Ahojte Ebeňáci, volám sa Lukáš. Alebo aj Ital. Ako chcete, obe mena považujem za moje. Lukáš je pekné meno. Ital nie je až také pekné meno, ale zasa viem, že to som ja. Takže pre mňa je pekné, ak ho niečo pekne vysloví.
Mám chuť vám napísať z môjho života také momentky, čo by vás mohli zaujať a dúfam, že aj povzbudiť :), tak poďme do toho:

Rodičia mi dali dobré veci. Dostal som dobrých rodičov. Moja mama vie tak prirodzene mať rada. Nečítala veľa výchovnej literatúry, ale vedela nám doma dať to, čo sme s Janom, mojim brachom, potrebovali: jej záujem o nás, pozornosť, podporu a koopu sladkostí. Ževraj nás aj bila, vždy spravodlivo oboch rovnako, ale zostali mi iba príjemné spomienky. Otec (doma ho voláme tatino) je pre mňa vzorom húževnatosti, odvahy a zapálenia do vecí. Keby žil pár storočí dozadu, myslím, že by bol William Wallace z Braveheart. Napriek tomu, že dosť robil, vedel spolu s mamou doma vytvoriť príjemnú atmosféru.
Teraz im len s brachom robíme problémy, pretože, keď prinesieme šesť vnukov a jednu vnučku, tak je z toho riadny full-house. Raz za čas im hovorím, že nech sú teraz radi, kým nás je málo… lebo o dva mesiace pribudnú ďalšie dve vnučky.

Športujem nesystematicky. Celý život ma baví behať a súťažiť, ale nikdy som neprešiel na vrcholovejší šport. Časovo som najdlhšie plával (4 roky), ale špeciálne rád spomínam na 3 roky basketbalu počas základnej školy, kde som mal dobrého trénera. To som myslím dni v týždni počítal na utorky, štvrtky a soboty, keď boli tréningy. Posledné roky sa chodíme ničiť na futbal, ale tam som skôr lepší v kazení hry ostatným ( = bránení 🙂 ). Moja vízia je, že to potiahneme aj počas dôchodku.

Zažil som príbeh z Foglaroviek. Šport ustúpil do úzadia aj kvôli inej mojej srdcovke, skautingu. Začal som skautovať od desiatich rokov, ale po 3-4 rokoch som bol už pomaly na odchode, lebo oddiel, do ktorého som chodil nefungoval. Potom nejakým zvláštnym zásahom zhora sa veci rýchlo zmenili a utvorila sa partia, ktorá nás viacerých vtiahla do živelného a dobrodružného sveta dospievajúcich chalanov. Výraznú zásluhu mal na tom náš vodca Sveťo, ktorý vedel priniesť akcie (výpravy v lesoch, hry o všetko možne a nemožné, prekonávania, súťaže), ktoré som a sme „žrali aj s navijákom“. Na ďalšie roky platilo pre mňa heslo „Skauting je život, ostatne je detail“.

Ďakujem, že ste. V Skagape a v Ebene som už dlho, vlastne polovičku života. Síce sa stále necítim byť plnopečený charizmatik, ale tá blízkosť a pomoc v raste vo viere a láske, ktorú som od vás dostal a snáď aj trochu dal, stojí za to.

Ževraj v živote sú dôležité dve veci. Dobre sa narodiť a dobre sa oženiť. Aspoň tak som to minule niekde čítal. Ja som získal krásnu a múdru kvetinku. Protiklady sa priťahujú? Zhodou okolnosti sa bližšie poznáme tiež polovičku života. Teda na skautingu sme boli susedia na jednom tábore už zamladi, ale iskra u mňa preskočila neskôr. Potom bolo treba kresať aj na druhej strane :). Teraz sa teším, keď sa stretneme a Čakanka je spokojná. V tehotenstve to býva náročnejšie …
… ale si krásna aj s tým bruškom 🙂 (toto je súkromný odkaz, ostatní prosím nečítať)

Keď to sadne, stojí to za to. Mám teóriu, že Pán Boh dal rodičom humor detí ako náplasť za námahu. Väčšinu vtipov si s Čakankou rovno píšeme na chladničku, kde máme špeciálny papier. Napríklad pred Vianocami smeruje nevinná otázka: „Čo by si si prial pod stromček?“, na ktorú príde po tuhom premýšľaní odpoveď: „Neviem, ešte sa musím nasnívať, čo by sa mi prihodilo.“ Ak si tieto perly rovno nezapíšeme o chvíľu už márne rozmýšľame, čo to bolo. A dosť situácií sa ani zapísať nedá. Iba s láskou spomínať.

Pán je blízko. Božiu blízkosť zažívam v mojej slabosti. Napríklad, keď už doma idem niektorého potomka nevyberane oddeliť od deštrukčného mechanizmu na inom potomkovi, a stihnem sa ešte z posledných síl krátko pomodliť „Pane, pomôž“, tak to dopadne nad moje očakávania. A vysoká méta je rásť v radosti a láske…. v poslednej ma potešuje veta: „Buď trpezlivý, Boh som mnou ešte neskončil.“

– Ital –

Kto som:

narodil som sa v roku 1982 v Bratislave do tradične katolíckej rodiny. V tomto duchu som bol vychovávaný, čo sa odzrkadlilo aj na tom, že ma rodičia dali na základnú školu sv. Uršule a potom 4-ročný gympel sv. Uršule. Otec bol z neveriacej rodiny a vďaka mame sa obrátil už počas ich chodenia. Mal som veľmi pekné detstvo a rodičia sa nám maximálne venovali – spoločné letné a zimné dovolenky, atď…. Mám brata Martina, ktorý je o 4 roky mladší a sestru Sylviu, ktorá je odo mňa o 17 rokov mladšia. Chystá sa na medicínu. I keď rodičia mali čiastočne umelecké nadanie (mama – spev a otec – bicie, gitara), ja som sa celý život venoval športom. Klubovo som závodne plával a hrával hokejbal. Paintball, futsal, triatlon a beh som robil rekreačne.

Vyštudoval som právnickú fakultu UK v BA. JUDr. som si urobil v BB a PhD. v BA. Teraz pôsobím ako vedúci oddelenia správy pohľadávok v poisťovni.

Keď som mal 26 rokov otec spáchal samovraždu. Prečo, je dodnes otázkou na ktorú nemám odpoveď. Z dôvodu, že to bolo nečakané musel som sa behom 24 hodín postarať o všetko ohľadom rodiny, odišiel živiteľ rodiny atď. Tým, že som nechcel zaťažovať najbližších svojimi pocitmi (nesprávny prístup), tak som tlaky ventiloval v intímnej oblasti, kde som urobil veľa chýb. Postupne ma Boh uzdravoval a ja som mu veľmi vďačný, že ma podržal v najťažších chvíľach a ostal mi verný. Bez neho by som to nedal.

Revolúcia v mojom živote nastala keď som stretol moju terajšiu pani manželku Mari!. Bola to láska na prvý pohľad a čakal som už len na správnu chvíľu kedy ju požiadam o ruku. Čakal som na ňu dosť dlho, ale pre Boha je náš čas zlomkom, takže ma za ten čas vyformoval do takého stavu aby som si mohol takúto úžasnú ženu nájsť. Lebo nemôžem čakať Ferrari, keď sám neponúknem aspoň Porsche 🙂 Vďaka nej sa stávam citlivejším mužom každým dňom. Besne som sa do nej zamiloval a odvtedy to bolo besnejšie a besnejšie.

Môj vzťah s BOHOM:

Pritiahla ma do EBENu, za čo som nesmierne vďačný a môj vzťah s Bohom nadobudol úplne nový rozmer a s Duchom svätým úplne. Veľmi kľúčovým bolo pre mňa prečítanie knihy od Jacka Frosta: Otcovo objatie. Následne na to absolvovanie Fathers Heart 1 a 2 vďaka ktorým sa mi zmenil život s Bohom a uzdravili vo mne všetko čo ešte bolo nutné a následne aj v mojich okolitých vzťahoch a rodine. Pohľad na Boha sa zmenil: že je to milovaný otec a nie zákonník a sudca. FH 1 bol o odpúšťaní druhým ľuďom a druhí odpúšťali mne. FH 2 bol o odpustení mne samému, čo býva najťažšie. Svedectvá z FH by boli na dlho, takže to radšej nie teraz 🙂

Na záver len toľko, že som nesmierne šťastný muž a nečakal som, že manželstvo môže byť také krásne. V každej oblasti ma BOH požehnáva a môžem tvrdiť, že Otec je štedrý, starostlivý a vie najlepšie, čo je pre nás najlepšie, aj keď sa nám to niekedy na prvý pohľad nezdá.

Učím sa stále väčšej odovzdanosti a čím viac mu dôverujem tým väčšie zázraky robí v mojom živote. Postupne mi spĺňa všetky sny, ktoré som si kedy prial.

Vďaka ti Mari za všetko, čo pre mňa robíš a samozrejme Otcovi vďaka ktorému sme sa našli 🙂

– Roman –

Ahojte Eben,

Volám sa Rišo, v Ebene som, ak si dobre pamätám od roku 2011. Keďže toto je prvý krát, keď Vám idem o sebe porozprávať, tak poďme pekne po poriadku, dúfam že máte čas.

Narodil som sa v Bratislave v roku 1978. Ako mi bolo povedané, bez akéhokoľvek úmyslu ma zraniť , asi by som sa nebol narodil, ak by môj starší brat asi rok pred mojim narodením nebol tragicky zomrel. Až na modlitbe SOZO som zistil, ako hlboko človeka takéto nevinné tvrdenie môže poznačiť, hoci som pri počúvaní tejto vety nikdy necítil negatívne emócie.

Vyrastal som v dome v Karlovej Vsi, s mojimi rodičmi a s mojou o trinásť rokov staršou sestrou. Od malička som bol vedený k Bohu, garantom viery bola u nás doma moja mama. Mala naozaj pevnú vieru v Boha a v Jeho prozreteľnosť. Otec, ktorého som volal Tato bol zasa také kvítko, do neba asi nešiel rovno, ale verím že sa tam dostal, či už vďaka mamičkiným modlitbám alebo aj vďaka tomu, že nám bol naozaj dobrým otcom, mal nás deti veľmi rád. Reflektoval nám veľa dobrých vlastností, ktoré má Boh Otec k svojim deťom. Rovnako tak moja mama, bola neuveriteľne starostlivá a obetavá. Moja sestra mi bola zasa najbližšou osobou, najmä od puberty ďalej. Vďaka rodičom a sestre som veľmi silno vnímal, aká obrovská hodnota sa skrýva vo fungujúcej rodine.

V Karlovke som chodil do škôlky, aj na základnú školu aj na gymnázium. Keď som sa oženil, odvážil som sa opustiť bezpečie Karlovky a presťahoval som sa do Lamača ☺. (No to mi iba prišlo vtipné, tak som jeden fakt uviedol v predstihu..) Na vysokú školu som chodil na STU stavebnú fakultu v Bratislave. A ešte som zabudol, počas základky ma „donútili“ vychodiť hudobnú, hru na akordeóne. Doma bol zvyk, že keď niečo začnem, tak treba dokončiť no a ja som dákym nedopatrením začal…

Od malička som miloval šport, takmer akýkoľvek. Najviac futbal, to je jasné, a potom všetko možné ostatné, tenis, volejbal, basketbal, lyžovanie, korčuľovanie, hokej, horský bicykel … jediné, čo som fakt nemusel bolo plávanie. Problém bol, že od mojich trinástich rokov mi začali rôzne pohybové zdravotné problémy, v konečnom dôsledku najmä s chrbticou, čo ma postupne donútilo vzdať sa jedného športu za druhým, a nakoniec mi zostalo iba rehabilitačné cvičenie a moje „milované“ plávanie.

To, že som nemohol ďalej športovať, najmä na vysokej škole začalo prispievať k tomu, že som sa ako keby nemal kde spoločensky zaradiť. Veľmi ťažko sa mi hľadal kolektív, kde by som sa cítil dobre, a ani som taký nenašiel. Tiež som začal zažívať rôzne sociálne bloky, ktorým som nerozumel a nerozumiem im do dnes. Začal som narážať na limity mojej citlivej povahy a veľmi ťažko som niesol fakt, že hoci som sa snažil byť dobrý, podľa mojich predstáv a túžob sa mi dobre nevodilo. Veľmi som tiež túžil po láske, nájsť si dievča, s ktorým by sme mali nádherný vzťah, ale to tiež neprichádzalo, najmä vďaka mojim prehnaným nárokom na onú dievčinu.

Po vysokej škole som začal pracovať v projekčnej kancelárii v Bratislave, kde som pracoval dva roky. Cítil som, že ak niečo nezmením, tak ma tento zodpovedný život, najskôr teda pekne dokončená škola, potom rovno práca, ale všetko sprevádzané bolesťou aj fyzickou aj duševnou, bez akejkoľvek radosti úplne rozomelie. Chcel som odísť do zahraničia a naučiť sa riadne po anglicky. Po zvážení mojich možností som sa rozhodol skúsiť ísť ako au-pair do USA. Našiel som si rodinu priamo v NewYorku a tak som vyrazil do sveta. Pamätám si, ako som sedel v lietadle a cítil som sa naozaj dobre. Vedel som, že to bol správny krok. Rok v Amerike bol naozaj vydarený, bola tam veľmi dobre organizovaná komunita au-pairov a našiel som si tam veľa priateľov. Prvý krát som zažil, čo to znamená patriť aj niekde inde, než do vlastnej rodiny. Moja americká rodina bola veľmi fajn, veľmi veľa som s nimi precestoval. Staral som sa o dvoch malých chlapcov, rovnako ako teraz ☺.

Po návrate z Ameriky som chcel ísť do Nemecka, okrem iného naučiť sa po nemecky. To sa nepodarilo, ale našiel som si prácu u jednej architektky v Írsku. Takmer rok a pól som býval v Írsku v Dubline. Bola to veľmi cenná skúsenosť, veľmi mi to pomohlo profesijne, ale žiaľ som tiež narazil na svoje asi mentálne hranice a vrátil som sa nakoniec domov.

Doma som sa zamestnal vo firme v Senci, kde sme vyrábali hliníkové okná, robil som tam štyri roky. Potom som rok pracoval v projekčnej firme na presklené fasády. Obdobie od návratu z Írska bolo naozaj náročné, postupne som strácal nádej na dobrý čistý život bez kompromisov. Svet ma začal postupne nalamovať, aby som uveril klamstvu, že sa musím svetu prispôsobiť, aby som vôbec prežil. Cítil som sa veľmi zlomený.

A že som až doposiaľ nespomenul vzťah s Bohom? Vždy som mal veľmi blízky vzťah k Bohu. Nikdy som nepochyboval, že existuje, chodil som pravidelne do kostola, modlil som sa každý deň bez ohľadu na to, či som bol doma alebo nie. Zásadná chyba ale bola, že som sa separoval od akéhokoľvek bližšieho kontaktu s cirkvou a spoločenstvami veriacich. Mal som pocit, že som lepší ako ostatní. Bibliu som nikdy nečítal a moje poznanie Boha bolo čisto pocitové. Ani som nečakal, že by Boh pre mňa tu na zemi urobil dáky zázrak. Pri zúfalom hľadaní uzdravenia mojej chrbtice som napríklad nemal problém zájsť za rôznymi liečiteľmi, nijako sa mi to nebilo s vierou v Boha.

Chvála Bohu, v roku 2011 som sa rozhodol ísť na výlet do Mariazellu. Ono to bola púť pri príležitosti zoslania Ducha Svätého, čo som ale nevedel. Stretol som tam päť báb z Ebenu a netušil som, že jedna z nich sa stane mojou manželkou ☺. Bolo to celé veľmi požehnané. Otvorili sa mi dvere do Ebenu, kde som zrazu spoznal kopu veľmi príjemných ľudí, ktorí brali vieru v Pána Ježiša vážne a žili ju spôsobom, ktorý ma veľmi oslovil. Priviedlo ma to na cestu spoznávania Boha, ktorá viem že je tá správna. Zároveň sa mi splnila veľká túžba po manželke a následne deťoch, s Miški sme sa vzali 1.9.2012 ☺.

Nedávno som si pomenoval to, že mám manželku a deti, ako dar ktorý je na Božiu slávu, žiadne moje veľké osobné zásluhy, jasný Boží dar. Ako bonus mám prácu ktorá ma baví, venujem sa výstavbe pasívnych domov.

V Bohu je všetko možné. Ako sa mi zdalo, že je nereálne, aby sa moje túžby naplnili, zrazu mi Boh ukázal, že on na nikoho nezabúda, ani na mňa. Tak ma vrátil do života a dnes som tu, s manželkou, ktorá je po každom ďalšom dieťati ešte krajšia a s dvoma zatiaľ malými „tigrami“, ktorí nemohli byť vydarenejší. Je pravda, že je to s nimi veľmi náročné a vedia ma priviesť k absolútnej frustrácii, keď ich požiadavky prevyšujú moju kapacitu, ale naozaj žasnem nad nimi najviac na svete, aký naozajstný zázrak taký malý človek je !

Som veľmi vďačný za Eben, plní funkciu svetla sveta a soli zeme. Pre mňa znamenal a znamená miesto, na ktorom ľudia dostávajú možnosť žiť naozaj naplnený život. Miesto, kde sa neprijíma život sveta, ako že tak to musí byť a nič sa s tým nedá robiť, ale reálny dôkaz toho, že Boh má pre každého niečo oveľa lepšie. Tomu sa povie vydarená služba ☺

Tak v kocke asi tak. Vďaka za prečítanie, mám vás rád!

– Rišo –

Ja, Michaela Lukášová.

Chcem vám, mojemu spoločenstvu čosi v dlhšj v skratke napísať. O mne, presnejšie o tom čo, háadajte kto, urobil za posledných 27 rokov môjho života.
Základné údaje: vek: 27, stav: vydatá, bezdetná, zamestanie: učiteľka na strednej škole (biológia (aj geografia)) momentálne bydlisko: bostonský byt (BA) @misike.r.

Všetko to začalo na jeseň za lesom. Tam som sa narodila a vyrástla. Bývali sme dome s velikou záhradou, zvieratami na kraji dediny. Väčšinu detsva som strávila túlaním sa v lesoch, na poliach alebo na stromoch. Vtedy som mala ešte len dvoch súrodencov a dvoch susedov. Bolo to detsvo ako má byť. Celé dni sme sa trávili spolu. Hry, vojny, bitky, stavanie domčekov a iné dobrodružstvá. Bol to čas, ktorý ma tvaroval. Bola to sloboda a nekonečné hodiny divočiny.

Moji rodičia? Ukázali mi krásu, naučili ma ju vidieť. Najviac si vážim slobodu, ktorú nám dali. Že to riskli a pustili nás do sveta. Ich vzťah a ich životy sú pre mňa príkladom. Otec je učiteľ. Každý deň chodí do práce na bicykli. Žije v prítomnosti a vychutnáva si každý deň. Rýchlo odpúšťa a má veľmi rád, nás, pivo, horalky a svoj traktor. Ja sa učím byť jeho dcérou. Napríklad vtedy, keď viem že moje riešenie je fakt lepšie, poslúchnem ho ako otca. A viete čo? On má to správne riešenie. Ten biblický princíp asi fakt funguje. Ctiť si rodičov sa naozaj oplatí. Mama je múdra, obetavá, starostlivá a …. Oni dvaja (a samozrejme Pán Boh) vytvorili domov, kde som ja a moji súrodenci vyrástli.

Prišla škola. K hrám pribudlo zopár povinností.  Seriózne vážne som hrávala stolný tenis nejaký ten rok. Takže čas na partiu a  flákanie naozaj nebol. A asi ani by ma to nebavilo. Nejako veľmi som ľuďom neverila. Vzťahy mi prišli falošné a plytké, takže som s kamarátmi ani veľmi netrávila čas. Radšej som šla do lesa. Lenže trebalo sa pohnúť ďalej a ísť na strednú školu. TU prosím pekne začína ten príbeh mišiké a Boh, odkiaľ si ho ja pamätám. V skratke to bolo asi tak, že som sa dopočula o svetoznámej Uršule. Dala som si tam prihlášku, a ešte aj na Vazku. Dilema bola kam ísť, keď ma vzali na obe. Išla som za učitelkou náboženstva, pretože som ju považovala za múdru. Ona vravela, že choď na Uršulu. Bolo vybavené. Presne si pamätám ako som týždeň pred začiatkom školy sedela nešťastná a mame som hovorila, že ja tam nejdem. Oni sa tam budú stále modliť, samí ťuťkovia a hrozná nuda. Ešte že aj moja mama je múdra žena a ustála túto situáciu. Išla som na Uršulu. Bolo to najlešie miesto, kam som mohla ísť. Bolo by to na veľa príbehov čo sa tu udialo…
Začalo to tým, že prvý deň prišla triedna do triedy. Bola to naša najmilšia Mariš. Videla som , že ona žije normálny šťastný život a ešte aj akosi pozná nejakého Pána Boha. Že na tom Bohu je niečo lákavé, lebo som ho aj ja chcela poznať viac. Moje obavy o ťuťkoch (až na pár výnimiek) sa nepotvrdili. Stretla som tam Luku, skvelú kamošku, ktorú bavil šport a príroda. Niekoho v tomto mne podobného.

Moje svedectvo je o tom ako ma Boh zmenil a mení dodnes. Mala som skvelé detstvo a úžasnú rodinu. Nerobila som zásadné hlúposti, lebo mi dal rodičov a rodinu, kde ma také veci ani nelákalo robiť. No aj tak ho moje srdce neskutočne potrebuje. Lebo ako viete, naše srdcia sú také. Je v nich miesto, ktoré nič na tomto svete nezaplní. Len Boh.
A nebolo to o jednom dotyku Boha… je to o rokoch jeho vernosti.

Ako som prišla do ebenu? Na bicykli, ako inak. Asi v druhom ročníku nás Mariš zavolala na open eben, my sme prišli. Nezlakli sme sa a prišli sme aj druhý krát. Potom Pán Boh povedal Mariš a Mari aby založili spoločenstvo. Oni poslúchli a vznikol Chereb. Viete čo bolo na cherebe najhoršie? Zdielanie. To bolo niečo hrozné. Ja mám týmto ľuďom hovoriť o mne? Ako mám hovoriť o tom čo prežívam, keď ja sama neviem. Vravím vám, že som ľuďom veľmi neverila, a aj keď som chcela, tak to nešlo. Druhá vec bola, že ja som dovtedy ani netušila, že vzťahy môžu byť aj hlboké a už totálne divné mi prišlo hovoriť o mne. Veď ja ani neviem kto som. To, že dnes aspoň ako tak pozdielam a aspoň trochu otvorene poviem niečo ľuďom o sebe, je jeden veľký zázrak, naozaj. A myslím že celá oblasť identity a vzťahov sú miesta, ktoré Pán Boh dáva do poriadku ( to asi v každom).

A čo je pre mňa najťažšie? Uveriť, že je naozaj taký dobrý, že ma má naozaj tak veľmi rád, takú aká som a mať rada samu seba. O tomto ma presviedča neustále. A presvedčiť srdce je riadna fuška. Hlava teóriu pozná.
Viete mne sa v živote žiadne zásadné zlé veci nestali. Mala som super detsvo, skvelú rodinu. No zrejme sa stali veci, ktoré trošku zmasakrovali moje srdco a hlavne ja a môj pohľad na mňa. Veď to poznáte z vlastných životov. O tom netreba písať.

Kde by som bola bez Boha? Zrejme niekde zúfalá bez života. Zaseknutá v strachu a smútku. Skrytá v skalách v tme. Pretože mne by celý tento svet a život nedával bez Boha a Lásky zmysel. Bez večnosti. Všetko by bolo strašne márne a na chvíľu. A ja neznášam, keď veci nie sú pravé, ozajstné a večné. Pretože nám dal do srdca tušenie večnosti.

Inak som chodila na prírodovedeckú fakultu spolu s Klárou vtedy Blahovou. O  zázrakoch tam, vám porozprávam na požiadanie. V skratke to bolo o tom , že aj keď ja zlyhám na plnej čiare, Pán Boh stojí za mnou. Lebo je verný a ja môžem byť aj slabá. A že keď treba aj karavan na dvore vám pristane. Bolo to o tom ako z môjho zlyhania, vzišlo veľké požehnanie.
Ja nie som veľmi ambiciózna a nemám veľa cieľov a neviem sa presadiť, čo mi je trochu na škodu. Prácu som si nehľadala. Našla si ma. Teraz porpi učení biológie na strednej škole, môžem o týchto všetkých zázrakoch o tom aký je Pán Boh dobrý, hovoriť deckám. To ma na tom asi najviac baví. Len tak byť s nimi, ako obyčaný človek a hovriť o Bohu, alebo aspoň o tom, že život za niečo stojí.

Ešte o športe vám poviem, lebo je to veľká súčasť môjho života. Veľmi mam baví. Niekedy sa mi to zdalo v rozpore, život s Bohom a šport. Je to blbosť. Treba si určiť priority. Pre mňa je  to miesto kde ožívam, takže je to ok. Aj cez šport ma Boh neskutočne veľa o ňom a o mne naučil. Hlavne je to pre mňa vyjadrením slobody a sloboda vôbec je pre mňa kľúčová. Preto asi tie bicykle, hory a všetko okolo. Pre vietor, slobodu a krásu.

NO a keď sme pri kráse alebo skôr Kráse je načase spomenúť ešte niekoho…

Jasné, že Jožina. My sme sa spolu vydali hľadať Krásu. Lebo sám pôvodca krásy nás uchvacuje. Mne sa tak zdá, že najviac menil Boh moje kamenné srdce, práve vedy, keď som s Ním bola stratená niekde v horách. Sama. Len som bola dojatá od nádhery. Keď už ide o tú prírodu. Poviem vám, že dobre viem, koho za tým hľadám. Lebo viem, že som bola na tých najkrajších miestach o akých som snívala a viete čo sa tam deje s človekom? Duch je plný chvály. Na nič iné sa nezmôžes, len na jedno: Svätý a že Ho chceš milovať viac ako pred tým.

Späť k Jozefovi. Ten Jozef. Je teraz môj manžel. Tí ktorí vedia, vedia, že musel predlho na mňa čakať. No lebo mišiké sa bála a bla bla bla…. Jožino bol zaľúbený. Ja nie. Po dlhom čase, modlitbách ( hlavne ľudí v ebene si myslím) som sa rozhodla. Áno, znie to možno kruto, ale kým by som čakala na vzplanutie citov, tak to skôr by… to by sa nestalo. Hlavne som vedela, že aj keď to všetko nie je úplne podľa mojich predstáv, je to Božie, takže dievča zober tú trochu odvahy a skoč. Skočila som. Aby som letela. Niekdy sa mi síce zdá že padám, ale to len preto, že som mimo Božieho pohľadu. Nikdy som veľmi nerozumela tomu, že máme zaprieť seba, stratiť svoj život. Teraz tomu trošičku viac rozumiem. Pre mňa bolo toto rozhodnutie zaprením seba a stratením. Ale ako sa spieva v jednej piesni – Voláš ma stratiť všetko, aby si všetko dal. Naozaj dal. Skôr mám pocit, že je to všetko na začiatku dávania. Že tento skok do neznáma- do vzťahu bol úplne bláznivý.

Ja sama ani neviem povedať, čo všetko sa naším manželstvom za ten krátky čas zmenilo. Len vidím a zažívam, že je to naozaj sviatosť. Kadejaké strachy, ťažoby sú zrazu preč. Moje srdce je akési iné a ja presne neviem prečo, Jožinova prítomnosť ma uzdravuje (a nie preto, že je doktor). Ničím špeciálnym. Iba tým, že je a má ma rád. Že sme na začiatku niečoho strašne bláznivého a úplne iného, ako sme si predstavovali. Tak sa iba učím milovať Pána Boha, seba, Jožina a ľudí okolo, lebo to je jediná otázka, ktorú sa nás Ježiš bude jedného dňa pýtať: Did You learn to love?

Na záver chcem iba povedať, že je pre mňa nesmierne vzácne byť s vami v Ebene, pretože, ja ani z polovice netuším o vašich modlitbách za nás. Pretože viem, že za nami stojíte. Veľmi som vďačná ďakujem vám všetkým. Naozaj!

– Mišike –

Kto som:

Narodila som sa ako Mária Ďurkovská v Bratislave roku 1989 veľmi milým zbožným rodičom. Mám o kúsok staršieho brata a mladšieho hendikepovaného, ktorý trpí autizmom. To, že som dieťa politika som vnímala od útleho veku. Významne to ovplyvnilo moju osobnosť- naučila som sa obliekať, reprezentovať, pohybovať sa v najrôznejších spoločnostiach, nosiť podpätky, viesť rozhovory o hocičom a v správnom okamihu ticho stáť a tváriť sa neviditeľne, pochopila som, že dôležitý je zovňajšok, spôsoby a sebaprezentácia, na vnútre až tak nezáleží (not true). Naučila som sa samostatnosti. Od mala som pociťovala veľkú zodpovednosť za mladšieho brata, moju mamu a celú rodinu počas otcových častých absencií. Dalo by sa teda povedať, že detstvo som si veľmi neužila. Skôr naopak.

Takto vybavená som sa ocitla v puberte, ktorú som znášala na pohľad dobre. Mojou životnou misiou bolo nerobiť problémy rodičom. Potrebovala som však ventil z tlaku zodpovednosti a povinností. Tým boli pre mňa neraz party s mojou chalanskou partiou, alkohol, samozrejme, a občasné nezáväzné vzťahy. Práve počas jednej takejto párty som prežila, dnes už viem povedať, nadprirodzené stretnutie s Bohom. Mala som pocit, že sa na mňa díva a akoby začudovane sa ma pýta: „Čo tu robíš?“ Nemala som odpoveď. Bolo mi zle z dvojtvárnosti ktorú žijem. Zdvihla som sa, odišla a zmenila život.

S Pánom Bohom:

To, že je možné mať s Bohom živý vzťah som sa dozvedela až v sedemnástom roku života. Približne vtedy som sa, vďaka mojej, dodnes drahej najlepšej priateľke, Márií Škovierovej najm. dostala do Ebenu. Boh na mne začal pracovať. Začal ma, veeeľmi pomaly, meniť z tvrdej, neprístupnej, vo vnútri neistej osoby na ženu podľa Jeho srdca. Aby ste si to vedeli predstaviť: Môjmu životu nevládol Boh ale môj rozum, moja vôla a moje presvedčenia. Emócie nemali u mňa miesto, považovala som ich za slabosť a zlyhanie. A tak to nemá byť. To je veľmi plochý život, nie je v ňom miesto pre vzťahy, pre lásku a radosť. Prvých päť rokov s Ním akoby ani neprinieslo zmenu. Vždy mi však ukázal vec na ktorej chce vo mne pracovať, vziať mi ju alebo premeniť a to aj robil. Po desiatich rokoch by už zmenu videl aj slepý. 🙂

Kto som dnes:

Pred necelými dvoma rokmi som stretla jedného právnika- triatlonistu. Resp. on ma po istom snažení stretol, pozval ma von a ja som sa doňho šialene zamilovala. On na tom nebol oveľa lepšie, lebo po šiestich mesiacoch ma požiadal o ruku. Ja som nechápala, prečo až tak neskoro 🙂 a bola svadba. Dnes sa volám Mgr. Mária Štenclová a som iná žena ako som bola. Pán Boh ma v spolupráci s Romanom zmenil a mení viac ako som čakala. Dnes už moje rácio takmer vôbec neovplyvňuje moje emócie. A tak niekedy sedím doma a plačem mužovi na ramene aj keď na to nie je až taký vážny dôvod. A on sa teší, že má za ženu takú kvetinku. 🙂

Ako opísať 10 rokov s Pánom v niekoľkých riadkoch?

Zažili sme dobré aj zlé. Aj poriadne zlé. Boh mi počas nich dal množstvo prisľúbení. A môžem zodpovedne povedať, že čo začal to aj dokončí a čo sľúbi dodrží. Len musím čakať, nepanikáriť, nezabúdať a nevziať veci do vlastných rúk. To ma učí každý deň a zrejme aj do smrti bude. Len vďaka Nemu nesedí môj otec vo väzení, môj starší brat žije, ja sa cítim konečne zdravotne lepšie a každý deň žasnem nad Jeho štedrosťou a láskou.
Vďaka ti Pane. Milujem ťa strašne. Amen.

– Mari –

Haló, píšem vám, mojej najobľúbenejšej komunite na planéte Zem.

Volám sa Mária Škovierová najmladšia, alias Marišinka, Mariška, Mariš, Tidla atď. Mám 36 rokov, som šťastne slobodná a mám veľa detí. A to krstných, birmovných a obľúbených detí (takmer všetky), pochádzam zo svätej rodiny Škovierovcov, žijem svoju od detstva vysnívanú prácu v škole a ešte jednu, o ktorej som ani nesnívala – pre Pána Boha.

Dedičstvo
Dedičstvo je niečo, čo proste dostanete, zadarmo, nemáte nijaké zásluhy na tom, a zrazu je to vaše. Tak to je určite jeden nadpis môjho života. Moja rodina a to, čo som ja dostala. Mám pocit, že by to mohla byť rovno kniha za čo som vďačná. Som 4. dieťa mojich rodičov, mám staršiu sestru Gaju a ešte 2 bratov Petra a Andreja. Andrej má 2 deti a teraz 11.11. bol vysvätený za kňaza. Peter je slobodný a je učiteľ a všetci bývame v Lamači. Ak spomínam svätosť v našej rodine, myslím tým predošlé generácie, mojich starých rodičov – starký bol gréckokat. kňaz a aj mojich rodičov, ktorí boli verní a vytrvalí vo viere aj v ťažkých časoch a mali a majú vzácnu poslušnosť a disciplínu vo vzťahu s Bohom. Určite nám veľa vymodlili. Mám sa čo učiť ešte. Mali sme doma podľa mňa výborné detstvo (aj keď ma všetci starší súrodenci samozrejme bili a ja som bola rozmaznané najmladšia krpaňa, čo sa stále hádala so svojou sestrou a frflala a papuľovala:). Veľa času na výletoch a chatách, moji rodičia boli učitelia a milujú prírodu, tak sme veľa boli spolu a videli.

(Gajka a Mariška)

ZLOMOVÉ CHVÍLE

Skauting
Keď som mala 10 rokov, začala som chodiť na skauting (áno tam, kde kopa ľudí z našej komunity) a tam ma príroda chytila už úplne. Aj keď, nepovedala by som, že skauting je najmä o tom. Pre mňa to bol čistý, radostný, bezpečný svet, v ktorom som sa hrozne veľa naučila, mohla rásť, zažiť nezabudnuteľné a ten najväčší dar: mať okolo seba blízkych ľudí, priateľov. Tam proste nájdeš svoje dary a ženie ťa to napredovať. Začala som hrať napr. na gitare a precestovala postupne pol sveta. A taktiež to bola pre mnohých z nás jedna z ciest k Bohu. Ťažko sa to popisuje a viacerí to tu už v svedectvách skúšali, tak to nechám tak. Možno ešte: zažila som viac krát taký hlboký pocit, že ja som JA v tom „svete vonku“ mimo civilizácie, tam ž i j e m. A to ja Bratislavu milujem a som tu rada, aj vďačná za jej vymoženosti, ale no, chápete snáď:)

Škola
Vždy ma bavila škola. Teda nie učiť sa, ani sa slušne správať, ale tá inštitúcia a to fungovanie, procesy. Už na základke som sa rozhodla, že sa stanem učiteľkou telesnej a nemčiny. Bol to môj sen. A išla som kvôli tomu potom na Hubeného – basketbalové gymnázium. A jeden deň kvôli absurdnej príhode som sa z minúty na minútu rozhodla, že prestupujem na Uršulu. V skratke: stála som v rade na obed a jedna učiteľka ma naštvala, lebo si ma pomýlila s chalanom a neprávom mi vynadala. Prišla som domov a vyhlásila: Idem na Uršulu, mama, zajtra to choď vybaviť. Taká blbosť! A pritom zlomový bod a zázrak, lebo ja nikdy nerobím takéto šokové rozhodnutia a nemením zabehané koľaje – resp. v minulosti som nie. Prečo o tom píšem tak zdĺhavo. Táto životná odbočka na Uršulu ako tušíte, bola veľmi dôležitá. Dnes odtiaľ pochádza snáď väčšia časť komunity, tak neviem, čo k tomu viac napísať:)

Svora – Skagape – Eben – Chereb – Gannah – Geshem
Žijem 36 rokov a z toho 19 som prepojená s ebenom. Pamätám si všetko (mám pamäť ako slon:) a eben je naozaj súčasť môjho životného svedectva. Pamätám si ako som mala 17 rokov a na chodbe v škole som sa išla spýtať Alenky (učiteľky), či by neviedla naše stretko. A jasné, že viacerí z triedy boli najprv nadšení, ale zostali sme 3 a na 1. stretko sme prišli 3 baby. Pamätám si ako som po roku, ako 18 ročná kráčala na Hodžku z podchodu a hovorím Stanovi Svitkovi, že idem založiť skautské spoločenstvo. A on bol nadšený a poprosil ma, či by mohol tiež pomôcť. A pamätám si presne ako mi Duch Svätý leto predtým povedal, že mám urobiť chvály na tábore a mnohých sa tam Boh dotýkal a to bol práve impulz na vznik Skagape. Pamätám si na radosti i starosti s Cherebom, začiatky s Geshemom, keď ľudia nechápali, prečo to robím. A pamätám si mnohé, mnohé veci, ale toto nemá byť história komunity , ale niečo o mne. Pamätám si, že mi bolo niekedy ťažko v spoločenstve, zdalo sa mi, že som iná a zvažovala som, či odísť a povedala som si, že chcem ísť s Bohom ďalej a kvôli Nemu neodídem. Boleli ma odchody, straty ľudí, niekedy nechápala ako ďalej, vzdávala sa chvíľami, videla spätne svoje chyby a tvrdé srdce vo vedení (tam som 18 rokov:). To bola jedna z najťažších vecí: neznechutiť sa, ale ísť ďalej. Ale viem, že Boh ma veľmi zmenil, tak ako celú našu komunitu, mnohých z vás tak, že to bije do očí a mňa to vždy úplne dostane a som najšťastnejšia na svete z vás. Hej, zmenení ľudia, ktorým Boh premenil srdcia, to je pre mňa z najväčších zázrakov, čo môžu byť!!! Ďakujem vám bratia a sestry :)))

Moja cesta k Bohu
Keď som mala asi 15 rokov, začali ma na Bohu nejaké veci ohľadom našej slobody štvať. Ja som totiž od povahy rebel tak trochu. Tak som si povedala, že si to zistím. Že chcem vedieť pravdu. A zavrela som sa každý deň do svojej detskej izby a začala som sa modliť a pýtať na to. A za pár mesiacov sa mi úplne zmenil vzťah s Bohom, vlastne tam vtedy vznikol. A odvtedy je to vždy tak v mojom živote, všetky križovatky, bolesti – mám pocit, že moje srdce sa menilo, že ma Boh učil, lebo som sa zavrela do izby s Ním a čakala. Moje svedectvo nie je o dotyku zvonku, na nejakej akcii. Ľudí potrebujem, spoločenstvo … veľmi, ale sú vysvetlenia a pravdy, ktoré potrebujem počuť iba od Neho. A čím viac som s Bohom, tým viac ho potrebujem, tým viac vidím svoju slabosť, závislosť na Ňom. Nezdá sa mi vôbec možné n a p l n o, s p r á v n e  Ž I Ť, bez toho, že ja som sama s Ním dosť veľa.

KTO ešte SOM 🙂
Milujem…
Hudbu: gitaru, klavír najnovšie, Elaion a míňať tú svoju hudbu a čas na Neho.
a pár rokov dozadu bicie. To sme s kapelou Giant Steps hrali v kadejakých kluboch v BA: Randal, Subclub, U Očka, Hlava XXII) – ukážka pre srandu:
https://www.youtube.com/watch?v=4_DTsDFW_-w

Šport: najmä futbal a tiež lyžovanie, florbal, milujem bežať a vládať a zničiť sa pri športe a súťažiť a vyhrať 🙂
Cestovanie a prírodu a extra špeciálne kúpanie v ľadovej vode v horskom potoku
Knihy, kvety, Jane Austen, Pána Prsteňov,  Mac Gyvera :), rozprávku Janosh, dobré jedlo a víno, nutellu…

Môj plán do budúcnosti
Na konci sa bude rátať jedno: tvoje srdce a ako miluješ. Chcem vyhrať boj o moje srdce, chcem … všeličo iné, ale o tom inokedy. Dosť už bolo:) … šak sa porozprávajme, ak vás niečo zaujíma.
Mám vás rada.

– Marišinka –

Ahojte

Volám sa Kamila Dzurňáková – Královičová (áno, nechala som si aj svoje rodné priezvisko 🙂 Som vydatá za Dávida už siedmy rok a pracujem ako výtvarná redaktorka vo vydavateľstve SPN – Mladé letá. Trochu sa vám budem snažiť priblížiť, ako som tých svojich 32 rokov prežila.

Detstvo

Vyrastala som v rodine, ktorá bola trochu menej ako tradičná kresťanská (ale máme vyslúžené všetky sviatosti, čomu zrejme vďačíme životu na dedine). Mám o 4 roky mladšieho brata. Istý čas sme chodili s mamou v nedele a sviatky do kostola. Detstvo tak spätne vnímam, že bolo celkom dobré. Rodičia nám dali viac, než dostali oni sami. Najmä vzdelanie, zabezpečenie a starostlivosť. Ale žili sme dosť prázdno. Mama nepracovala (na žiadosť otca), takže domácnosť bola tip-top. Ale otec pracoval až priveľmi. Vídali sme ho málo. Nemali sme žiaden spoločný rodinný čas, nechodievali sme na výlety, žiaden šport – ale spomenula som si predsalen – pár krát sme boli ako rodina v divadle. Ale ak sme niekam šli, tak iba sami s mamou.

Škola

Najprv sme žili v meste, chodila som tam po necelú 4.triedu ZŠ. Potom sme sa presťahovali do Záhorskej Bystrice. Bol tu kľud ako na dedine, málo detí v triede, všetci boli jedna rodina. Bol tu pokoj, ale žili sme tu v takej bubline.

Na strednú školu som sa hlásila na ŠUP ale skončila som pod čiarou a ponúkli mi úplne iný odbor ako som chcela. Jediný možný spôsob ako ísť študovať propagačné výtvarníctvo bolo na súkromnej strednej umeleckej škole, ktorá sa teraz volá Škola dizajnu. Tak mi ju naši zaplatili. Bola to to pre mňa obrovská zmena prostredia, iná mentalita spolužiakov, ktorí si už všeličím preskákali, “umelecké prostredie”, boj o individualitu. Časom som aj ja zapadla. Prišli nové skúsenosti, prvé lásky, kríza v manželstve mojich rodičov a veľa otvorených dvier, no žiadna vízia pre budúcnosť. Ale škola bola super, môžem povedať, že som sa tam naučila viac ako na VŠ a doteraz z toho ťažím.

Čas nástupu na VŠ bol poznačený rozvodom mojich rodičov. Otec nás pomaly odrezával od financií a moja mama sa zo dňa na deň musela vedieť postarať o rodinu a uživiť dom. Ale pochopila som v tomto období jednu vec. Boh sa špeciálnym spôsobom stará o opustené ženy. Hoci krízové scenáre boli všelijaké, nemuseli sme sa sťahovať a viac nás to utužilo. Moja mama ešte doteraz podniká a je veľmi šikovná a vyhľadávaná krajčírka – opravuje/upravuje odevy a žehlí.

V tomto období sa ale začalo diať niečo zvláštne v mojom vnútri. Nejakým, pre mňa doteraz nepochopiteľným spôsobom vo mne začalo klíčiť semienko viery. A tak som na VŠ (Akadémia umení v BB – grafika) išla s odhodlaním začať nový život. Pamätám sa na svoje dve zásady: 1. už žiadni chalani, 2. hor sa študovať. (K tomuto dodám vysvetlenie, že prečo AKU v BB. Jasné že som sa hlásila na VšVU, ale nevzali ma. Nemala som v tom čas náladu čakať rok na ďalšie prijímačky, tak som šla tam, kam ma vzali – i keď to znamenalo ísť na intrák)

Dávid

Ale človek mieni… a tak som sa skôr, ako som reálne začala poriadne študovať, zoznámila s Dávidom. Hneď sme začali spolu chodiť. No v tom čase prišlo aj moje obrátenie, ktoré sa už nejaký čas vo mne formovalo a teda som vstúpila do vzťahu, ktorý bol iný ako dovtedy. Bojovali sme o čistú lásku. Tušili sme, že to bude trvať dlho (mali sme pred sebou 6 rokov štúdia a z postojov rodičov neprichádzalo do úvahy, aby sme sa vzali skôr). No boli to krásne roky, mali sme super spolužiakov, strávili sme spolu veľa pekných chvíľ na škole a v BB.

Manželstvo

Po škole, 16. 10. 2010 sme mali v Levoči svadbu. Začali sme bývať v rodinnom dome u mojej mamy v Ba. Aj keď mojim vysneným plánom bolo odísť do Levoče, no rozhodli sme sa ostať žiť tam, kde dostaneme skôr prácu. Ja som už prácu mala vo vydavateľstve celý šiesty ročník a po škole som dostala ponuku ostať na TPP. No Dávid hľadal dlhšie. Nakoniec, chvála Bohu, aj to dopadlo super. Učí na cirkevnej ZUŠ sv. Cecílie v Karlovke a popritom sa venuje tvorbe.

Po roku sme boli celkom stabilní, prekonali sme ťažšie začiatky, ale v našom vzťahu to nebolo až tak OK. Naše temperamentné povahy nám začali dávať zabrať a vo mne často rezonovala obava z rozvodu. Potrebovali sme zažiť obrátenie. Veľmi sme chceli spoločenstvo, ale nenašli sme spôsob akým nejaké nájsť. V Záhorskej sa práve jedno rozpadlo a my sme ostali visieť vo vzduchoprázdne.

Pravdupovediac, už si presne nepamätám aký presný bol ten sled udalostí…zlom prišiel asi v čase keď Dávid zažil stretnutie s Bohom (rád vám k tomu povie viac on), potom pozvanie na duchovnú obnovu s otcom Anthonym Sajim, tam prišlo moje obrátenie a rok na to sme sa prihlásili na Godzoneshool 4.

Bola to úplná zmena v našom duchovnom živote, najlepšie rozhodnutie aj čas tam. To prinieslo bohaté ovocie do nášho manželstva. Medzitým sme začali pôsobiť v našej farnosti, kde sme aj celkom zapadli, (zbor, tábory, divadlá, pokusy založiť stretká). Po skončení GDZNchool sme stále viac pociťovali túžbu nájsť si spoločenstvo. Táto túžba sa nám zhruba pred rokom splnila a je to veľká radosť byť súčasťou vás.

Súčasnosť

Nevieme, či sú v Božom pláne naše deti, no toto obdobie, kedy sme len jeden pre druhého, nám dáva viac možností a času objavovať to, čo v Božom pláne znamená manželstvo. A ja osobne teraz prežívam obdobie nachádzania – svojej ženskej identity, odvahy a pravej podstaty lásky. Učím sa viac žiť prítomnosť a užívať si ju.

Veľa času na záľuby nemám. Vo voľnom čase sa snažím robiť niečo čo je úplne mimo mojich pracovnotýždňových stereotypov. Mám veľmi rada všetko čo súvisí so záhradou a najradšej chodím do tej našej ale aj celkovo do prírody a lesa. Milujem chodiť do záhradných centier. Rada aranžujem a sem tam si sadnem aj za šijací stroj. A chcem začať zase cvičiť 🙂

Toto je naše obľúbené miesto s Dávidom – pohľad na dedinu Brutovce – Levočské vrchy

– Kami –

1. kto, kde, kedy a čo

Volám sa Dávid Dzurňák. Narodil som sa v Levoči, keď sa písal rok 1985. Áno tam, kde sa voda točí atď. ;).
Moji rodičia sú Peter a Viera. Mám troch súrodencov: Mareka, Martina a Barborku. Naši rodičia nás od mala viedli k viere najlepšie ako vedeli. Som im za to veľmi vďačný.

V Spišskej Novej Vsi som vyštudoval kameňosochárstvo na priemyslovke, neskôr na Akadémií umení v BB štúdijnom programe: voľné výtvarné umenie. Akadémiu som s Božou pomocou a na moje prekvapenie skončil s cenou dekana za diplomovú prácu (išlo o 7 m vysoký objekt zachytávajúci poryvy vetra a prenášajúci ich do 3D reliefu). Poviem vám, tak, ako na AU som sa nezahral ani v škôlke. Mal som fantastického vedúceho ateliéru, ktorý mi dovolil sa vyblázniť na ‘’art’’ úrovni ;). Tiež som škrtol o animáciu, ilustráciu a grafiku. Dalo mi to veľmi veľa do neskoršej ilustrátorskej tvorby a momentálne aj do práce so žiakmi na ZUŠ sv. Cecílie. Doobeda pracujem väčšinou, ako výtvarník (ilustrátor), ateliérom je mi hlavne moja hlava, ktorú mám vždy po ruke, tiež iMAC, tablet a malý skicák. Inšpiráciu naberám všade, kde chodím, nedá sa to zastaviť. Všetko to, čo som sa naučil za tie skoro dve desaťročia, čo tvorím, sa snažím predať žiakom v poobedňajšej šichte na ZUŠke. Do obeda výtvarník, po obede učiteľ, celkom to funguje a vzájomne sa prepája.

2. Zo spolužiačky manželka

Počuli ste už o situácii, že muž dlho hľadá ženu/frajerku a v momente, keď ju prestane hľadať, lebo už má hľadania po krk, ona sa zjaví sama?
Presne to sa stalo mne na vysokej škole. Po výške sme sa vzali a usadili v BA, pretože Kamilka tu už mala prácu. Apropó, to či budeme bývať v Bratislave alebo v Levoči sa menilo asi tri krát :). Manželmi sme už seven rokov. Kama je super žena, môžem byť pred ňou úplne spontánny a prirodzený (nechcite, aby som bol tak aj pred vami, to je len pre silné povahy). Mám radosť, keď sa smeje, rád ju rozosmievam. Kama je talentovaná výtvarníčka/grafička a to je dobré lebo sa mám s kým porozprávať o umení. Kama je tiež moja hlavná kritička, teda mám sa s kým hádať ;). Spolu zveľaďujeme našu záhradu a baví nás to. Celkovo sa dopĺňame a som za ňu Bohu veľmi vďačný. Deti ešte nemáme, ale veríme, že raz prídu (môžete sa za to pomodliť).

3. Boh a ja

Prvé otázky a veci ohľadom viery som okrem mojej rodiny riešil napr. na DC s minoritmi v Levoči. Na strednej škole som sa ‘’trochu’’ utrhol. Môj vzťah s Bohom bol asi, že ak mi horelo pod zadkom, skúškové a pod., tak som sa modlíííl, ale inak slabý, blikajúci kontakt z mojej strany. V piatom roč. na výške som sa dal ovplyvniť mojím budúcim švagrom (študovali sme ten istý odbor na tej istej škole) až tak, že som sa rozhodol pre animátorsku školu vo Važci (BAŠ). To bol veľmi dôležitý míľnik v mojom živote. Nepodarilo sa mi ju celú dokončiť (sťahoval som sa už do BA), ale napriek tomu to stálo za to. Boh mal už vtedy pre mňa pripravené prekvapko: … jedného dňa sa moja manželka opýtala: ,,išiel by si so mnou na animátorskú školu Godzone ? “ a tak som mohol anim. školu dokončiť, zaroveň s Kamkou, čo bolo pre nás veľmi dobré. Na škole sme boli najstarší, niektorí nás označili za ich rodičov 😉 (bolo to milé).
Škola GDZN, ďalší dôležitý miľník v mojom živote. Veľmi dôležitý.  …inak, tam sme sa stretli aj s Charliem. Teda to, ako sme sa dostali do Ebenu, už asi nemusím ďalej vysvetľovať ;).

4. Raz na polceste

Zhruba pred 4. rokmi som mal krízu so sebou samým a zo všetkými okolo mňa zároveň.
Trvalo to asi dva týždne a bol som z toho vyčerpaný, zničený ,frustrovaný a celé zle… Hlavu som mal v jednej veľkej chmáre: túžil som po smrti, hneval som sa na Boha a pohrával som sa s myšlienkou odísť od manželky. Ťažšie obdobie si v mojom živote nepamätám… vyvrcholilo to keď som sa v polovici cesty domov z práce rozhodol, že to otočím a pôjdem sa opiť do najbližšej krčmy. Chcel som aspoň na chvíľu zabudnúť. Pre istotu som si vypol mobil, aby sa mi manželka a nikto iný nemohol dovolať. V nervoch som vyskočil z električky a skočil do druhej idúcej opačným smerom do mesta. Pozrel som sa na hodinky a bolo niečo tesne pred devätnástou hodinou. V hlave mi preblislo: mládežnícka u kapucínov. Srdce mi trieskalo od nervov.  Zazrel som otvorenú bránu do kostola. Bolo ťažké vojsť tam. Doslova zo zaťatými zubami som vošiel. Kostol bol úplne plný. Práve prebiehala sv. omša a ja som sa musel trochu predrať cez zadné rady, aby som aspoň niečo videl. Mal som maximálne zmiešané pocity. Zožierala ma beznádej, hnev, zlosť, výčitky svedomia a nervozita.
Chaos v mojej hlave pretrhol až pohľad na veľký kríž visiaci nad obetným stolom. Mal som pocit, že Ježiš na ňom visí a trpí za mňa “ viac” ako inokedy pred tým. Vnútorne som vnímal, že čím viac sa pred Ním očierňujem a obviňujem, tým viac On prichádza bližšie ku mne a hovorí mi s láskou: “Dávid, milujem ťa.” Ježiš mi nehovoril nič iné. Kráčal cez ten natrieskaný kostol ku mne stále bližšie. Potom stál predo mnou. Objal ma tak, že som mal pocit, že do mňa vošiel. Skúsim to opísať/priblížiť ešte trochu inak. Bol som ako paralizovaný na posteli a Ježiš sa ma pýta: “Ak môžem vojsť, prosím jemne pohni prstom na ruke.” Viac nepotreboval. V ten moment som pocítil radosť, pokoj, odpustenie, slobodu a Jeho lásku. Mal som všetko (neviem či mi vtedy tiekli viac slzy alebo sople… bolo mi to trochu jedno, bolo mi konečne dobre).

Po omši som vyšiel z kostola a celý svet bol iný. V podstate bol ten istý, len ja som ho už videl inak. Bratislavský vzduch voňal, všetci ľudia vyzerali krásne, mestský ruch znel príjemne, všetko dookola bolo krásne, mal som chuť objímať ľudí. Pristihol som sa, že sa usmievam. Pamätám sa, že ma od úsmevu boleli lícne svaly (áno, úplne vážne). Dýchalo sa mi oveľa ľahšie, akoby som mal väčšie pľúca.  Žiadny stres, tlak, nervozita nič z toho čo som cítil pred tým.

Zistil som, že sa teším domov, že sa teším na manželku, že mám rád svoju prácu, že chcem žiť.

Prvé čo som doma zdrapil bolo sv. Písmo. V ten večer som dostal veľký hlad po Božom Slove. Vedel som, že ak chcem mať túto radosť nafurt, mal by som sa pravidelne sýtiť Božím Slovom. Myslím, že som vtedy náhodne otvoril knihu Príslovia (neskôr som zhltol Nový zákon). Boh mi hovoril, učil ma, usvedčoval ma, povzbudzoval a ponúkal mi konkrétne riešenia ku konkrétnym problémom, ktoré som vtedy mal. Zamiloval som sa do Božieho Slova a Boh začal meniť môj život. Prinieslo to dobré ovocie aj do môjho manželstva, vzťahov v rodine aj v práci. Dodnes ma udivuje ako Boh dokáže tak aktuálne, živo a nadčasovo hovoriť cez Bibliu.

Boh stále mení môj život k lepšiemu a ja sa z toho teším. Z vlastných skúseností môžem povedať, že život s Ním je dobrodružný a neotrelý.

5. Ja a spoločenstvo

Boh ma cez spoločenstvo formuje, učí, pomáha mi vytrvať, vyhrávať, ísť ďalej, častejšie a bližšie k Bohu. Spoločenstvo je pre mňa veľmi, veľmi dôležité. Spoločenstvo ma tiež učí byť sám sebou. Mám rád modlitbu chvál, našu skupinku a celé spolčo :). Ste všetci super !

6. Mám rád

– Mikulaša Tressu (grekokatolícky kňaz). Ešte nikoho som nepočul lepšie vysvetľovať vzťah medzi Duchom Sv. a Pannou Máriou. Je to super chlap a je to športovec 😉 ! (Čo tak pozvať ho na lyžovačku/ bežkovačku ?)
– Maroš Kufa. Kufu asi nemusím špeciálne predstavovať, je mi príkladom v mnohom.
– Anthony Sajji (kňaz z Indie). Po jeho prednáškach som začal brať vážnejšie Sv. Písmo a s radosťou dávať desiatky cirkvi.
– Ján Buc. Mám rád Janka a všetko čo hovorí :).

Rád počúvam krátke katechézy a prednášky z www.misiefilmom.sk. Vrelo odporúčam všetkým luďom. Je to dobrý zdroj (katolícky projekt a má už niečo cez dva roky).

Mám rád pohyb, šport, prírodu (bol som 7. rokov v skautingu a bolo super) a vizuálnu kultúru/tvorbu. Rád kreslím, ilustrujem, vymýšľam a navrhujem novotiny. Môj najružovejší sen je spolupracovať na nejakých malých evanjelizačných filmoch alebo seriáloch pre dospelých alebo deti, alebo ilustrátorsky sa podieľať na takomto nejakom projekte. Mám rád skrytú a inteligentnú evanjelizáciu vo filmoch.
Napr: Michael Dudok (Môj obľúbenec)  a iné.

7. Čo a ako

Momentálne sa učím oddychovať (pred cca rokom som to prehnal). Učím sa nebyť záchrancom celého sveta. Učím sa efektívne využívať čas. Učím sa modliť a byť verný v malom, mať pravidelný čas s Bohom. Veľa sa toho chcem ešte naučiť ;).

– Dávid –

Ahojte moji najdrahší,

možno by ste to o mne nepovedali, ale toho roku som už oslávila svoje 33. narodeniny, porodila som svoju tretiu princeznú a s manželom oslávila 11. výročie svadby.

Ale začnime pekne poporiadku…
Pochádzam zo záhoráckej rodiny, no väčšinu svojho života žijem v Bratislave. Mám jednu sestru, ale nakoľko je o 10 rokov staršia, skôr som vyrástla ako jedináčik. Vieru som veľmi do vienka nedostala i keď som bola pokrstená a na prvom svätom prijímaní.

Čo sa školy týka, tá mi relatívne išla, a tak som chcela ísť na pedagogickú, či nejakú umeleckú školu, no mama mala o mojom štúdiu svoju predstavu. Tak som vyštudovala Obchodnú akadémiu, ktorú som len pretrpela a išla som potom na VŠ pedagogickú, aby som si splnila svoj sen. Hneď po prvom roku sa síce tento môj sen rozplynul, no šla som na dvojročné pomaturitné štúdium, na grafiku a v tomto obore som neskôr aj pracovala.
Momentálne, (keď mám čas,) rada fotografujem, čítam knihy, maľujem, alebo niečo vyrábam (náušnice, náramky…) – proste taká umelecká duša.

Ako 10 ročná som sa dostala do skautingu (odtiaľ pochádza i tá moja prezývka Sten), ktorý mi zmenil celý môj život. Nepreháňam…
Vďaka skautingu som našla úžasných priateľov (Gaja, Ogar, …), ktorí mi pomohli vidieť svet inak ako dovtedy. Zo strateného malého káčatka, sa tak zo mňa stala sebaistá silná žena. Okrem iného mi začali dávať aj vieru a ukazovať, že predsalen je aj niečo viac…

Keď som mala 15,  tak sa tam rozbehlo „stretko“ – Skagape. Zo začiatku som tam šla len s davom, no akoby ma niečo ťahalo tam zotrvať, aj keď viacerí odišli.
(Ak teda správne počítate, tak som práve oslávila svoju 18. v spoločenstve)

Boh si ma teda pritiahol sám a začal ma cez toto spoločenstvo meniť. V tej dobe, keby mi niekto povedal, že sa denne modlí a číta Sväté Písmo, tak mi to prišlo veľmi svätuškárske a pre mňa niečo nereálne. Toto Boh časom zmenil a teraz mi to príde nielen normálne, ale až extrémne potrebné pre môj život, (aj keď o tento čas musím často veľmi bojovať).
Možno ste si všimli, že som nespomínala birmovku. Tú som sa rozhodla si spraviť už sama, z vlastného rozhodnutia a presvedčenia, ako 18 ročná.

Ďalším míľnikom v mojom duchovnom živote boli duchovné cvičenia v Rohožníku u sestričiek Kapucínok. Až keď som tam prišla, som zistila, že ide o Duchovné cvičenia na rozlíšenie svojho povolania.
Až po týchto DC som sa naozaj otvorila akejkoľvek ceste, ktorú má pre mňa Pán pripravenú. Dovtedy som si nevedela predstaviť, že by som napr. vstúpila do rehole.
Paradoxne, keď som sa otvorila aj tejto možnosti, Pán mi dal raz obraz, kde som videla ruku, ktorá držala malú detskú rúčku a celé to bolo prekryté veľkým pestrofarebným motýľom, ktorý vzlietal. Hneď som vedela, že je to znak rodiny a naplnilo ma obrovské šťastie, lebo po rodine som veľmi túžila.

A tak začala nová etapa môjho života. Začala som sa intenzívne modliť za svojho manžela a odovzdávala som ho v Eucharisii na oltár, pri každej svätej omši.
Cítila som, ako ma Boh chráni, aby som sa zase bezhlavo nezaľúbila (čo sa mi stávalo predtým veľmi často), do toho nesprávneho. Vždy, keď som sa pýtala, či je tento už ten pravý, odpoveďou mi bolo len: „Ja mám pre teba niečo krajšie a niečo lepšie.„
Raz, keď som sa spýtala, ale čo je to krajšie a lepšie, tak mi ukázal mladíka, ktorý sa po svätej omši zostal modliť vzadu v kostole. Vedela som, že to nie je on, že je akoby len jeho obrazom, a tak som sa na istý čas upokojila a čakala, kým mi Pán pošle takéhoto muža oddanému Jemu.

Robiho som spoznala cez internet (vlastne mi ho našla moja mama, lebo chcela vedieť ako sa chatuje). Bola to len taká „náhoda“, no Pán mal s nami svoj zámer.
Náš prvý rozhovor bol o Bohu, preto som sa odhodlala s ním aj stretnúť, no keď som ho uvidela osobne, tak ma veľmi nezaujal (nebol vôbec môj typ). Párkrát sme sa stretli, ale nakoľko odo mňa iskra nepreletela, tak som veľmi jeho spoločnosť nevyhľadávala.
Časom sa začal znovu ozývať, stretávať sa, ale ja som stále tomu nádeje nedávala, brala som ho len ako dobrého kamaráta.
Zrazu Boh prestal odpovedať na moju otázku, kedy príde ten pravý. .. Kde je to jeho „mám pre teba niečo krajšie a lepšie“? Vedela som, že keď sa dám s niekým dokopy, ten bude aj mojím manželom a nejako Pán mi hovoril, že už prišiel. Veľmi som sa bránila, lebo veď toto nie je môj typ, čo s ním ja budem, prečo práve tento…

Dali sme sa dokopy na jednom spoločnom výlete, no z mojej strany to bolo skôr len rozumové rozhodnutie, lebo som vedela, že to tak chce Pán, no zaľúbená som ešte nebola (aspoň ja som to tak brala), to prišlo až neskôr.
Nejako to potom nabralo rýchly spád. Po dvoch mesiacoch chodenia sme sa zasnúbili a po roku od zásnub sme sa brali.
Pán svojím plánom úplne nabúral plán, ktorý som mala ja (poznať sa, zaľúbiť sa až po uši, chodiť spolu pár rokov, s niekým, kto je úplne moja „krvná skupina“, najlepšie skaut, dobrodružný typ,…). Pánove cesty neboli mojimi cestami, no som mu za to veľmi vďačná.

Ďalšou kapitolou môjho života, sú naše deti.
Je to miesto, kde Pán veľmi konal, a preto tomu venujem špeciálne svedectvo na niektorom z Ebenov.
Tak teraz len v skratke…
Máme troch anjelikov v nebíčku: Tomáška, Martinka a Števka – o nich sme prišli kvôli mojím komplikáciám v tehotenstvách, no Pán nám požehnal aj tri princezničky: Terezku (6r.), Katušku (3r.) a Alžbetku (5m.)
Na nich sa špeciálne oslávil, lebo sú to krásne, úžasné stvorenia a až na nejaké detské vrtochy, sú to dobré deťúrence.

Boh zasiahol do môjho života aj cez „Otcovo srdce“.
Než som tam šla, mala som zatvrdené srdce plné zranení (hlavne z detstva). Ani náhodou som si nemyslela, že ja potrebujem niečo vo svojom živote zmeniť, to potrebujú tí druhí…
Pán sa ma tam neskutočne dotýkal a ukazoval mi veci, ktoré som brala už ako zabudnuté.
Snáď po prvýkrát som ho vnímala ako Boha Otca, lebo dovtedy to bolo niečo, čo som si veľmi nevedela predstaviť, nakoľko otca nemám.

Dal mi dole plášť zranení a začal liečiť moje rany. Dal mi pocítiť, že som jeho milovaná dcéra a nie sirota, za ktorú som sa pokladala. Dovtedy som si chcela veci len zaslúžiť svojím výkonom, a tak si dokázať svoju hodnotu. Boh mi ukázal, že pre neho mám hodnotu aj bez toho, aby som niečo dokazovala. Že ma miluje takú aká som a že som Jeho PERLA (Mt 13,46).
Tiež mi tam vyložili jeden sen, ktorý som mala pred Fathers Heartom. Nie je až také podstatné o čom bol, ale čo z neho vyplynulo > že budem privádzať ľudí do Božieho kráľovstva tým, že im budem hovoriť o svojom živote, ako v ňom koná Boh – evanjelizovať.

A na záver ešte jeden citát z Písma, ktorý mi Pán ukázal na záver Fathers Heartu:

„Som presvedčený, že ten, čo vo vás začal dobré dielo, ho aj dokončí, až do dňa Krista Ježiša.“ Flp 1,6

Boh tam začal niečo vo mne meniť, stále niečo mení a verím, že to aj dokončí.

Pa vaša – Sten –

Ahojte,
skúsim byť stručná 🙂

Vyrastala som v takej, bohužiaľ, dá sa povedať, tradičnej veľkej slovenskej katolíckej rodine, kde vieru odovzdáva deťom mama a tým pádom aj tú vieru prijali najmä dcéry… Ale nevadí, veď človek koniec koncov nemôže svojim deťom dať to, čo sám nemá a ja som vďačná aj za toto jednostranné svedectvo.

Detstvo bolo viac-menej bezstarostné, deti našťastie veľa zle fungujúcich vecí nevnímajú 🙂
Vďaka Bohu som sa na prahu puberty dostala do skautu a to bola snáď najlepšia vec, čo sa mi mohla stať. Moja mladosť bola celá presiaknutá skautingom, všetok volný čas som mu venovala, nemala som teda čas na kraviny a strašne skvelo som sa vyžila a všetko možné skúsila a sa naučila. Nemám slov vďaky za to všetko, tie úžasné roky, zážitky, priateľstvá…
Inak som si urobila potravinársku školu a potom pedagogickú nadstavbu, takže som vzdelaním (a nedlhou praxou) učiteľka MŠ. Práve roky na pedagogickej v Modre boli asi také naj, už mnou neplieskala tak puberta a ešte som nemusela riešiť dospelácke problémy…

V našom skautskom oddieli a zbore som sa po prvý krát stretla so živou modlitbou a začala som spoznávať život s Bohom a nie len s akýmsi Bohom v pozadí.

Moje “ožívanie” začalo v 19-ich, keď som šla po prvý krát na duchovnú obnovu a prvý krát na generálnu spoveď. V to isté leto som zažila aj istú veľmi nepríjemnú a nebezpečnú udalosť, kde som takmer doplatila na svoju naivitu, priam hlúposť a kde ma zachránila úpenlivá modlitba. Takto dvakrát nalomená som bola dolomená na jednm skautskom stretnutí, kde sme zažili veľmi silnú spoločnú modlitbu a rozhodli sa založiť “stretko”. Tak vzniklo Skagape, ktoré sa neskôr zlúčilo so Svorou a vznikol Eben Ezer. Ten rok nadšenia bol skvelý, mega veľa som načerpala na stredách Dómskeho spoločenstva, ktoré vtedy fakt horelo Božím plameňom. Najviac ma obohatili slová Duchom vedeného Braňa Škripeka. Nasledovali roky dozrievania vo viere, velkých výziev aj veľkých pádov.

Som prirodzene dobrodružný typ, hoci sa to dnes už možno nezdá, ale moju mladosť a aj moje roky cca 18 až 33 som prežila pomerne dobrodružne, veľa som trampovala, stopovala, žila som vo viacerých krajinách, precestovala som tiež kopu krajín a všade som zažívala všetko možné. Veľa som sa naučila, veľmi som “vyrástla”, zažila som neuveriteľné a nádherné veci, ale aj veľké sklamania z iných ľudí a najmä zo seba samej, zo svojich pádov do bahna hriechu, z toho, ako som mohla už po nájdení viery a osobného vzťahu s Bohom, sa tak ľahko toho všetkého znova vzdať a žiť len plytkým krátkodobým potešeniam. Takto to šlo hore – dolu, raz dobre a potom zasa zle, celé roky. Až raz po jednom takomto páde som zažila neuveriteľnú milosť prítomnosti Samého Boha Otca, ktorý priam fyzicky sedel pri mne na posteli a ja som uverila, kto som a aká je moja hodnota a že žiadny hriech ma nemôže zbaviť môjho dcérstva, ktoré ma spája s mojím Otcom.

Nasledovali krásne roky čistoty, života v malej komunitke s Aničkou a Pepou (a krátko aj s Tamy), roky ale trošku chudobné na cestovateľské dobrodružstvá (s výnimkou cesty do Svätej Zeme, keď som mala 33) a tiež trošku také… roky hľadania, čakania, kamže to má Boh so mnou namierené :).

Treba povedať, že som v tom absolútne nemala jasno a preto som nechcela robiť kroky niektorým z možných smerov, ale som žila s otvoreným srdcom a mysľou a každý deň som vravela Bohu: “hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova!”
Niet lepšieho návodu na život ako práve tieto slová, vyslovené bez strachu, s absolútnou, priam slepou dôverou.
Pán ma viedol inými dobrodružstvami, skúšala som podnikať, síce neúspešne, ale za tie skúsenosti to stálo, robila som všemožné práce a brigády, naučila som sa kopec vecí a nakoniec ma Pán priviedol do terajšej práce, vďaka ktorej som spoznala môjho manžela Maniho.

Príbeh nášho vzťahu je pre mňa samú dosť nepochopiteľný, ale verná slovám “nech sa stane Tvoja vôľa!”, ktoré som deň za dňom počas nášho chodenia vyslovovala, som sa zrazu ocitla pred oltárom po boku tohto dobrého muža, ktorého dôvera v Boha ma neprestáva udivovať. Vidím, že Pán ho má veľmi rád a že sa už nevie dočkať, kedy sa “zoznámia a pokecajú si” 🙂

No a Boh pre mňa chystá snáď najväčšie dobrodružstvo môjho života, ktoré sa vyvíja a rastie pod mojím srdcom… a hoci sa, úprimne, cítim trocha “málo mladá” na toto dobrodružstvo, predsa viem, že je to Boží plán, Jeho stvorenie a On mi dá všetky potrebné milosti, aby som ho nielen zvládla, ale si ho aj užila 🙂

Ďakujem Bohu a vám všetkým, že môžem svoj život zdieľať s vami, takými nádhernými Božími ľuďmi!

– Zula –