Ahojte milý Ebeňáci,
mám možnosť povedať niečo o sebe, tak to teda využijem naplno aj keď len tak okrajovo:). Narodil som sa na Zochovej ulici v Bratislave pred 37 rokmi. Po pôrode som mal diagnózu „zdanlivá smrť novorodenca“ a bol som prevezený do inkubátora na vtedy Dukliansku ulicu, kde som sa pomaličky zotavoval. Teraz sa tá nemocnica volá Nemocnica Svätého Michala, aká náhodička, ale mám pocit, že Boh ma tu chcel mať a asi povolal svojho naj Anjela, aby ma tu nejako podržal, neviem si to ináč vysvetliť. Veľmi obdivujem moju mamu Adrianu, ktorá to tak statočne ustála. Čítal som si jej denník prvých dvoch rokov, keď som sa narodil a bol som stále chorý, nábeh na astmu, horúčky, bral som všetky možné lieky a v nemocnici na Uprkovej som bol viac ako doma.
V mojom živote sa veci diali dosť čierno bielo. Buď boli naozaj dobré, alebo naozaj zlé. Viacej som to pociťoval v minulosti. Od kedy som sa stal praktizujúcim veriacim katolíkom, prišla do môjho života celá škála farieb.
Na ilustráciu poviem príklad. Bol som fajčiar, v dvadsiatich rokoch som si dal prvú cigaretu a tiahlo sa to so mnou až do môjho 34 roku života. Nevedel som si dať jednu alebo dve, keď som fajčil, tak proste vždy, kedy sa dalo. Jediný spôsob ako som sa toho dokázal zbaviť, bolo, že som prestal úplne. Neviem, či chápete čo tým myslím, ale keď už som bol obrátený a snažil som sa očistiť od minulosti, ktorá bola dosť svetská, ocitol som sa v situácii, kde som v jednej ruke držal cigaretu a v druhej ruženec. Voľba bola na mne a rozhodol som sa pre ruženec. Miesto cigarety som si doprial desiatok a tak sa mi podarilo zbaviť sa závislosti, ktorú som nemal pod kontrolou. Jeden desiatok trvá tak dlho ako jedna cigareta. Aby som ale nevravel len o závislosti, chcel by som spomenúť aj niečo z môjho predošlého života. Tak to nazývam, lebo mám pocit, že v 33 som v sebe umrel a znova sa narodil.
Ako malý som vyrastal v rodine, kde sme nepraktizovali vieru. Mal som slobodu výberu, otec bol svojim spôsobom veriaci, ale tak inak. Uznával Pápeža, mal zmáknutý Starý aj Nový zákon, neviem ako do hĺbky, ale vedel o tom slušne rozprávať a aj maľovať. Mama mala veriacich rodičov, otec len babku, moju prababku. Tá nám vždy rozprávala o biblických príbehoch, každý večer sa modlievala a podľa nej zažila zázraky o ktorých rada rozprávala. Videla vodníka, počula ako Ježiš kráčal okolo ich brány, alebo keď sa narodila jej dcéra, moja babka, tak nad jej kolískou videla blesky šľahať. So záujmom sme ju ako malý počúvali. Ako 6 ročného ma dali pokrstiť v Trojičke. Dostal som parádne hodinky s formulou od mojich krstných rodičov. Babka ma brávala do Blumentálu a viera bola pre mňa niečo neuchopiteľné, bol som v pozícii pozorovateľa. Keď som mal 10 rokov tak padol komunizmus a otvorili sa hranice a moji rodičia sa rozhodli, že ma dajú do školy do Rakúska. Zúčastnil som sa projektu, kde nás dali medzi rakúske deti a my sme nerozumeli ani fň. Trvalo pár rokov, kým som sa do nemčiny dostal. Druhý stupeň som prežil v akomsi rozpoltenom stave, dvoch jazykov, vnímal som veci vizuálne, lebo som úplne nerozumel. Mali sme náboženstvo, kde sme museli každý pondelok zdvihnúť ruku, že sme boli v nedeľu v kostole, ak nie, dostali sme zlý bodík. Nechápal som čo to je. Modlili sme sa ráno, pred obedom a aj pred odchodom zo školy. Chodievali sme na omše, ale všetko v nemčine a ja som si to nedokázal nijako vysvetliť. Dokonca som bol na svojej prvej spovedi u rakúskeho farára, ale iba som odrapkal pár prikázaní, ktoré som porušil. Spoveď kvôli tomu, že sme sa pripravovali na Prvé Sväté Prijímanie. Všetko v nemčine. Dochádzali sme každú nedeľu po dobu asi 4 mesiacov do Kittsee, kde nás kňaz pripravoval. Pamätám si to ako niečo čo sme museli, lebo to tak asi malo byť. V deň Prvého Sv. Prijímania nám pán farár ohlásil, že nás nepripustí, lebo sme týždeň pred tým neboli na príprave. To som mal asi 13 rokov. Zrazu som mal plno otáznikov, že prečo sa to celé vlastne udialo? Celkom zaujímavý zážitok. K naozajstnému Svätému Prijímaniu som sa dostal až o 21 rokov neskôr. Keď som mal 14 začal som sa pýtať otázky typu prečo? Prečo to Boh dopúšťa? Načo je to celé dobré, veď to vôbec nemusí byť. Tieto veci som sa začal pýtať aj preto, lebo u nás v rodine začali, myslím, že ranným kapitalizmom zapríčinené boje kvôli majetkom a peniazom a ja som vôbec nechápal, prečo sa musí rodina takto hádať a nenávidieť. Vtedy som začal študovať rôznu literatúru, rôzne náboženstvá a všetko čo sa toho týkalo. Začal som chodiť na obchodnú akadémiu vo Viedni, prišla puberta a život sa uberal ďalej, v štvrtom roku na obchodnej akadémii som prepadol. Bola to pre mňa ťažká rana, ale myslím, že to bol len dôsledok nesprávnej voľby strednej školy. Do Viedne som dochádzal vlakom, vstával som o 5 ráno, lebo jediný vlak išiel o 6.06. Nasledovala cesta vlakom, kde som strávil celú svoju pubertu. Škola bývala aj v sobotu, našťastie len do obeda. Ale takto som prežil 6 rokov života, keďže som bol na 5 ročnej strednej škole a ešte som aj jeden rok opakoval. Žil som viac-menej v škole a vo vlaku, domov som sa chodil len vyspať. Neviem ako si mám vysvetliť túto časť môjho života, ale asi to tak malo byť. Boh mi dal totálnu slobodu. V 18 rokoch som zažil dosť nešťastnú lásku, sranda – bol som zaľúbený do dievčaťa menom Michaela, chodili sme spolu niekoľko mesiacov a potom som dostal kopačky, nikto nechápal prečo. Rok som sa z toho zotavoval a vtedy som začal rebelovať, začal som piť a chodiť von, potom neskôr aj fajčiť. Myslím, že to bol truc. Priznám sa, že som sa snažil byť správnym človekom. Od kedy si pamätám to bol môj sen. Správne žiť. A potom také sklamanie. V Boha som veril, dokonca som maturoval z náboženstva. Vždy som mal blízko k náboženstvu. Myslím, že som s Bohom komunikoval dosť pravidelne. Cirkev som bral ako zbytočný medzi-krok pre ľudí, ktorí Boha nepoznajú tak ako ja. Často spomínam, že som žil tak trochu starozákonne a Ježiš nebol ústrednou postavou môjho života. Načo, veď ja komunikujem priamo s Bohom. Myslel som, že Ježiš zomrel vďaka nám a nie kvôli nám. Dosť som sa mýlil, ale predošlé skúsenosti mi vykreslili ľudstvo ako niečo skazené a neschopné sa zotaviť z toľkého zla, čo napáchalo, ešte aj Ježiša kruto zavraždilo. Okolo 20 som bol v lete dva krát v Amerike, kde som pracoval v MacDonalde a ešte v takej bagetérii. Zaujímavé na tom bolo, že som dostal možnosť nahliadnuť do sekty, keďže moji šéfovia boli jehovisti. Bolo to fascinujúce pozorovať, ako sú namotaní. Študoval som s nimi Bibliu, zadovážili mi strážnu vežu po slovensky (v Coloráde), dokonca mi vybavili exkurziu do Newyorského Bethelu, ako to nazývali. Na šťastie to bolo celé len jednou veľkou exkurziou, ktorá sa odohrala mimo Slovenska, ale zažil som silu spoločenstva a súdržnosti. Druhý rok v Amerike som pracoval v obchode s turistickými potrebami a tam boli šéfovia katolíci. Do teraz som s nimi v kontakte. Vtedy som si neuvedomoval, že aký perfektný náhľad do týchto dvoch svetov som dostal. Teraz s odstupom času si to viem tak uvedomiť, že Boh mi ukazoval veľa vecí, ktoré ma zaujímali. V Rakúsku na strednej sme mali náboženstvo, no nepreberali sme Bibliu. Celé to bolo také sociálne. Až po maturite som sa od nášho učiteľa náboženstva dozvedel, že je jogín, ale že ho platí Cirkev, tak to nemôže priznať. Ďalší veľmi zaujímavý zážitok a poznatok, no tam som sa začal zaujímať o veci sociálne a všetko čo s tým súvisí. Skúšal som študovať aj na viedenskej ekonomickej univerzite, no bolo to na mňa ťažké. Hlásil som sa aj na jazyky na viedenskej univerzite, no nedal som tomu veľa. Našiel som si prácu v Bratislave vo firme Dell, kde som naozaj zúžitkoval svoje poznatky nemčiny, ako expert na technickú podporu v nemecky hovoriacich krajinách. Už vtedy som začal mať dosť silné sociálne cítenie a snažil som sa robiť aj dobrovoľnícke činnosti. Vybavil som grant na 400 tisíc korún (cca 13.000 eur), kde som pozval deti z 5 slovenských škôl do Častej v Papierničke a tam sme ich naučili fotografovať, blogovať a každá škola dostala fungl nové Dell počítače plus 5 vyradených. Zaviedli sme im tam internet a bolo to naozaj super. Ešte teraz sem tam komunikujem s vtedy deťmi, čo im to zmenilo život. Neskôr som robil aj tlmočnícku činnosť a prekladateľskú činnosť. Vďaka tlmočeniu som sa dostal k sociálnej práci v ktorej som neskôr dosiahol aj magisterský titul. Tlmočil som nemeckej Diakonii, ktorá mala projekt na preškoľovanie vedúcich pracovníkov domovov sociálnych služieb v Trnavskom kraji. Ako tlmočník som mal tú možnosť nahliadnuť do všetkých tam zastúpených domovov sociálnych služieb a bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Spolupracoval som úzko s domovom sociálnych služieb v Jahodnej. Bol som aj v Nemecku v chránenej dielni, kde som opäť tlmočil. Boh sa na mňa podľa mňa díval a čakal na správnu príležitosť, kedy si všimnem jeho Syna. Videl som kríž a utrpenie a veľmi ma to poznačilo, myslím že aj moju dušu. V tom čase som mal aj priateľku, ktorá mala zdravotné problémy z ktorých sa vyvinuli aj psychické problémy a ja som nejako padal, nemal so pevnú pôdu pod nohami. Po 6 rokoch som si uvedomil, že som sociálny pracovník vo vzťahu a nikam to neviedlo čo sa prejavilo aj tým, že som dostal kopačky. Bolo to veľmi ťažké a prehĺbilo to vo mne priepasť a nemal som úplne jasno v živote. Boh mi ukázal v mojom vnútri, ako hlboko vie ľudská duša klesnúť ak nemá pevný duchovný základ vystavaný na skale. Mal som 32 rokov, umieral mi otec, rozišla sa so mnou priateľka, bol som úplne na dne. So všetkými svojimi vedomosťami o Bohu a viere som nebol schopný obstáť.
V auguste 2012 som zažil obrátenie. Bolo to v Rumunsku. Išiel som tam na fakultatívny (poznávací) výlet. Nikdy nezabudnem na ten štvrtok, keď som sedel vonku na tráve, bol som tam ja, Tea a Boh a ja som mu prvý krát tak z duše povedal, že už nevládzem a neviem čo mám robiť. Vtedy som zažil pocit ako z nekonečného príbehu, keď Falko vytiahne Atreja z bahna a blata. Boh ma vytiahol, očistil a dal mi pár bonusov, ktoré mi milión násobne vykompenzovali stratu a žiaľ, ktorý som v minulom živote zažil. Treba spomenúť, že mi poslal opäť svojho Anjela, tentokrát prezlečeného do ženského tela, ktorý sa volá Michaela (tie Božie paradoxy). Vždy sa trochu nadurdí, keď to takto vyslovím, lebo veď viete aká je. Myslím to obrazne a v najlepšom možnom zmysle slova. Svojimi modlitbami a vytrvalosťou a príkladným životom vo mne opäť prebudila toho Richarda, ktorý som vždy chcel byť. Ukázala mi Ježiša tak ako som ho nikdy nevnímal, priviedla ma do spoločenstva, kam za mnou neskôr sama prišla. Stala sa mojou ženou a ja som za ňu Bohu najviac vďačný a teším sa na každý nový deň v tomto skvelom manželstve.
Rád by som spomenul aj Mušku, ktorá sa stala mojou birmovnou MaMuškou, pamätám si ako v podniku ktorý sa volal „u Mňa“ vehementne obhajovala Ježiša, nikdy sa nebála otvorene pred všetkými o Ňom hovoriť. S Muškou sme boli skoro susedia a poznáme sa už tiež dosť dlho. Pomohla mi svojimi radami a podporou nespočetne veľa krát a myslím, že sme veľmi obdarené spoločenstvo aj vďaka nej.
S Lukášom Italom sme v práci rozbehli „Štvrtká“, kde každý štvrtok pól hoďku chválime Boha. Už to tak robíme 3 roky. Toto je taká moja služba Bohu.
Rád kreslím, maľujem, hrám na gitaru, kedysi som vedel zahrať a zaspievať okolo 40 pesničiek z hlavy, poväčšine Nirvana, Oasis, Eric Clapton. Strašne rád spím a tvorím, nech je to čokoľvek. Hrávam frisbee už viac ako 16 rokov. Bol som aktívny turista.
Založil som občianske združenie BartTime, ktoré podporuje vznik Časových Bánk, vediem portál www.casovabanka.sk, vymyslel som omrvinkart, čo je umenie z omrviniek. Rozvážal som pizzu na Islande a robil som on-board kuriera. Nakreslil a namaloval som už vyše 1000 krezieb a obrazkov. Pracujem pre Švajčiarskú zaisťovňu v ktorej spolupracujem na dobrovoľníckom programe. Za moju éru vo firme sme darovali už skoro 600 počítačov do škôl, inštitúcií a neziskoviek. Baví ma pomáhať.
Mám jednu sestru ktorá sa volá Alexandra a dve skvelé neterky, moje krstniatka Vanesku a Nelku. Priženil som sa do skvelej rodiny Stanovcov, ktorý boli od začiatku pre mňa príkladom toho, ako sa dá slušne s Bohom žiť a dostal som skvelú rodinu spoločenstva, ktorým ste všetci vy čo toto čítate. Boh sa po tom, ako zomrel môj pozemský otec Jaro www.jaroslavkoprda.sk stal mojim nebeským otcom. Vidím v tom takú paralelu k z mŕtvych vstaniu, možno ju tam vidíte tiež. Chcel by som, aby môj život bol svedectvom toho, ako sa to dá, priniesť farbu do života, keď sa Mu odovzdáme a možno to chce aj On.
– Richard –
