Ahojte,

možno ma ešte všetci nepoznáte, tak mi dovoľte povedať vám o sebe pár slov.

Pre vyjasnenie uvádzam, že síce nie som člen komunity, ale moja žena je a preto na stretnutia komunity chodím s ňou aj ja.

Chcem vám v prvom rade poďakovať za prijatie, za to, že hoci nie som členom komunity, cítim sa, ako by som ním bol. Našiel som medzi vami mnoho priateľov a veľmi si to cením.

A teraz niečo o mne:
Volám sa Imran Ahmed Syed a som z Pakistanu, z mesta Karáči, kde stále žije moja rodina, moji drahí rodičia, moji traja bratia a jedna sestra. Mám ešte dve sestry, obe vydaté, obe majú tri deti. Jedna žije v Belgicku, druhá v Taiwane.

Mal som pekné detstvo, plné hier so súrodencami a kamarátmi, moji rodičia sa o nás starali a dopriali nám všetko, čo sme potrebovali a po čom sme túžili.

Môj život sa odvíjal plynulo a bez problémov a ja som časom zatúžil byť užitočný a niečo dokázať. Môj strýko bol členom jednej progresívnej politickej strany, ktorá sa snažila priniesť do spoločnosti zmenu a ja som sa začal zaujímať o ich činnosť. Začal som im pomáhať ako mladý dobrovoľník, neskôr som sa stal členom a pracovníkom a o nejaký čas som sa stal zodpovedným za jeden mestský obvod. Mojou úlohou bola jednoducho lokálna politika, počúvanie a riešenie problémov miestnych ľudí. Po čase začali problémy s teroristickými skupinami a tak sme začali informovať ľudí o tom, ako sa chrániť a ako rozoznávať tieto skupiny.

Kvôli tejto mojej činnosti som bol aj ja, rovnako ako všetci ostatní aktívni členovia našej strany, pod neustálou hrozbou útoku a nemali sme oporu a ochranu ani zo strany štátnych inštitúcií. Jedného dňa došlo k obávanému útoku, ktorý som, vďaka Bohu, prežil bez ujmy na zdraví. Po tejto udalosti však moja rodina mala vážne obavy o môj život a tak som sa rozhodol odísť z mojej krajiny a od mojej drahej rodiny.

A tak som sa ocitol v krajine, o ktorej som predtým počul iba “Československo”. Zo Slovenska som šiel za sestrou do Belgicka, kde som požiadal o azyl a kde som strávil rok. Tam som sa ale po prvý krát dozvedel o akomsi Dublinskom dohovore, na základe ktorého som bol poslaný spať na Slovensko a tak som si teda požiadal o azyl tu.

Tu som teda začal nový život azylanta, vytrhnutého z plánov na život v Belgicku v blízkosti sestry, jej rodiny a ich priateľov. Našťastie som aj tu stretol dobrých ľudí a netrvalo dlho a stretol som aj ženu, s ktorou som sa postupne zbližoval a ktorá sa neskôr stala mojou láskou a o nejaký čas aj mojou manželkou.

Chcem vám ešte povedať o úžasnom Božom pláne v mojom živote. Chcem poukázať na to, ako ma viedol celým mojím životom, celými tými rokmi v strane, ktoré vyústili do môjho núteného odchodu, ako ma Boh viedol na Slovensko, aby som práve tu našiel moje životné šťastie, moju ženu, mojich nových priateľov a spokojný život. Moji rodičia, súrodenci a priatelia v rodnej krajine sú šťastní spolu so mnou.

Vďaka Božiemu vedeniu som stretol nielen moju ženu, ale spolu s ňou aj Eben a v ňom veľa krásnych sŕdc.

Zula, chcem ti takto verejne povedať…… Ľúbim ťa! 🙂

PS: Keďže moja situácia na Slovensku ešte nie je stabilizovaná, rád by som vás touto cestou poprosil o modlitby za čím skoršie vyriešenie tejto nestability, aby som už mohol byť plnoprávnym členom tejto spoločnosti, s dokumentami, bankovým účtom, vodičákom a najmä mohol bez obáv byť s mojou rodinou a budovať môj život na Slovensku. Ďakujem vám!

– Mani –

Ahojte kamaráti.
Dnes to padlo na mňa a tak píšem čo-to o sebe, aby ste ma trochen spoznali.

Volám sa Matej Parízek, ale všetci ma poznajú pod skautskou prezývkou Byli (odvodené od bylinkár) :).

Narodil som sa 13.5.1981 v Bratislave. Vyrastal som ako jedináčik v Petržalke, viacmenej v neveriacej rodine aj keď z maminej strany ma brávali na omše v Maďarčine do kostola na námestí SNP. So starými rodičmi som trávil veľa času, lebo rodičia pracovali a keď som nebol v jasliach, bol som u starých rodičov, kde som sa naučil po Maďarsky :). Môj skvelý dedko ma vodil po kostoloch po celom starom meste a ukazoval mi rôzne Betlehemy s Ježiškom, Pannou Máriou, Jozefom, zvieratkami a vždy mi dal dáku korunku, aby som hodil do kasičky. Toľko o mojej viere v mladosti.

Asi v mojich siedmich rokoch sa u nás v Petržalke zakladal 2. voj vĺčat a v našom vchode v pinpongárni bola klubovňa. Tak ma tam prihlásili. Bolo to skvelé obdobie, veľa mi to dalo do života. V 12. som prešiel ku skautom do 11. oddielu, potom do 19. oddielu.

Na strednú školu som chodil v Bratislave s odborným zameraním umelecký zlatník -klenotník. Po ukončení štúdia s maturitou, ma nechceli vziať nikde do práce kým nebudem mať ukončenú základnú vojenskú službu. A tak som ju absolvoval v roku 2000-2001 ako čestná stráž prezidenta v Bratislave.

Po jej ukončení som nastúpil ako zlatník v jednom zlatníctve v (oc Polus). Kde, ako už viete, začal vzťah s mojou terajšou manželkou Bobou :). Začali sme chodiť na mládežnícke omše, aby som spoznal, ako to v kostole asi chodí :). Po istom čase som prijal krst so všetkými sviatosťami. Ešte som pracoval ako predajca v Euroteli. V r.2004 som nastúpil do Pepsicoly, kde pracujem dodnes, ako obchodný zástupca.

Mojimi koníčkami sú rybačka, turistika a všetko čo k nej patrí, bicykel a kedysi som sa venoval aj streľbe.

1.9.2007 sme sa s Bobou vzali a máme spolu dve krásne deti Matúška a Danielku. A tí ktorí videli moje svedectvo vo videjku vedia, ako som sa dostal do tohoto úžasného spoločenstva medzi Vás, skvelých ľudí a spoznal tak naozajstnú Božiu lásku.

Ďakujem že ste. Mám Vás rád.

– Byli –

Ahojte, mám vám niečo prezradiť o sebe.

Celý život – okrem asi 2 rokov- bývam v našom milom Lamači, kde po pár minútach ste v lese. S rodičmi sme s Bobou chodili dosť von a tým sa zrejme formovala vo mne láska k zeleni, zvieratám a vôbec k prírode. Doteraz mám veľmi rada potulky lesom.

Chodila som na skauting, hudobku, skončila som výšku PRIF UK, odbor biológia.

Skauting, tábory. To bola krása! Táboráky, priateľstvá, nočné hliadky, nosenie vody v bandaskách na káričke, oblievačky a najkrajšia nočná obloha… Zopár Ebeňákov o tom vie svoje. Veríte, že som zažila Itala ako vĺča (mal menej ako 12 rokov) ?
No a na jednom tábore som spoznala môjho terajšieho manžela Maca a bolo. Neskôr aj po slobode.

Štúdium na výške. Ďaľšie krásne bezstarostné obdobie. Veľa sme chodili  “ do terénu“ ako sa tomu hovorilo, a tak som spoznala nových ľudí, dostala sa kade tade do slovenskej divočiny, čo to sa podučila a videla veci, o ktorých sa mi nestihlo. Jáj, keby sa tak dal vrátiť čas.

Po štúdiu sme mali svadbu, pár rokov som učila biológiu a bola vychovávateľkou. Bolo to tiež fajn. Až na tie detské decibely.

Pred 12 rokmi sa nám narodila Klárka a odvtedy sa učím byť lepšou mamou. No, je to proces.

Príchod prvého bábätka, to býva teda stres. Hoci som vyrastala v katolíckej rodine, bohoslužieb som sa nezúčastňovala. Nemala som tú potrebu.
No a prišla teda na svet Klárka a vy strácate pôdu pod nohami, neviete kde je sever. A začnú vás štvať veci a neviete čo s tým. Naše manželstvo bolo ťažšie, prišli sme o ďalšie bábo a ja som si povedala, že takto to už nemôže ísť ďalej. Tak si ubližovať navzájom a tak.

Našťastie ma materská spojila s Gajou a zavolala ma Open Eben. Zažila som vás a bolo rozhodnuté. Vďaka Bohu a vďaka vám som tu. Som tu na Ebene kde sa cítim doma, cítim váš záujem a podporu v ťažkom čase.

Mám sen o mojom premenenom, mäkkom srdci. Sen byť dobrou manželkou, mamou, dcérou, sestrou, priateľkou, známou.

Tak veľa radosti priatelia  

– Lucia – Vojča –

Ahojte milí ebeňáci,

ako mnohí viete, som z Bratislavy a vyrastala som v tradičnej katolíckej rodine. Mám to šťastie, že som dostala z domu hlbokú vieru. Viete, Pán Ježiš ma má rád. Pamätám si, že sa mi ako malej snívalo o Ježišovi a bol to silný pocit, kedže si ho doteraz pamätám. Mám 4 bratov a 2 sestry (+ jedna odišla ešte ako bábo do neba) a som šiesta v poradí 🙂

Po základnej som odišla na 2 roky do internátnej školy v Rakúsku, aby som sa naučila po nemecky, ale už som nakoniec zostala študovať vo Viedni. Najprv obchodná a potom ekonomická univerzita so zameraním medzinárodné podnikové hospodárstvo. Keďže som bola najprv na dvojročnej škole, neskôr na 5 ročnej obchodnej a výška v Rakúsku tiež väčšinou netrvá klasických 5 rokov + ešte semester v Štrasburgu, tak som si štúdium pekne predĺžila. Vlastne som po strednej vôbec nevedela, čo chcem robiť, tak som sa nejakou vylučovacou metódou ocitla na ekonomickej. Keď som išla na zápis na výšku, tak som sa v duchu modlila, nech mi Pán potvrdí moju voľbu. Konkrétne, nech mi niekto povie, že som si dobre vybrala a nech všetko dobre vybavím. Po 2hodinovej ceste som zistila, že je študijné oddelenie zatvorené. Myslela som si, že môžem ísť rovno domov, ale nakoniec som zázrakom všetko rýchlo vybavila a pred domom som stretla ešte susedu, ktorá mi povedala tie isté slová, ktoré som si v modlitbe pomyslela a až potom som si uvedomila, že som sa za takéto potvrdenie modlila. To, že som úspešne doštudovala, je len na Božiu slávu a sama by som to nezvládla. Boh bol so mnou a požehnával ma. Napríklad aj tak, že v deň, keď som si niesla domov diplom, som našla 50 EUR 😀

Ked‘ som mala 9 rokov, tak som začala chodiť na kapucínske stretká a v podstate plynule som prešla do ebenu. Čiže v mojom živote sa dejú väčšinou zmeny postupne/nebadane. Boh mi dal za tie roky veľa milostí. V Ebene som už 10 rokov!! rýchlo to ubieha 🙂 Osobný vzťah s Bohom som si začala intenzívnejšie budovať, keď som mala 17 rokov. Začala som si čítať písmo a modliť sa vlastnými slovami. Predtým som netušila, že sa môžem rozprávať s Bohom, že On ku mne hovorí a chce ma viesť životom. V tom čase mi viacerí povedali, že som radostnejšia a otvorenejšia. Boh menil môj pohľad na mňa, na svet a mení ho dodnes.
Dlhý čas po mojom rozhodnutí pre život s Bohom som nezažívala Božiu prítomnosť, necítila som, že je Boh so mnou. Ani neviem, kedy to Boh zmenil, ale pamätám si, že počas jednej duchovnej obnovy v Poľsku som prežila takú silnú Božiu prítomnosť, že som bola vnútorne rozochvená. Asi to je tá bázeň pred Bohom 🙂 Dôležitý míľnik nielen pre mňa, ale aj pre eben bolo ENC v roku 2009, kde bol hlavný speaker Dr. Johannes Hartl, ktorého služba nás ovplyvňuje aj dnes. Mala som aj možnosť ísť na 2 mesiace do modlitebno-biblickej školy v Augsburgu, kde boli súčasťou denného programu 4 hodiny modlitby. Najprv osobná, potom hodinu štúdium písma a 2 hodiny v modlitebnom dome. Ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo, pretože som vedela, že tento modlitebný luxus v bežnom živote nie je reálny, ale vedela som, že to nie je moje miesto.

Pán Ježiš sa o mňa luxusne stará aj dnes. Keď som napríklad chcela zmeniť prácu, tak som poslala až jeden životopis a dvere do Swiss Re som mala otvorené 🙂 Momentálne tam pracujem v účtovníctve. Komunitné bývanie s babami v Lamači bolo pre mňa takisto obrovským obdarovaním a v pravom momente som sa presťahovala na kramáre, kde sa mám dobre 🙂 Často som bojovala/bojujem so strachom v mojom živote, ale myslím, že je to na dobrej ceste. Učím sa počúvať a poslúchať Boží hlas v každodennom živote a keď zlyhám, čo najskôr sa vrátiť späť. Však viete, že Pán dáva zmysel našej práci a vie naplniť každý náš deň 🙂 A kto náhodou nevie, môj drahý sa volá Miro 🙂

Flp 4,13 Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.

2 Kor 12,9 Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.

– Anička –

Ahojte komunita! Budem sa snažiť byť stručná a vecná, no napísať výstižné zdieľko o priereze môjho života, neni vôbec tak jednoduché, ako som myslela. Tak snáď sa dočítate až nakoniec…

V prvom rade som Bohu nesmierne vďačná, že som sa narodila do veriacej a veľmi požehnanej rodiny ;). Dlho trvalo kým som si uvedomila aký je to obrovský dar a nie je to žiadna samozrejmosť. Mám dvoch super starších súrodencov – Matúša a Maťu. Vyštudovala som Bc. stupeň na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéry Keramiky a teraz – čerstvá novinka – pokračujem na Mgr. stupeň v ateliéry Fotografie 😉

Moje detstvo a celú základnú školu som prežila vďaka rodine, super kamarátom a skautingu naozaj veľmi radostne. Bola som také živé bezstarostné dieťa. Naši sa mi doteraz smejú, že som žila pre úplnú prítomnosť až takým spôsobom, že mi vlastne bolo jedno či mám zajtra nejakú písomku alebo domácu úlohu. Bavila som sa, hrala, veselila a o veľa vecí sa nestarala, čo bolo samozrejme niekedy na škodu, hlavne v tej škole:)
Od malička som zbožňovala výtvarnú a šport (všetky možné športy som vyskúšala). Tieto dve veci mi celkom šli, vyhrávala som rôzne súťaže a tým som bola motivovaná. Popri tom som spoznala skauting- v ktorom som našla priestor na tvorenie a rôzne umelecké aktivity a zároveň aj na športové vyžitie, čím sa tieto moje dve vášne spájali v jedno. Myslím si, že ma skauting od detstva pozitívne formoval po viacerých stránkach, začo som mu veľmi vďačná. Skauting som si zamilovala a od 9tich rokov z neho, ako jediného voľnočasového krúžku neupustila až po začiatok výšky.

Ako strednú školu som si predsa len vybrala Gymnázium sv. Uršule, aj keď ma gymnázium vôbec nelákalo. Chcela som ísť na nejakú umeleckú, no nakoniec som rada, že Boh to zariadil takto úplne inak a myslím, že to malo pre mňa veľký význam. Počas strednej som sa venovala hlavne skautingu -vedením babskej a neskôr aj chalanskej družiny, puťákmi, chatovačkami a organizovaním rôznych akcií. Strašne ma to bavilo a úplne som tým žila.

Pamätám si, že na začiatku strednej som sa začala viac zamýšľať a nejako prirodzene budovať svoj vzťah s Bohom a išla som viac do hĺbky. Jeden z prvých silnejších momentov, na ktorý si spomínam, bola pre mňa prednáška na festivale Lumen od kňaza Pavla Hudáka. Veľmi ma tá prednáška zasiahla a hneď po prednáške som si od neho kúpila knihu, kde píše o čistote ženského srdca, o vzťahu s Bohom aj o vzťahu medzi mužom a ženou- písané skôr pre mladých. Nikdy som veľmi knižky nečítala, ale pamätám si, že táto ma úplne dostala a doteraz je to asi jediná kniha, ktorú som asi trikrát prečítala. Veľmi veľa mi tá kniha dala, dokola som ju čítala a stále som mala pocit, že je tam niečo nové a písané presne pre mňa. Považujem ju za moje dôležité nasmerovanie k Bohu, k mojej ženskosti, čistote a takej správnosti. Dovtedy som nikdy nebola priveľmi hĺbavá, skôr som bola veselou kôpkou, ktorá nič neriešila. Začiatkom strednej sa veľa vecí vo mne menilo, dokonca mám pocit, že som sa stala z jednej časti introvertkou, čo predtým u mňa ani náznakom nehrozilo. No riešila som si vzťah s Bohom sama so sebou v tichosti, na skautingu v prírode, čítala som, zamýšľala sa nad tým a to mi stačilo.

Vďaka Uršule som sa prvýkrát stretla s chválami, ktoré bývali cez veľké prestávky a veľmi sa mi to páčilo. Lanárila som vždy rôzne spolužiačky, ktoré by sami od seba asi nikdy nešli, často nechodili ani do kostola, no na chvály so mnou chodili a páčilo sa im to. Pamätám si, ako som z toho mala vždy taký príjemný pocit a veľmi som sa z toho tešila, keď som videla, že sa tam naozaj modlia, spievajú. Občas som prišla aj na openeben (keďže moji súrodenci a skautskí kamoši chodili do Cherebu), kde sa mi veľmi páčilo, ale stačilo mi občas dojsť- keď mám čas a chuť. Myslím si, že veľmi ovplyvnilo aj to, že som si svoju cestu k Bohu našla v takej tichosti úplne sama, fakt, že som dlho nemala potrebu zdieľať a riešiť svoju vieru s inými ľuďmi, považovala som to za takú intímnu vec. Stále sa to ešte učím, ale myslím, že to ide dobrým smerom;)

Jedno augustové leto – pred mojím posledným maturitným rokom na strednej, sa začal diať jeden z najväčších zázrakov, aké mi dal Boh zatiaľ v živote pocítiť a asi najviac menil a približoval k Bohu. Stretnutie môjho skvelého manžela 🙂 No, vtedy by som aj prisahala a dala všetky ruky-nohy do ohňa, že s týmto chlapom sa nikdy nedám dokopy, nieto ešte, aby bol môj manžel 😀

Nebudem sa ale rozpisovať o celej genéze nášho vzťahu, niektorí asi aj čosi viete, no je to na dlhšie. To bude skôr raz na nejakú knihu;). No spomeniem len to, že ma Boh veľmi veľa učil, no najviac ma naučil odovzdanosti a dôvere v to, že jeho vôľa je tá najlepšia. Mala som totiž nariadkovaný svoj budúci život, pomaly na mesiac presne napísané dátumy kedy skončím výšku, kedy začnem chodiť s chalanom, z akej rodiny, kedy sa budem vydávať, atď. Boh sa musel naozaj na mne veľmi baviť :D. Tak mi pekne krásne ukázal, že pozri sa, je tu pre Teba niekto úplne iný, z neveriacej rodiny, o dosť starší,… milión pre mňa vtedy obrovských zádrhelov…  Moje predstavy a môj plán prestali vychádzať a nejako sa začali rozpadávať. No viem, že aj keď to dlho trvalo, cesta bola často veľmi ťažká, rozhodla som sa nakoniec predsa len odovzdať Bohu svoje predstavy o tom, ako by mal vyzerať môj „dokonalý“ život a ísť za Jeho vôľou. Bolo to to najlepšie rozhodnutie, aké som vďaka Nemu spravila a úplne sa mu odovzdala. Po roku manželstva sa stále presviedčam, že odovzdať svoj život, svoje každodenné predstavy i plány o budúcnosti je tá najkrajšia a najoslobodzujúcejšia vec. Okrem toho som Bohu každým dňom stále vďačnejšia za muža, ktorého mi poslal do cesty, a vidím v tom čoraz viac požehnania a priestoru pre Jeho pôsobenie.

Okrem toho, som si v poslednom období začala veľmi uvedomovať, ako mi chýba spoločenstvo, ľudia, modlitba, chvály… Túžim investovať viac času do Ebenu a veľmi som vďačná za každého jedného z Vás, ktorí robí Eben tým čím je.
Eben je úžasným požehnaným a tak plodným miestom pre toľkých ľudí navzájom 🙂 Je to obrovský dar od Nášho Otca :).
Teším sa z toho a mám vás veľmi rada. Ďakujem že ste!

– Miška –

Detstvo

Vyrastal som na sídlisku v Lamači u nepočujúcich rodičov a mám dve staršie sestry. Od mala som bol hanblivý typ, ktorý sa vždy dakde schová do zadných radov a ktorý sa bojí niečo povedať. Okrem toho (ale to nesúvisí s hanblivosťou), si myslím, že deti nepočujúcich rodičov dostávajú a zároveň nedostávajú trochu inú formu výchovy, preto aj ja som dostal / nedostal do života niektoré veci. Môj druhý a v skutočnosti bližší domov sú Šišuláky– osada na Záhorí pri lese a uprostred prírody, kde som prežil 40% môjho detstva (od narodenia až po začiatok vysokej školy). Odtiaľto mám milujúci vzťah k prírode. Mám rád lesy, pramene, malé plytké potôčky a Slovenský raj. Od otca som zdedil zvedavosť, vzťah k dôslednosti, zodpovednosti, pomáhaniu, k šetreniu „od zápalky“ (ako on hovorí), a ku turistike – mám prejdené skoro ¾ Slovenských hôr, paradoxne v Tatrách som skoro vôbec nebol. Od mamy dobrodružnosť a vzťah k cestovaniu.

Škola

Strednú aj vysokú školu som absolvoval geodetickú, ale nakoniec som v tomto odbore nechcel pracovne pokračovať.

Dospievanie

Moja rodina bola veriaca, ale bez živej viery. Moje kamarátske prostredie bolo väčšinou neveriace, ale vždy som patril do skupiny slušákov. O Bohu som sa naučil od staršej sestry, ktorá chodila v istom čase na známe lamačské stretká. Ja som na tieto bol tiež pozvaný, ale nemal som rád veľkú a cudziu spoločnosť takže som po tom vôbec netúžil. Moja túžba po Bohu prišla až po vysokej škole. Je prepojená s mojim dospievaním, hľadaním vlastnej identity. Vedieť povedať okoliu „nie“, oslobodiť sa spod pohľadu druhých, od pocitu menejcennosti a tiež nenávisti vlastnej identity. Chcel som žiť život – sebecky povedané – „pre seba – taký aký naozaj som“. Vo všetkom som taký samorast, takže som si kúpil knihu presne na túto tému. Náhodou som na ňu natrafil v Carrefoure v Poluse (ja sa vždy obšmietam okolo kníh), kde som v tom čase blízko pracoval, na Ministerstve obrany – správe majetku. Väčšinou kresťania máme v pamäti nejakú kresťanskú duchovnú knižku, ktorá nám zasiahla srdce a na ktorú nikdy nezabudneme, tak pre mňa to je tento komerčný paperback.

Šport

Hrával som „profesionálne“ bedminton v amatérskom klube TJ Spoje Bratislava (od 9r.). Nebol som v tom nikdy úspešný, čo ma štvalo a hneval som sa na seba, keď som prehrával, ale bedminton ma bavil a bavilo ma makať naplno. Neskôr som začal trénovať deti a mládež a ešte neskôr som viedol aj komerčné tréningy. So športom som však musel skončiť,  a bolo to v dobe, kedy sa stalo viacej vecí naraz: Rozhodnutie pre Boha, spoveď po veľmi dlhom čase a zo slobodného rozhodnutia, stretol som Alžbet, začal som chodiť do Cherebu, dostal som chronický zápal ramena z  dlhodobého presilenia, kvoli ktorému som nemohol hrať 2-3 roky bedmitnon. Následne som zmenil zamestnanie kde som prišiel do nepríjemného cudzieho a stresujúceho prostredia banky (mne veľmi dlho trvá, kým sa niekde cítim dobre) a vyhrotil sa tu aj môj problém s prijatím autority a strach pred autoritou. Po ďalšom polroku mi začali vypadávať vlasy (ochorenie alopecia areata som mal od škôlky, takže predispozíciu som mal). Proces vypadávania vlasov trval cca 1 rok a za tú dobu som sa musel naučiť prijať moju novú vonkajšiu identitu, vystrieť zahanbenú tvár, a byť tým, koho je na diaľku vidieť. Na záver len dodám, že po čase, keď som sa herne znova vrátil k bedmintonu takpovediac ako športový veterán, som zistil, že moja hlava je konečne kľudná a bez stresu, z prehier som sa vôbec nehneval, len moje kolená a rameno už nevedia vydržať záťaž profesionálneho trénovania. Aktuálne stále pravidelne hrávam aspoň pre radosť.

Alžbet,

moja manželka a osudová žena. Obaja sme si boli navzájom prvými frajermi. Keby som ju nestretol na svadbe ako profesionálnu fotografku (z môjho pohľadu, z jej pohľadu vystresovaná (1x komerčne fotila), tak ju stretnem ešte ten istý rok na výlete Retezat a Godeanu s Palom Šeregim, ktorého som poznal dávnejšie z cyklopúte. A  nejaké tie roky predtým som ju skoro stretol na Dukle-Devín, kam sme boli obaja pozvaní, ale ani jeden z nás nešiel.

p.s. napokon časť trasy Duklu-Devín som absolvoval s Mišom Klasom, s ktorým som sa ako s cudzím človekom dohodol cez hiking.sk. Bolo to presne vtedy, keď som zúfalý dal výpoveď v mojej prvej iba dvojmesačnej práci a potreboval som sa riadne prevetrať.

Komunita Eben Ezer

je pre mňa miesto, kde som sa rozhodol ísť nielen kvôli Alžbet, ale aj kvôli Bohu. Opustil som svojich starých kamarátov, aby som prišiel za novými, ktorých som si nevybral sám. Môj vzťah a láska k Bohu sa zväčšovali. Absolvoval som birmovku (môj birmovný brat je Rišo Koprda a môj birmovný svätec je Serafím – veľký ruský pustovník a prorok) a bolo to pre mňa veľmi skutočné silné rozhodnutie. Zistil som o sebe, že mám dar proroctva,  práce s ľuďmi, kreativity, menežovania, iniciovania a analytického myslenia. Pôsobím v skupinkách: proroci, muži, elaion, vízie: komunitné bývanie, komunitná práca, knižná produkcia. A vždy mám toho strašne veľa, čo by som chcel a nestíham. Mojou aktuálnou túžbou je vniesť do svojho života pokoj a viac osobného času pre Boha. Čakáme akurát bábo, a ja mám taký pocit alebo to je proroctvo? Že to dieťa pre nás bude darom od Boha, nielen tým, že bude s ním kopec radosti, ale aj to, že s ním dostanem aj ten pokoj a vzácny čas s Bohom.

– Vladis –

Ahojte komunitka.

Niektorí ma poznáte ako Titi (skautská prezývka:)) a iní mojim normálnym menom Zuzka. Používam aj aj, a v poslednom čase sa mi stáva, že neviem ako sa mám vlastne predstaviť 😀

Nu…tak základné info o mne: mám 2 bratov (starší Matúš je tiež v Ebene), rodičov (rozvedených), bývam s Pepkou v Ružinove (mám balkón a strašne sa z neho teším:)), vyštudovala som personálny manažment a momentálne som nezamestnaná a hľadám si prácu.

Čo ma baví: jazdenie na koni (ale vôbec to nerobím:/), tancovanie, lezenie (vlastne ani tieto 2 veci nerobím – jejda, musím sa nad sebou zamyslieť), spievanie (spievam v Katedrálnom zbore sv. Martina)

Služba: Predtým než sa zmenila štruktúra komunity som viedla Rybu asi 2-3 roky. Bola som na niekoľko výjazdov. Po škole som bola 2 roky tímačka (dobrovoľníčka) v Emericu. Teraz som vrámci tohoto centra v tíme BAŠky a vediem misijný tím za bratislavskú arcidiecézu.

To bolo také všeobecné info. … A teraz niečo zo srdca.

Jaj…ešte som zabudla, že mám priateľa – Romana. To sa ráta aj medzi základné info a aj medzi to od srdca 😛 🙂

Čiže čo je vo mne, čo ma Boh v poslednom čase naučil a učí?:
Byť ženou + že viditeľné veci zjavujú tie neviditeľné – a prejavuje sa to tým, že sa učím dbať o to ako vyzerám, aj sa namaľovať, navoňať – lebo teda chcem aj von zjavovať to, čo je vnútri, vo mne 🙂

(foto Alžbet)

Že Boh je dobrý – že sa nemusím o nič starostiť – že mi dal dobrého muža a dá mi aj dobrú prácu (vychádzam z predpokladu, že nájsť dobrého muža je ťažšie ako nájsť dobrú prácu:P a teda dobrá práca už bude pre Neho malina 🙂
Celkovo tento čas hľadania práce je pre mňa obrovským požehnaním:

• keďže mám často krízy, tak rastiem v dôvere, že Otec to má pod kontrolou a stará sa a postará sa
• keďže mi už dochádzajú peniaze, tak každé cvaknutie lístka je akoby hovorením: Bože, viem, že ty nechceš aby som chodila načierno a nenecháš ma tak chodiť, ale postaráš sa o mňa aj finančne, takže môžem si dovoliť minúť tieto peniaze na tento lístok
• kopa pohovorov ma už povzbudila v tom, že mi ukázala, že mám nejaké talenty a mám na to napr organizovať niečo, alebo viesť ľudí, že si môžem začať viac veriť
• no a tiež to, že môžem byť dieťaťom, ktoré niečo chce a začne si to pýtať od Otca (s vedomím, že keďže je dobrý, tak mi to dá)

Taká posledná dôležitá vec, ktorú mi Boh pripomína od Father’s heartu je, že ja som zodpovedná len za moju polovicu vzťahu, za to čo ja doň dávam. Nie za to, ako celkovo vyzerá. O tom ale budem asi hovoriť vo videu. Takže tam potom viac 🙂

A čo…zabudla som na niečo? …. Ahá… Ak by ste ma niekto chceli spoznať viac a ísť so mnou na kávičku, alebo také niečo, tak kľudne, ale ja preferujem spoznávanie sa pri aktivite ako pri sedení 😛 … to chcel byť taký malý joke na záver 😛 🙂

– Titi –

Aj ja som jeden z tých ktorý môže o sebe tvrdiť že som vyrastal v tradičnej katolíckej rodine. Mám jednu sestru Barbaru.

Môj vzťah s Bohom bol však od začiatku obmedzený len na nedeľnú návštevu omše. Po nežnej revolúcii (áno zažil som ešte osobne aj toto obdobie ktoré tomu predchádzalo :-)) som chodieval na katechetický krúžok, ale chodil som tam len s povinnosti a skôr aby som urobil po vôli mojim rodičom. Dá sa povedať že som nemal ani páru o tom že môžem nejaký vzťah s Otcom mať. Neskôr v 16-tich rokoch som bol na jednej stanovačke so susedovic chalanmi ktorí boli z baptistickej cirkvi. Mal som tam prvý krát možnosť zažiť a počuť okrem iného dar jazyka v modlitbe a v chválach. Poviem vám teda napíšem, že nebolo mi vtedy všetko jedno pretože som nevedel čo si mam o tom myslieť- na jednej strane ľudia odriekajúci šabalaba a zjavne nesúvisle slová a na druhej strane neskutočná duchovná atmosféra (teraz už viem že to bola prítomnosť DS). Okrem mňa tam boli ešte 3 osoby „z nášho rímskokatolíckeho brehu“ a pamätám si ako sme sa po večierke všetci štyria stretli tajne pri ohni aby sme s pochybnosťami prediskutovali to čoho sme sa práve stali svedkami. To bolo na dlhu chvíľu naposledy čo som niečo podobne zažil až do momentu kým som nespoznal Eben…

Tomu však predchádzalo stretnutie…

…s Veron sme sa stretli na svadbe našich spoločných známych – mojej sesternici Mušky a Dana. Neotálali sme a začali na druhy deň spolu chodiť…

Skrze Veroniku som sa dostaval po čase viac k Bohu. Všímal som si vnútorný pokoj ktorým žiarila. Náboj a zapálenie pre osobný vzťah s Otcom. Niekde v kútiku duše som si hovoril že toto chcem aj ja. Začal som si viac uvedomovať aj nutnosť a potrebu začlenenia sa do spoločenstva a to aj napriek tomu že pred tým som mal pocit, že mať spoločenstvo a byť jeho súčasťou nie je vôbec nič pre mňa. Keď som teda druhý krát v živote mal možnosť zúčastniť sa chvál bol som už predchádzajúcim zážitkom na ne pripravený 🙂 Vzťahy, prijatie, láska bolo to čo som od Vás dostával a prijímal. Dnes už Vás milí moji považujem za svoju širokú rodinu.

Ako Boh konal v mojom živote:
– ako mladšiemu mi bolo príjemnejšie keď o mne rozhodovali iný. Bol som lenivý k tomu aby používal svoju slobodnú vôľu ktorú som dostal od nášho Pána. O veľa veciach som nechcel rozhodovať pretože z toho vyplývala zodpovednosť za dôsledky. Boh ma však v tomto začal meniť a vzkriesil mi túto vlastnosť tak že som si ju osvojil vo všetkom vo svojom živote či už išlo o prácu, vzťahy, manželstvo, rodinu.
– hádam od nepamäti som bojoval so strachom. Predovšetkým zo strachu pred neúspechom. Pre krátku ilustráciu uvediem príklad: bol som schopný si privodiť reálny strach z maturít/štátnic už v prvom ročníku strednej/vysokej školy. Dnes môžem povedať že tato negatívna črta sa u mňa vyskytuje už len sporadicky.
– okrem toho ma náš Otec naučil dôvere resp. stále učí lebo si myslím, že tento proces ešte nie je konečný . Dlhy čas som nebol schopný uveriť tomu, že jeho vôla je ta najlepšia vôla a tak som nikdy ani nepomyslel na to aby som sa zveril absolútne cely pod vedenie DS.

Ako viete náš Otec nám s Veron požehnal manželstvo tromi deťmi za ktoré sme veľmi vďačný. K svojim aktuálnym záľubám musím spomenúť všetky športové aktivity ktoré sa teraz snažím učiť naše deti. Okrem toho ešte hádam fakt že spievam už vyše 2 desaťročia v nejakých zoskupeniach. T.č. je to miestny „Kiciansky“ zbor. Ohľadom ďalších aktivít vám poviem, prípade záujmu, pri osobnom stretnutí (mam za to že príležitostí bude veľa)

A na zaver moje upravené motto z písma (a po vzore môjho starého otca – po latinsky) pevne verím že niektorých z vás týmto prinútim k slovníku:

Spera in deo tuo semper – scio enim cui credidi

– Tomáš –

Minule som sa dočítal, že podľa veku by som mal patriť niekde na rozhranie generácie X a Y, teda ak by som mal brať toto delenie, čo i len trochu vážne by som mal byť niečo ako dieťaťom s kľúčom na krku a dieťa babyboomerov. No asi niečo na tom bude, lebo jedna z mojich najstarších spomienok je, že so mal na krku zavesený kľúč a za mnou kdesi o dva tri kroky bol môj mladší brat Peter, ktorého som musel vodiť zo školy. Z čoho som bol patrične rád:). Pochádzam z malého mesta Hlohovec, kde každý každého pozná, mesto s jedným námestím, zámkom, divadlom, amfiteátrom, veľkou fabrikou na výrobu liekov a františkánmi.

Čo si tak najviac z detstva pamätám, okrem svojich okuliarov, ktoré som si skrýval do vrecka nohavíc, tak je na školu. Ako asi všade u nás na základke v triede boli dve bandy, teda ak nerátam dievčatá. Dve chalanské bandy, ktoré medzi sebou bojovali. Banda športovcov a banda pod vedením chalana, ktorého rodičia mali satelit. Boli to dve pevne štrukturované bandy so svojou hierarchiou a podobne. Musím povedať, že som toto delenie neznášal, tak som striedavo chodieval s bandou športovcov do posilňovne a s druhou sa dívať na Ninja korytnačky či Knight Ridera (pre mladších to bol taký seriál, v ktorom hral David Hasselhoff a komunikoval so svojim autom, ktoré sa tvárilo, že vie hovoriť a rozmýšľať. No také Pa a Pi pre dospelých:) Prečo vám to hovorím? To je taký príklad toho, že som si od detstva tak nejako skôr introvertil. Moje najväčšie víťazstvo v tom čase bolo dostať sa na strechu nášho dvanásťposchodového činžiaku. Chodieval som každý deň na nejaký krúžok, ale nejaké winetuovsko- oldshaterlandské priateľstvo som v tom čase nemal, čo by som aj celkom bral.

Možno to bolo aj v rodine, otec bol introvert na pohľadanie, okrem toho, že bol farmaceut večne zavretý v labáku, tak poloprofesionálne behával. Chodieval takmer každý víkend na preteky, jeho prítomnosť sme s bratom niekedy rátali podľa pohárov a váz, ktoré z pretekov doniesol: Dráhovská desiatka, Trakovická päťka (to nie sú pivá, ale názvy behov:), Trebatický cross, a zúčastnil sa ani neviem koľkých maratónov, na tom košickom skončil raz do prvej stovky, čo nám ani nepovedal, dočítal som sa to v jednej z jeho bežeckých ročeniek. Čo je super, brával nás veľa na turistiku s turistickým oddielom z jeho práce, prechodili sme toho v rámci Slovenska dosť, Tatry takmer celé. Len v rámci skupiny sa vždy odtrhol a šiel o dosť popredu, čo nám ako deckám zostávalo zostať vzadu s ostatnými. Tento individualistický postoj k životu ma v tom čase podvedome formoval, ale vedome ma skôr formovala mama, ktorá okrem toho, že pracovala medzi samými chlapmi- poľovníkmi chodievala do divadla, besedy v knižniciach.

Na strednú školu som chodil do Trenčína na piaristické gymnázium, kde som býval od štrnástich na intráku. V tom čase bývalo doma dosť dusno, nejaká zvláštna nervozita, tak mi celkom dobre padlo ísť niekam preč. Domov som sa vracal na víkendy. Na gympli nejakým zázrakom bez dozoru rodičov som sa prvé roky dosť učil, aj mi to šlo, ale potom som sa tretí ročník zlajdačil. Mal som pocit, že ma nič nebaví. Na intráku bol pestrý výber činností: buď basketbal alebo učenie. Tak som si vybral to druhé, ale neučil som sa z kníh, ktoré som mal, ale ktoré som dobrovoľne požičal z knižnice. V tom čase som sa skamarátil, teraz hodnotím, že so svojim najlepším kamarátom zo strednej Lukášom, ktorého som v prvé roky nemusel. Posadili ma k nemu do lavice a ešte sme spolu aj bývali. Piaristi sa snažili z našej chalanskej triedy (bol to aby experiment, aby viac chalanov išlo do kňazského seminára:), čo sa dosť minulo účinku. Lukáš vedel super hrať na gitare, teraz je z neho hudobný skladateľ a ja som mu skladal slová. Skladali sme také pseudo-folkrokové balady. No a tak som sa dostal k literatúre. Na výšku ma na prvý šup nezobrali, chcel som ísť na psychológiu ale žurnalistiku. Tak doma z toho bola dusná atmosféra. Otec ma síce nejako zvlášť nenútil ísť na odbor ktorý vyštudoval teda farmáciu, ale videl som, že ho to trápi. Nakoniec ma zobrali na poľštinu do Banskej Bystrice, kde som po dvoch rokoch prestúpil na divadelnú vedu na VŠMU. Už v tom čase ma bavilo divadlo a film. Nemal som prehľad o umeleckých smeroch, ktoré sa dajú študovať, tak som si vybral tento, však nebudem hercom, nie?:)

V tom čase som veľa písal recenzie do novín aj do časopisov a písal som pre rozhlas a literárne časopisy aj poviedky, hry, vyhral pár súťaží, takže ma to ťahalo ma to tvorivejším smerom. Po skončení VŠMU naši čakali, či si nájdem nejakú prácu. Našiel som si ju v Prahe v jednom divadle s uleteným názvom Farma v jeskyni a spojil som to so školou a svojim snom študovať film, tak som nastúpil na FAMU v Prahe na scenáristiku a dramaturgiu. Kde som žil veľmi spoločenským životom, k čomu mi dopomohlo aj to samotné divadlo a film, čo sú také kolektívne umenia, že musíte komunikovať , rozprávať sa a podobne a ma to bavilo. Aj tam ma to niekedy ťahalo do kostola, pre zmenu som tam chodil k dominikánom. Takže ma to vlastne tak introvertilo, aj keď mi to trochu vzalo taký kľud pre písanie, čo robím najradšej.
Ale toto všetko je len obal, na to som prišiel až neskôr. To jadro viera, prichádzalo neskôr. Rodičia, hlavne teda len mama nás viedla k viere od mala, veľa som toho dostal od babičky, s ktorou sme chodili každé ráno do kostola „pozdraviť Pannu Máriu“ a potom zostať na omšu. Chvíľu som chodil do spoločenstva k františkánom v Hlohovci, ale bál som sa v tom čase nejakej pravidelnosti a podobne, mal som pocit že sa s tými ľuďmi nemám o čom veľmi rozprávať, nie že by som nechcel, ale nevedel som nájsť spôsob. Aj to už teraz viem, že vzťahy robí čas a príležitosti sa viac spoznávať. Vtedy som to nevedel. Na náboženstvo som začal chodiť ešte v časoch socializmu, boli sme tam asi piati. Prvé dva roky nás učili dvaja páni kapláni (jeden z nich, pre zaujímavosť, bol terajší arcibiskup Zvolenský) a jeden tiež vtedy veľmi obľúbený kňaz, ktorý nás mal doviesť k prvému svätému prijímaniu, ale mesiac predtým ho preložili. Bolo to smutné.

Rovnako smutné bolo, že ochorel môj otec na rakovinu a do toho jeho mama odišla od nášho dedka (mala vtedy 68 rokov), aby sa presťahovala za svojim priateľom do Senca. Otec to veľmi zle znášal, chcel aby sa k nášmu dedkovi vrátila, ale ona ho nechcela vidieť, nie nášho dedka ale otca: vraj už nemá syna. A mamina mama, moja babička, u ktorej som prázdninoval zomrela. Tak sme prerušili s ňou vzťah. Ale otec sa menil. Nebol už tým nervóznym otcom podráždeným, uhundraným, ktorý si behom ventiluje svoje starosti, ale videl som ho po prvýkrát v živote prejaviť nejakú inú emóciu. Spojil som si to s Bohom. Nejako intuitívne. Mal som pocit že Boh dokáže meniť veci, aj keď sa zdajú byť ťažké. Ale, aby som toto priznanie aspoň trochu žil, musel som prejsť ešte dosť prekážok osobných aj pracovných.

A tak som sa vďaka Silvii dostal do Ebenu, kde sme už štvrtý rok. Dovtedy som veľa veriacich kamarátov nemal (ale medzi umelcami sa tiež nájdu:), tak sa teším z našej skupinky a naše chvály sú super. Vidím na komunite, kam sa dá do akých nadmorských výšok s vierou putovať, že to nie je ako u mňa doteraz len malé kopčeky za Hlohovcom.

Vďaka Silvi som mohol spoznať život v spoločenstve. Prekonali sme spolu nejeden ruženec:) teraz po svadbe a s príchodom Bruna je tých ružencových kopcov nejako pomenej. Silvi a Bruno si teraz vytrpeli to, že okrem práce v divadle Štúdio 12 a istý čas aj na Konzervatóriu som robil aj doktorát, ktorý som aj vďaka vašim modlitbám v júli dal. Vzťah s temperamentnou Silvi, s ktorou sa naozaj nenudím:) a s rodičmi a hlavne s Otcom sa zintenzívnil, nielen pri stretnutiach ako Kurz základov kresťana, Otcovo srdce či kláštorovica, ale častejšie sa ho pýtam, nielen keď niečo potrebujem, ale aj v pozitívnych situáciách, keď ďakujem. Na Brunovi vnímame asi aký môže mať ku mne vzťah. Keď Bruno začal chodiť, rozprávať, behať, jazdiť na bicyklíku. Mám pocit, že tam niekde sa nachádzam teraz vo vzťahu s ním. Som na malom bicyklíku a na ten veľký ešte potrebujem trochu dorásť. Ale je to v procese, to viem. Aj vďaka našej skvelej skupinke a tvorivým štvrtkom, kde sa môžeme realizovať.

Mám rád knihy, filmy, súčasný tanec (ale našťastie netancujem:) a divadlo. Len musia byť dobré:) Divadlo je dlhé roky pre mňa skôr prácou, takže keď po toľkých predstaveniach povedať, čo je dobré, je to ťažké. Ale verím, že dobre umenie môže meniť človeka samotného, že je tam v ňom aj dosť niečo neviditeľné skrytého a duchovného. Rád som v istom období chodieval na festivaly (niektoré aj spoluorganizujem), behom leta som ich bol schopný vymiesť aj zo päť. Bolo to také skrývanie v dave, ale upokojovalo ma to a zároveň to bolo dobrodružné. Asi najviac som obehol festival Pohoda, kde sa dajú stretnúť ľudia rôzneho zamerania a z toho sa teším. Inak zaujímam sa o to, kde sa čo v meste nové postaví a podobne. Hneď si študujem na internete vizualizácie a podobne. Keby som sa lepšie učil matiku, možno by ma bavila architektúra. Rád sa pozerám z balkóna na náš vnútorný dvor, na ktorom sa ešte preháňajú deti a rodičia ich nástojčivo volajú domov. Pripomína mi to detstvo.

Inak rád počúvam k písaniu hudbu. Kedysi som frčal na takých ako Traband, Nerez, Bez ladu a skladu, Lasica/Satinsky/Filip…. Frčal som na takých, že Sigur Ros, Radiohead, teraz je pre mňa fajn speváčka Birdy. Po príchode do komunity som prišiel na to, že existuje aj niečo ďalšie, aj čo sa týka hudby. Rád si púšťam Bethel chvály hlavne Steffany Gretzinger, asi kvôli tým emóciám. A rád počúvam keď Silvi spieva, mohla by aj viac.

Zo športu mám rád viac individuálne športy. Tenis je môj šport číslo jedna. Chodieval som na neho, keď som bol na základnej a doteraz mi zostal záujem o výsledky na tom ktorom tenisovom turnaji. Tak ak by si niekto chcel zahrať tenis, tak ja som ready:)

Ešte rád chodím pešo, najďalej som bol v Santiagu de Compostela (ale len z Pamplony). Ale mal by som skôr jazdiť autom, lebo so veľmi zlý vodič a hlavne pasívny. Ale Boh asi aj v tom koná, na príhovor našej skupinky, posledné dva dni som bol napríklad autom v Petržalke, alebo Karlovke, či dokonca objavil som sa aj v Dúbravke:).

– Marek –

Ahojte,

mám 31 rokov, pochádzam z Bratislavy, ale zažil som ako dieťa aj iné kúty Slovenska, keďže môj tato je od Trenčína a mama zo Sobraniec.

Mám 3 súrodencov, s ktorými som prežil super intenzívne detstvo, keďže sme všetci prišli na svet v rámci obdobia 5 rokov. Bolo to celkom náročné pre mojich rodičov, ale zvládli to :). Teraz, keď máme s Gitkou naše dve deti Jakuba (2,5 roka) a Lauru (8 mesiacov) to viem oceniť.

S Gitkou, vtedy ešte Hulmanovou, som sa stretol na Ekonomickej univerzite, kde sme spolu v tom istom ročníku študovali Medzinárodné vzťahy. Dokopy sme sa ale dali paradoxne až úplne na záver nášho štúdia. Bola to ona, ktorá ma zavolala prvý krát na Open Eben. Boli to moje prvé chvály. A bolo to dobré 🙂

Asi aby sme nezabudli, čo sme sa o Medzinárodných vzťahov naučili na škole, celom rýchlo náš vzťah nadobudol medzinárodnú dimenziu. Ja som dostal 5-mesačné štipendium v Nemeckom parlamente v Berlíne, Gitka študovala PhD. na Ekonomickej v Bratislave. Počas toho som dostal ponuku zostať pracovať v parlamente ako asistent poslanca minimálne na niekoľko rokov. Nebolo to pre mňa ľahké rozhodovanie. Medzi časom je to už 7 rokov, čo som tu v Berlíne. Viac než pätina života…

Počas tohto obdobia sme sa s Gitkou zobrali (2013) a dostali do výchovy naše krásne dve deti. Momentálne pracujem na 80%, moja úžasná manželka sa na 100% stará o Jakuba a Lauru. Namiesto ukladania detí do postele chodím napríklad na zborové nácviky – v rôznych zboroch spievam odmalička, teraz v zbore katedrálneho chrámu Sv. Hedvigy –, na zasadnutia farskej rady alebo zahrať si s kolegami futbal.

Na Slovensko chodíme tak raz za dva mesiace, napr. na Kláštorovicu alebo letnú chatu. Strednodobo plánujeme prísť bývať do Bratislavy, kde už máme aj skoro dokončený dom na nasťahovanie. A jeden z naj dôvodov, ktoré nás ťahajú domov, je Eben.

Pred rokom som na Kláštorovici 2016 prvý krát podpísal záväzok. V poslednom čase sa veci v mojom duchovnom živote dali do pohybu. Napríklad som nedávno (po seminári Otcovo srdce) neznámej babičke v berlínskom kníhkupectve hovoril o Bohu, prvý krát v živote. Alebo sa mi (asi) prvý krát snívali prorocké sny – o mne ako príhovorcovi… Ale je to pre mňa každodenný zápas nájsť si v modlitbe čas na intimitu s Otcom.
Teším sa, že môžem patriť do Ebenu. Inspiruje a motivuje ma vidieť, ako rastiete vo vzťahu s Otcom. Vravím si, že to chcem aj ja. A v neposlednom rade sa teším, ako pri futbale alebo frísbí oprášim prezývku, ktorá mi minulý rok na letnej chate prischla: atlét 😉

– Mišo –