodine a spestrila život mojim mladým rodičom, ktorí sa v tom čase už tešili z môjho o rok aj 5 mesiacov staršieho bračeka Miška. O tri roky po mne pribudla ešte sestra Janka a potom – zo živých tvorov – už len rybičky v akváriu.
Vyrastali sme v pokojnej časti Dúbravky v štvorizbáku, z jednej strany bytovky škôlka, z druhej škola. Škôlku sme však poznali viac-menej iba zvonku, keďže v predškolskom veku sme väčšinu času strávili v láskavej starostlivosti starých rodičov. Do vyššie spomenutej školy som tri prvé roky vstávala o 7.45 hod, potom nás naši preložili na Uršuľu. Pamätám si, že to bol pre mňa nesmierne pozitívny kultúrny šok a ako 10-ročná štvrtáčka som bola z tej inej atmosféry dojatá.  Stálo to aj za to skoršie vstávanie… Zo štvrtej triedy som sa ako predposledná či posledná prijatá prepracovala na osemročný gympel o bránu ďalej a tam som o 8 krásnych rokov zmaturovala. Bola som žiačka z kategórie „bifľoš“, moje zberateľské nadšenie pre skvelé známky mi na gympli kazila akurát dvojka z matiky. Učenie teda šlo a aj v triede som sa cítila dobre – hoci kolektív bol od začiatku do konca podelený na skupinky, bolo nás vždy dosť, čo sme boli tak nejako podobne naladení. Z týchto čias si pamätám Marišku a ešte pár tvárí z tej o tri roky staršej triedy, ktoré sú súčasťou Ebenu a je sranda sledovať, ako sa tie naše cestičky z času na čas aj po rokoch pretnú…

Som Bohu a mojim rodičom vďačná za krásne detstvo, nesmierne bohaté na rodinné vzťahy a zážitky. Môj ocko pochádza z 10 detí a teda ako inak, má/mal (stará mama ešte žije) akčných rodičov. Brávali nás všetkých troch v lete ako alergikov na mesiac do Bulharska, kde sme s ďalšími bratrancami a sesternicami priamo na pláži trávili premakaný stanový all-inclusive pobyt. Spätne obdivujem odvahu mojich starých rodičov, ktorí si zobrali na zodpovednosť bandu malých vnúčat a nechali nás tam trénovať kadečo od vodných športov, cez vzájomnú službu (fungovali sme na spôsob skautského tábora), odvahu a odolnosť (turecké záchody nič moc a ešte boli aj nie úplne poruke), spevácke čísla (na katolíckej sv. omši v Burgase sme v nedeľu boli takmer sami, takže sme sa realizovali),  až po asertivitu (od koho na trhu kúpiť najvýhodnejšie 40 kg broskýň a 30 kg paradajok a nenechať sa pri tom oklamať) a disciplínu (budili nás ráno o siedmej a pred raňajkami sme museli ísť behať a plávať). Do toho kopec rozhovorov o živote a veľa srandy. Každý večer sme v stane „drtili“ ruženec, čo sa nie vždy stretávalo s našim pochopením, ale aj za to som teraz vďačná a musím priznať, že by som niečo také rada zažívala aj s vlastnými deťmi. Okrem letných „morských“ pobytov sme veľa času trávili na Liptove, odkiaľ pochádzali dvaja z mojich starých rodičov. Rodičia nás odmalička ťahali do prírody, naša pracovitá babička „do poľa“. Preto som sa nikdy necítila ako mestský človek a dodnes mám pravidelné absťáky po kopcoch a čerstvom vzduchu, čo môj Janko určite rád dosvedčí :).

Čo sa týka dospievania, nič búrlivé sa nedialo, spracovávala som si to tak nejako potichu v sebe. Bola som vnímaná ako samostatná a zodpovedná osoba, tak som mala dosť voľnosti. Keď sa na to dnes pozriem, tú voľnosť som nie vždy využila správnym spôsobom. Myslím, že mi dosť dlho trvalo, kým som si to dokázala odpustiť. Ale aspoň som si zažila, že aj ja som schopná sa seknúť a snáď mám dnes o to viac pochopenia pre druhých. Pred maturitou sa skomplikovala situácia u nás doma a v (nielen) mojom živote sa veľa vecí zmenilo. Hoci to bola pre mňa studená sprcha a ťažký čas, filtrovala som to vždy s nádejou, že ja si život zariadim inak a tešila som sa na prichádzajúce životné zmeny. Študovať som šla do Banskej Bystrice (medzinárodné vzťahy), zmena prostredia mi dobre padla. Ale domov som sa aj tak rada vracala a musím povedať, že rodičia sa nás deti aj napriek problémom vždy snažili podporovať a vytvárať pre nás, v rámci možností, čo najlepšie zázemie. Časy na vysokej boli veľmi pekné, veľa sme so súrodencami a kamarátmi cestovali, učila som sa moje obľúbené cudzie jazyky a zapájala sa do kadečoho.

Prišli aj vzťahy s chlapcami – kým som študovala, mala som tri dobre mienené, ale nakoniec „neúspešné“ známosti. Bolo tam veľa pekného, za čo som vďačná, ale aj zlyhania, ktoré som si tiež dlho nevedela odpustiť. Vidím v tom Božiu ruku, ktorá nakoniec vždy zariadila okolnosti tak, že „sa“ tie vzťahy ukončili, keď som ja nemala odvahu to spraviť.

S mojím Jankom sme sa poznali – teda evidovali sme sa – už ako deti. Naše staré mamy boli kamošky a nejaký čas sme chodili do toho istého kostola. Keď sme ešte nechodili na Uršuľu, vozil nás ocko k Jankovej starej mame na hodiny náboženstva, ktoré viedla na škole pre slabozraké deti. Potom dlhé roky nič a v roku 2006 sme sa opäť stretli na jednom z Havajských ostrovov :). To leto sme trávili každý so svojou partiou v inej časti USA na Work&Travel a na záver sme cez spoločných priateľov skončili na spoločnom výlete uprostred Pacifiku. Pán Boh je vtipálek :). To ale bola len zoznamka a bolo potrebných niekoľko ďalších „náhodných“ stretnutí (už menej exotických, napr. v električke), ktoré nás ešte pár rokov na to doviedli do vzťahu. Ten už potom nabral celkom dynamické tempo a po necelom roku a pol chodenia sme v septembri 2010 nadšene vhupli do manželstva. Pán Boh bol zase raz veľmi blízko, lebo keď sa tak na to spätne pozriem, kadečo sme ešte o sebe nevedeli a neriešili. Vravím si, že nám to vymodlili tie naše staré mamy. Takže aj voči nim cítim vďačnosť za to, že mám po boku obetavého, pracovitého, spoľahlivého, čestného mužíčka, ktorý je ešte aj skvelým tatinkom našich štyroch detí (v čase, keď toto budete čítať, si to štvrté, ak Pán Boh dá, budeme konečne držať v rukách).

Máme dvoch valachov (Maťko 6 r., Kubko 5 r.) a dve víly (Terezka 2 r. a spomínaná žubrienka v brušku). A mimochodom, cez Janka som dostala do daru aj skvelých švagrovcov (Itala a Čakanku), ktorých veľmi dobre poznáte, takže nemusím vysvetľovať, prečo sú takí skvelí :). Napr. nám umožnili sa medzi vás takto nenápadne infiltrovať :).
Materstvo je ďalšia významná kapitola v mojom živote, za ktorú mi ostáva tiež len ďakovať (ešte máme malé deti, takže fáza zúfalstva nás zrejme ešte len čaká… ale veríme, že s Božou pomocou aj to zvládneme). Je to najväčšia škola života, najťažšia práca na sebe a nekonečný zdroj radosti. Často si hovorím, že keby sme nemali deti, bola by som príšerným egoistom (nie že by som ním teraz nebola, ale som aspoň o trochu menším, keďže deti moje možnosti v tomto smere mierne redukujú). Mnohí to poznáte, tak sa o tom nebudem viac rozpisovať. Sme s Jankom veľmi požehnaní rodičia. A naše deti majú v blízkosti aj zanietených a vitálnych starých rodičov, čo je tiež veľké bohatstvo – pre ne aj pre nás, samozrejme.

Ešte kapitola „viera“ a končím, sľubujem :). Dostala som ju do kolísky a vždy bola prirodzenou súčasťou môjho života. V detstve a rokoch dospievania mi ju pomáhali rozvíjať hlavne moji „bulharskí“ starí rodičia a Uršuľa, kde sa mi tak automaticky dostávala „pod kožu“. Neprežila som nijaké veľké zvraty alebo obrátenie. Skôr sa celý život snažím, resp. modlím za to, aby som veci, ktoré mám odjakživa uložené v hlave, vedela prežiť aj srdcom. Pán mi svoju lásku a nehu zjavuje cez množstvo dobrodení v mojom živote, aj cez kopu „malých“ zázrakov, ktoré mi dal zažiť. Učím sa odovzdávať Mu svoj život stále nanovo. Uvedomujem si, že si ho veľmi rada moderujem sama a že sa potrebujem učiť púšťať Ho do „mojich“ vecí. Pýtať sa a chcieť počuť odpovede. Niekde v pozadí bojujem so strachom, čo by mohol odo mňa chcieť a so strachom z budúcnosti (možného utrpenia). Chcela by som viac prežívať Božie detstvo – že Mu môžem úplne dôverovať a neriešiť, čo a ako bude. Asi preto mi je srdcu blízky verš Jer 29, 11: „Veď ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ Sprevádza ma už dlhý čas.

Už naozaj končím. Ďakujem, že ste to so mnou zvládli až sem!
Prajem vám požehnaný veľkonočný čas a veeeľa radosti!! A teším sa, keď sa uvidíme osobne 🙂

– Katka –

Ahoj komunita.

Bolo mi povedané, že mám o sebe napísať pár riadkov. Idem sa teda o to pokúsiť. Moje písanie by som začal asi takým už otrepaným klišé: Pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny, v ktorej bolo zaužívané pravidelné navštevovanie nedeľnej svätej omše. Táto pravidelnosť sa však týkala iba mňa a môjho brata. Tato ako hovorieval už mal odchodené a mama musela variť obed. Asi takýmto nejakým štýlom som vyrastal a dostal sa do puberty. Keď som mal okolo 17 rokov, nevedel som čo chcem v živote robiť. Jediné, čo mi bolo jasné, bolo že chcem určite skončiť s tým nezmyselným navštevovaním kostola. Ako by toho nebolo dosť, pán farár ešte vyrukoval s birmovkou a s tým spojenými cirkevnými povinnosťami. Do kostola som teda musel začať chodiť ešte aj cez týždeň. Samozrejme s náležitým vnútorným rozhorčením.
Trošku by som sa ešte chcel vrátiť do obdobia vyrastania. Poznáte vetu z Písma: „chlapec rástol a mocnel na duchu.“ Isteže poznáte, trápna otázka.. Ja len, že toto o mne vôbec neplatilo 🙂 Skôr som rástol v zakomplexovanosti, vnútornej uzavretosti, ustráchanosti, potrebe páčiť sa druhým a vo veľkej nedôvere v seba samého a nemaní sa rád takého, aký som bol. Zjednodušene – kôpka nešťastia s hlavou sklonenou dolu. O tom, že som nevedel čo so sebou, na čo žijem, či ma má vôbec niekto rád a o pocite veľkého prázdna a nepokoja vo vnútri čo som mal asi ani nemusím písať.

V tej 17-ke sa mi zdalo, že môj život ide do čoraz väčšej tmy a som presvedčený, že to tak aj bolo. V mojom živote sa začal objavovať aj alkohol a nebyť toho, žeby Pán Boh vstúpil do môjho života, tak by som dnes bol ak nie alkoholik, tak určite riadne negatívny a depresívny človek so suicidiálnymi myšlienkami. Vďaka Bohu toto sa v mojom živote neuskutočnilo a s narodením Ježiša Krista v mojom srdci to bolo takto:

Stalo sa to práve na jednom birmovaneckom stretku, ktorého témou bola Božia láska. Katechétkina veta: „Boh Ťa miluje,“ mnou otriasla tak mocno, že od tej chvíle sa môj život začal meniť. Ten milujúci Boh ma začal priťahovať a chcel som Ho stále viac spoznať. Z tohto obdobia po birmovke by som chcel len vypichnúť, že z môjho života zmizli tie negatívne myšlienky o mne samom. Ani neviem ako a postupne som začal ovplývať vnútorným pokojom, začal som prežívať radosť a dokonca som našiel zmysel života. Povedal by som, že veľmi veľa vecí sa po obrátení v mojom živote upratalo, ale s jednou som si nijakým spôsobom nedával rady. Konštantne som sa cítil paralyzovaný v oblasti medziľudských vzťahov. Mal som pocit, že nemám páru o tom, čo to znamená byť priateľom a s priateľstvami v mojom okolí som bol nespokojný. Zdalo sa mi, že som totálne nezaujímavý a že to jednoducho neviem. Od obrátenia prešlo 7 rokov, bol som po neúspešnom pokuse vyštudovať a nad mojím životom visela otázka – čo ďalej? V tom období som stretol jedného známeho, ktorý sa vrátil z polročnej skúsenosti v komunite Cenacolo. Začal mi rozprávať o tom, ako je tam super, ako sa ľudia o teba zaujímajú, ako sa ťa pýtajú ako sa máš a čo je s tebou, keď vidia, že ti niečo je. Akí sú tam kamoši, atď. Ako postupne pridával výhodu za výhodou života v Cenacole, v mojej hlave to bolo ako na výhernom automate, keď ide sedmička za sedmičkou a zrazu: BUUM. Precitnutie – toto je to, čo hľadám. Behom toho rozhovoru som si bol úplne istý, že musím ísť do Cenacola. V tej chvíli mi bolo jasné, že čo mám urobiť so svojím životom – tak som vstúpil do Cenacola. Malá rada – ak sa rozhodnete ísť do Cenacola a následne to budete oznamovať najbližším – nezačnite vetou: Je to komunita pre narkomanov, alkoholikov, gemblerov – im v tej chvíli sedmičky naskakovať nebudú 😀 Ale šak učíme sa aj na vlastných chybách 🙂
Dôvod a motivácia môjho vstupu bol takýto: Naučím sa ako byť obľúbeným, zábavným a takým človekom, ktorého budú mať všetci radi. Jednoducho chcel som byť superkamoš, ktorého budú chcieť mať všetci za kamoša. No ale ako to už býva, Roman mieni a Pán Boh mení. Z mnohých vecí, ktoré som sa v komunite naučil, asi to TOP je, že nejde o to, aby ma mali všetci radi, ale o to, aby ja som ich mal rád. Že nemusím byť stredobodom pozornosti, ale že mám vedieť upriamiť pozornosť na druhých a nielen na seba. Inými slovami – nebyť egoista. O Cenacole by sa ešte čo to dalo písať, ale to inokedy.

Už by som len dodal, keď som pri tých pomyselných sedmičkách nadobudol istotu, že komunita je tá správna cesta, tak táto istota správnej cesty ma neopustila na nasledujúcich sedem rokov. Počas celého času, čo som bol v komunite som mal pocit a dokonca istotu, že som v správnom čase na správnom čase a robím to, čo Boh odo mňa chce, aby som robil. Keď som začal cítiť, že to už nie je miesto pre mňa, modlil som sa a Božou prozreteľnosťou som skončil v Emericu. Ten rok v centre pre mládež môžem určite nazvať veľmi požehnaným rokom, pretože som tam stretol mnoho nových priateľov, našiel som tam svoje spoločenstvo (Eben) a čerešničkou na torte je moja Zuzinka.

Hovorí sa, že v najlepšom treba prestať. Ja by som teda moje písanie ukončil práve tu. Pokračovanie príbehu aj tak poznáte, ak nie tak 9.6.2018 je svadba. A ak by boli s hocičím hocijaké nejasnosti stačí sa kedykoľvek spýtať:).

– Roman –

Ahojte všetci,

rada by som sa vám predstavila. Mám 25 rokov a pochádzam z obce Lehota pod Vtáčnikom (okres Prievidza), kde som vyrastala v dvojgeneračnom dome s rodičmi, sestrou a starkovcami. Vzťahy u nás boli vždy super, naši sa nikdy nehádali, takže na moje detstvo spomínam vždy veľmi rada. Moja sestra Majka (áno správne, v tomto momente ste si uvedomili, že sme Mária a Magdaléna, čo vám poviem, naši majú zmysel pre humor) je odo mňa staršia o 15 mesiacov, tak sme vyrastali ako také dvojičky. Keďže s nami bývali aj starkovci, nikdy sme so sestrou nebývali doma samé a bolo nám veselo. Pochádzam z kresťanskej rodiny, naši nás vždy viedli k modlitbe, po tom ako starký vážne ochorel (ešte v čase keď som navštevovala základnú školu), sme sa začali modliť každý večer celá 6-členná rodina spoločne. Starký sa z choroby nakoniec dostal, a to mi bolo v detstve prvým svedectvom sily modlitby. Na základku som chodila v Lehote, na gympel v Prievidzi a na výšku v Bratislave. V Lehote som ako dieťa a teeneger chodila do eRka, kde sme mávali stretká, chodili na spevokol a koledovať. Až počas vysokej v Bratislave som začala navštevovať spoločenstvo v UPC, kde som začala mať s Ježišom osobný vzťah. Spoznala som tu skvelých ľudí, ktorí sú mi dodnes veľmi blízki. Toto miesto mi bolo nakoniec „osudovým“, pretože som tu stretla aj svojho Rastika. Úsmevné na našom spoznaní je, že sme pri sebe počas omší dlhodobo sedávali v kaplnke, kde som po ňom pokukovala až ma nakoniec zavolal von. Neuveríte, až po tom ako sme sa dali dokopy sa mi priznal, že ma prvýkrát zavolal von s úmyslom mi milo vysvetliť, aby som na neho tak necivela, pretože z toho aj tak nič nebude, ale viac vám napíšem až nižšie. Po nevydarenom úmysle ísť študovať logopédiu, som skončila na Prírodovedeckej fakulte UK, kde som študovala regionálnu geografiu, rozvoj regiónov a európsku integráciu (ten názov odboru je zabiják). Až neskôr som si uvedomila, že v tom mal prsty Pán, lebo ma toto štúdium veľmi bavilo. Stretli sme sa na ňom skvelá partia, zažili sme spolu kopec zábavy, výjazdov a samozrejme aj hodiny spoločného štúdia. Odbor bol skvelý aj v tom, že sme počas štúdia veľa cestovali, expedície a exkurzie boli povinné i dobrovoľné. Takto som sa dostala na miesta, o ktorých som ani nesnívala, že navštívim. Prešli sme krajiny ako Španielsko, Portugalsko, Toskánsko, časť Francúzska, Poľsko, navštívili sme Gibraltár, Maďarsko, ale absolvovali sme exkurziu aj po Slovensku. Počas štúdia som sa napočúvala rečí typu, čo zo mňa s takým odborom bude, dosť ma to štvalo, až kým som si po bakalárskom stupni nenašla robotu, vďaka ktorej som po ukončení štúdia už mala 2-ročnú prax a nemala problém zamestnať sa.

Ako som vám už vyššie načrtla, Rastika som stretla v UPC keď som bola v 3. ročníku. Po vyše polročnom sedávaní pri neznámom, sme sa konečne zoznámili a krátko nato obaja odišli na leto z Ba. Síce sme sa spriatelili a sem tam si napísali, dlho sa nám nedarilo osobne stretnúť, až nakoniec opäť v UPC. Poviem vám, že Rastik si so mnou vystál, kým sa mu podarilo dostať ma von. Naše stretnutia sa zintenzívneli, až sme konečneee po ročnom priateľstve začali spolu chodiť. A potom už to malo dosť rýchly spád. Vždy sa smejem keď hovorím ako všetko dávame plus mínus do roka, ako sme sa do roka od zoznámenia dali dokopy, do roka zasnúbili, do roka zobrali a do roka k nám pribudlo naše mimino.

Na jeseň po ukončení môjho štúdia sme mali svadbu a krátko nato počas vianočných sviatkov sme zistili, že čakáme bábätko. Samozrejme, že nás správa potešila, mňa však aj vyplašila, v tom čase som si totiž myslela, že na priznanie materskej dávky je potrebné odrobiť rok alebo dva. A ja som do práce nastúpila len v novembri a tehotenstvo sa mi rovnako počítalo od tohto mesiaca. Pre tých, ktorých sa táto oblasť ešte netýka, tak dĺžka tehotenstva je 40 týždňov +/- 2 týždne. Nakoniec sme si pozisťovali všetky informácie týkajúce sa materskej, a zistili sme, že potrebné je odrobiť 270 dní. Svedectvom celého je, že sa nám naša malá Zuzana narodila 277. deň tehotenstva. Od narodenia nám robí radosť, je to usmiate dievčatko, ktoré nás nechá vyspať celú noc (teda ocina, ja musím párkrát vstať kvôli kojeniu.

– Magdaléna –

Ahojte priatelia z Ebenu,

v nasledujúcich riadkoch sa Vám predstavím. Teším sa však na osobné stretnutie, stisk ruky a osobný pokec, či spoločnú modlitbu.

V mojom živote sa vystriedalo už mnoho miest a zabralo to veľa cestovania a sťahovania. Dúfam, že sa nestratíte, preto túto časť skúsim urobiť stručnou. Narodil som sa v meste Nová Baňa. Z priľahlej dedinky totiž pochádza moja mamina. Rodičia však, kvôli práci a podobne bývali v Žiari nad Hronom až do mojich 12 rokov. Potom sme sa presťahovali do môjho rodného mesta, kam sa vraciam doteraz. Strednú priemyslovú strojársku školu som vyštudoval v Leviciach a vysokú, katolícku teológiu v Bratislave u Jezuitov. Keďže som od 15 rokov navštevoval komunitu Dom Chvály v mojom rodnom meste, ktorej vedúcou bola a je františkánska sestra, moja spiritualita je niečo medzi sv. Františkom a sv. Ignácom.

Vo svojej mladosti sa toho stalo viacero významného pre môj život. Ako prvé, čo si pamätám je, že som sa zoznámil s Richardom, mojím bratom. Dobre spolu vychádzame doteraz. Na základnej aj strednej škole som súťažne hrával basketbal, behával a skákal do výšky. Atletika aj basketbal vo mne zanechali dobré návyky. Najmä chuť prekonávať sa a schopnosť zaprieť sa, keď to bolí. Dodnes mi to pomáha v pôstoch J. Celú strednú a väčšinu vysokej školy som chodil do našej komunity. Tam som dostal formáciu a veľké požehnanie v podobe priateľstiev aj s vami, s niektorými ľuďmi z Ebenu. Keďže Dom Chvály je súčasťou siete spoločenstiev ENC, za naše spoločenstvo som na spoločné stretnutia siete chodieval pravidelne a zoznámil sa tak s mnohými ľuďmi z komunít po celom Slovensku. Tento veľký dar priviedol mňa aj moju rodinu v tomto roku ku vám.

Počas vysokej školy som celý čas čakal na to, kedy stretnem svoju „budúcu ženu“. Keď sa štyri roky nič nedialo a nikto neprichádzal, rozumej, vo svojich dovtedajších kruhoch som ju nestretol, tak som si povedal, že svoje kruhy zmením. Začal som chodiť do UPC v Mlynskej. Po 7 mesiacoch ako som tam chodil som celý čas sedával vedľa svojej, vtedy ešte budúcej manželky. Už mi bolo trápne, že sa tak dlho stretávame a pritom sa nepoznáme, tak som sa prihovoril a stručne: udialo sa mnoho, výsledkom boli do dvoch rokov zásnuby a svadba.

Dnes máme veľmi pokojnú a parádnu slečnu Zuzanu, ktorá ku nám v manželstve pribudla. Zoznámil som sa s ňou pred pol rokom a musím povedať, že nám to klape. Vídavam ju pravidelne ráno aj večer a robíme si na seba čas aj cez víkendy. Väčšinou sme v trojici, je nám spolu veľmi dobre. Ale za celú našu rodinu povedať, že máme radi návštevy. Manželka Magdalénka je teraz na materskej, takže tá je zväčša doma. Moju prítomnosť v našom jednoizbáčiku prerušujú moje pracovné povinnosti. Pracujem v parlamente ako asistent poslanca. Mám také tušenie, že ho poznáte. Volá sa Edo Heger. Ak by ste ho náhodou nepoznali tak poviem, že je členom v Martindome, kde ho veľmi dobre poznajú už roky.

Moja širšia rodina sa tento rok ešte rozrastie. Zásluhu na tom má môj brat Richard a švagriná Veronika. Čakajú chlapčeka, ktorému sa staneme krstnými rodičmi. Nebude to naše prvé krstniatko. Máme ich už niekoľko a z každého sa špeciálne tešíme. Táto a ešte jedna väčšia udalosť na nás čakajú v najbližších mesiacoch. Budeme sa sťahovať do väčšieho.

– Rasťo –

Volám sa Alžbeta Prokopová, narodená 26. septembra roku 1991 v Dolnom Kubíne ako Gregová.
Mám rada život a aj keď zvyknem svojou prostorekosťou a rýchlymi zmenami nálady vyjadriť opačné tvrdenie, nie je to tak. Platí vždy to prvé.
Boh je ku mne neskutočne štedrý a celkom predčil moje dokonalé predstavy a sny. Mám krásneho muža, nádhernú dcérku, bývanie, ktoré je pre mňa miestom radosti. Mám milovanú rodinu a verných priateľov. Do toho všetkého ani nehovorím ako sa o nás stará aj po materiálnej stránke a tak moja asi najčastejšia modlitba je “Bože strašne Ti ďakujem za …“
A pri tomto všetkom mám Boha, vzťah s Ním a ono by to všetko čo mám bolo strašne prázdne, keby niet Jeho.
Milujem cestovanie a rada zažívam dobrodružstvo, idem na spontánne tripy, ktoré si vymyslíme deň dva pred odchodom, trávim veľa času v prírode, rada privítam zábavnú spoločnosť. Baví ma piecť, fotiť, spievať a hrať, pekne sa obliekať a len tak byť a vnímať tú prítomnosť v ktorej sa práve nachádzam.
Okrem toho som si vypestovala veľkú záľubu v umení od klasiky po kadejaké alternatívy a to tak vo vizuálnom ako aj v hudobnom.

O mojej rodine
Pôjdem do plytkej hĺbky, lebo rodina ma prirodzene veľmi formovala a tak ju chcem trocha predstaviť. Môj otec je polovičný oravák po mame, kde aj bývali celá rodina – Oravská Lesná, neskôr Dolný Kubín a polovičný východniar po otcovi Košice. Má ešte dve žijúce sestry. Táto rodina typicky oravská rodina je veľmi nábožná a nie len to, je aj naozaj veriaca. Okrem toho je to rodina veľmi pracovitá a pomáha sa tu všetkým naokolo.

Moja mama je zas zo stredného Slovenska konkrétne z prenádhernej Kremnice. Jej rodičia boli viac menej tiež obaja z Kremnice a okolia. Starý otec rok sedel za vieru – ako “nepriateľ štátu” a tak mali ťažší život. Mama má ešte štyroch súrodencov. Z tejto rodiny od mojej mamy, som videla príklad hlbokej úcty k svojim rodičom a skromnosť nakoľko pochádzali z chudobných pomerov. (volali sa Pokorní:)
Moji rodičia sa stretli tu v Bratislave, počas svojich štúdií v kresťanských kruhoch. Mama vyštudovala na VŠVU reštaurovanie obrazov a otec na STU strojarinu. Spolu chodili do neokatechumenátu. Majú 3 deti najstarší je môj brat František, potom sestra Juliana a nakoniec ja tretia, najmladšia. Rodičia nám bezfrázovito dali úplne všetko. Začínali celkom od nuly, no postupne svojou usilovnosťou získali veľa a všetko nám to doteraz dávajú ako aj duchovné tak aj hmotné dary.

Moje detstvo
Vyrastala som v usporiadanej katolíckej rodine ako najmladší súrodenec, vraj najviac rozmaznaná. Vo všeobecnej znalosti sme z časti umelecká rodina a špeciálne sa to prejavuje v tej hudobnej sfére. Od malička som doma počula vyspevovať našu mamu piesne všehodruhu. Moji dvaja súrodenci chodili na husle, ja som chodila na klavír. Okrem toho sme všetci navštevovali spevácky zbor Sl. rozhlasu, kde sme spievali kadejaké sóla. Poviem vám, že s mojou veľmi veselou povahou, dokonca dosť pojašenou pre mňa nebolo veľmi ľahké mať také “seriózne” záujmy. Tieto krúžky zaberali veľa času a boli to miesta, kde musíte byť dosť koncentrovaní aj keď ste deti. Aspoň ja som to tak brala. V škole, Základná škola sv. Uršule, som sa začlenila medzi tzv. triednu elitu. Moje kamarátky chodili na moderné tance alebo behali po sídlisku a pozerali veľa telenovely, no a to som ja nemohla. Dnes som veľmi rada, že ma rodičia zamestnali inak, no v istom veku som to brala ako krivdu. A spôsobovalo to aj to, že som sa chcela na verejnosti od mojej rodiny vždy nejako odčleniť. Všetko, čo robili moji súrodenci, som sa snažila nejako negovať, alebo robiť presný opak. Takže som v mojich vlastných očiach bola čierna ovca rodiny. Keďže o mojom vzťahu s Bohom ešte napíšem, tu spomeniem len to, že v tomto období sa mi strašne nechcelo chodiť do kostola. Moji súrodenci sa mi zdali úplne nábožní a z ich rozprávania a správania som usúdila, že ich viera celkom baví. No pre mňa to bola jednoducho nuda a sedenie v kostole sa mi nezdalo ako dosť zábavné.
Mimo toho som však mala veľmi rada čas, keď sme ako rodina boli spolu. Naši nám dopriali veľa. V podstate som nikdy nemala pocit, že by som niečo nemohla (keď si odmyslím tie telenovely), či už z dôvodu prostého zákazu, alebo kvôli nedostatku financií. Rodičia mi poskytli život v hojnosti a slobode. Dnes viem, že ich to často stálo veľa obety, ale nám deťom to nedávali najavo.
V mojom živote bol prítomný aj skauting. Bola to rodinná záležitosť, keďže mamin brat bol nejaký čas náčelník Sl. skautingu a tak sme všetci automaticky mierili do zboru 104. BA Ružinov, kde sme síce cez rok nemali čas chodiť, ale naši nás dali vždy v lete na tábor. Ja som však toto na vtedy rázne odmietla. Ako malá som bola na dvoch a potom som povedala, že tam už viac nechcem. Namiesto toho som si vybrala, že pôjdem na prázdniny k babke, čo bolo miesto, kde som nebola moc pod dohľadom. U babky som sa vždy stretla s jednou kamarátkou a tam sme sa maľovali, behali po ulici a nadväzovali rôzne pouličné vzťahy najlepšie s chlapcami. Mala som tu taký malý priestor na malé výtržníctvo. V podstate som len takýmto spôsobom rozvíjala veci, ktoré ma bavia až dodnes.

Dospievanie
Medzi časom som sa dostala na 8-ročný gympel tiež na Uršulu. Tu som sa postupne skamarátila s Klárou a Mery, ktoré boli z A-čky a moje vzťahy sa príjemne obohatili a postupne trochu pomenili. Moja najlepšia kamarátka zo základky sa na gymnázium nedostala a tak sa moje predošlé kamarátstva už ťažšie uživili. V kvinte sa pre mňa začala radikálnejšia zmena. Tak trochu na podnet sestry som vyskúšala opäť chodiť na skauting. Ocitla som sa v tom spomínanom skautskom zbore a tu som stretla moju najlepšiu priateľku Maťu (áno Stanovú :). Začala som byť v skautingu naplno aktívna a veľmi ma to napĺňalo. Spolu s Maťou sme si na prvom stretnutí úplne sadli a hneď sme sa začali stretávať. Viedli sme najmladšie decká včielky s partiou roverov sme chodili na kadejaké výlety a veľmi som si obľúbila pobyty v prírode. Potom v sexte sa to stalo. Mariš a Mari založili spoločenstvo chereb, ktorého som sa našťastie stala hneď súčasťou a tu sa úplne zmenil môj vzťah k dovtedy nudnému Pánu Bohu. Boha som odrazu spoznala osobne a aj keď to už znie veľmi všedne, bol to veru nevšedný a zlomový okamih. Bolo v tom veľa ľudí, veľa okolností, ale hlavne v tom všetkom bol odrazu ON. Viem, že tým, že som ho spoznala, ma uchránil pred mnohým nie dobrým správaním, nakoľko som viac horkokrvná ako menej. Dosť naraz a radikálne som sa odčlenila od mojich kamarátiek, ktoré žili tzv. “párty” životom a chvíľkovými vzťahmi a tak som sa zbavila aj mojich dobrodružstiev s chlapcami alebo skôr už mužmi.

K dospievaniu patrí aj moje neustále hľadanie, čo chcem robiť a čím chcem byť. Problém pri rozhodovaní bol v tom, že ma toho baví naozaj veľa. Aj keď som bola dobrá v hudbe, nejako som si nahovorila že to nie je dosť a že to robiť nebudem. Vymyslela som si, že chcem ísť radšej cestou mojej mamy a to bola cesta vizuálneho umenia. Bolo to však v oktáve a to už nie je veľa času na prípravu na prijímačky. Skúsila som to a postupne som sa našla vo fotení. Aj keď nie som v profesnej kariére veľmi ambiciózny človek, fotenie sa mi vďaka tomu stalo najmä veľkou záľubou a aj prostriedkom k jednému stretnutiu.

Splnená túžba, život s Bohom
O mnohých veciach vo svojom živote si myslím, že by som si ich z nášho čisto ľudského pohľadu nezaslúžila. Avšak viem, že On má na to našťastie ten svoj pohľad. Za jeden z najväčších zázrakov v mojom živote považujem stretnutie s mojim mužom a ten dar, ktorý som v ňom ako osobe od Boha dostala. Bolo to jedno nervózne ráno stres a panika v mojom vnútri, lebo idete prvý krát fotiť udalosť života svadbu. Je to udalosť života pre ten pár samozrejme a vy máte veľkú zodpovednosť za to, aby mali pekné spomienky. Vtedy som ani len netušila, že to bude aj udalosť môjho života. Tu na tejto svadbe pred 7. rokmi sa okolo mňa začal obšmietať muž menom Vladimír Prokop a ja som mu veľmi rýchlo podľahla. Vlastne na ďalší deň sme boli na prvom rande a ja som vedela, že si ho chcem vziať. Od malička som sa chcela vydať a Boh mi túto veľkú túžbu naplnil a tak trocha veľmi predčil moje očakávania. Zázrak je to pre mňa preto, lebo som v ňom stretla len tak z čista jasna človeka, ktorý má záľuby ako ja, je mi blízko a túži ísť za a s Bohom.

Môj vzťah s Pánom Bohom sa stále vyvíja a mení ma pomaly, nie sú to nejaké obrovské zlomy a prudké zmeny. Chcela by som ale napísať niekoľko míľnikov v mojom živote s Bohom, ktoré považujem za dôležité.
Úplne prvým by som nazvala určite krst a inšpirujúci príklad mojich rodičov, mojej rodiny. To ako mi to malej liezlo poriadne na nervy dodnes veľmi obdivujem nekompromisnú vieru môjho brata. Keďže v období dospievania hľadáte rôzne odpovede prirodzene vtedy to prišlo tak vo veľkom a to bolo na Uršule, kde som spoznala dve osoby Mariš a Jana (Jaja), ktorí obaja chodili do spoločenstva (eben a ryba) a na oboch som videla niečo, čo sa mi veľmi páčilo. Keď vtedy prišlo aj to, že vznikol chereb hneď mi bolo jasné, že tam chcem chodiť. A to bol super čas. Čas keď sme tam po malých obmenách boli iba samé ženy a naozaj sme spolu spoznávali Boha veľmi intímne. Za ten čas ma Boh veľa naučil o ňom a o vzťahoch.
Po čase v spoločenstve prišla jedna možno ju nazvať zlomová prednáška, keď som sa po chereb-rybo-skautskom Silvestri v OL ocitla ešte ako hosť na Silvestri s ebenom v DK. Tam sme si v jednej izbe asi 6 báb vypočuli prednášku o Kamennom srdci. To bola pre mňa veľká novinka, v podstate sa otvorili prvé dvere k vnútornému uzdraveniu v mojom živote. Pamätám si ako sme túto tému potom aj zobrali do týždennej modlitby a prípravy počas pôstu pred Kláštorovicou a Boh v nás robil naozaj veľké veci, pretváral nám srdcia z kameňa na srdcia z mäsa.
Potom prišiel na rad môj prvý a do manželstva prerastajúci vzťah s Vladkom. Za ten čas som naozaj pocítila, čo je to moja slabosť a Božie nekonečné milosrdenstvo a dobrota. Prešli sme si spolu riadne ťažkým obdobím, kedy nás zakoreňoval vo viere.

Potom po dlhšom Pepkinom naliehaní sme sa viacerí cherebčania spolu odhodlali navštíviť seminár o Otcovom srdci. Tu Boh išiel zas hlbšie a odkrýval mi veľa vecí o mne a ako na mňa pozerá.
Po pár rokoch služby vo vodcovstve som sa dostala na jednu Líderskú animátorskú školu – LAŠ. Bolo to rozhodnutie v hodine dvanástej, ale spravili sme ho spolu s Klárou a Peťom a tu som zažila niečo radikálne. Zažila som, čo je to naozaj sloboda v chvále a život v autorite Božích detí. Načerpala som mega veľa múdrych informácií od múdrych lídrov. Bola to škola, kedy som po každom víkende prišla domov ako úplne iný človek s komplet odlišným zmýšľaním. Asi si nepamätám čas, kedy by mi citeľne tak horelo srdce. Zároveň ma táto LAŠ-ka uvolnila do služby chvál, čo beriem ako extra bonus plus. A teším sa, že mi tu Pán Boh ukázal, že ten všetok talent, ktorý sa mi v niečom zdal ako nevyužitý, môžem začať využívať najlepšie ako viem, pre Neho.

Dôležitá vec ktorú si každodenne pripomínam a na čo sa snažím nezabúdať, je pozerať sa na ľudí cez Jeho pohľad. Je to zaručene to, čo mi vždy otvorí oči a vidím potom často krát práve svoju chybu a nie chybu v druhých. Dokážem pocítiť lásku aj tam, kde by som si ju ani nevedela predstaviť.

Dnes
Momentálne žijem jedno z najkrušnejších období v svojom živote a tak nejako tuším, že už to o moc pokojnejšie nebude. Pre mňa byť mamou nie je vôbec nejako veľmi prirodzené, je to niečo v čom sa potrebujem veľa učiť, no ani to nechcem vrátiť späť. Ťažké je to pre mňa v tom, že mám obmedzenú voľnosť, na akú som bola doteraz zvyknutá. Moje nervy dostávajú zabrať a tak aj nervy môjho okolia. Konečne som zistila, čo to znamená.. Láska je trpezlivá, obetavá, nie je sebecká… ani som si neuvedomila, že o LÁSKE zatiaľ viem tak málo. Ale nadto všetko našu Vilmu milujem. To, že je tu práve ona je proste zázrak. Len pohľad na ňu ma naplní obrovskou radosťou a teším sa z jej krásy. Boh to s nami všetko veľmi zaujímavo vymyslel a často len pozerám a nechápem a neostáva mi iné, len sa nechať tým všetkým presahovať…

– Alžbet –