Nedávno, v septembri som mala na opene svedectvo, skúsim sa opakovať minimálne.
Narodila som sa do šťastnej rodiny, ktorá bola vysporiadaná s náboženskou otázkou ako sa patrí. Keď som sa ako predškoláčka začala vypytovať, ako je to s Bohom, maminka mi fakt napínavo vyrozprávala príbeh ako vznikol svet (ala Darwin), prečo niektorí ľudia veria v Boha (tí jednoduchší, lebo my sme predsa vzdelaná rodina a nepotrebujeme si vysvetliť veci, ktorým nerozumieme Bohom)… v 14-tich som sa dala pokrstiť, myslím, že to bol pre našich celkom šok. O pár rokov neskôr mali krst a birmovku aj moji drahí súrodenci. Naši to nesú celkom dobre, dokonca sa s našou rodinou pomodlia pred jedlom :). Modlím sa za nich.
Od 11-tich som skautkou, to je definícia človeka sama osebe :). Veľké kamarátstva a zážitky, spoznanie svojich slabostí a limitov. Lukáš, môj najdrahší, si ma tam našiel. Vzniklo Skagape, neskôr Eben, moja rodina vo viere.
Neučila som sa, naši si mysleli, že by som nezvládla gympel, dali ma na obchodnú. Prežila som vďaka skautu a knižkám. Doučila som sa stredoškolskú fyziku, aby som mohla ísť na FEI/Mat-fyz. Ináč, pracujem na krotení mojej svojhlavosti, je to výrazne lepšie. S Božou pomocou, láskavosťou, aj prepaľovaním cez ohne :). Aké super, že Boh presne vie, kedy potrebujeme pomoc a láskavosť a kedy hodiť do ohňa. Jeden taký oheň prišiel v deťoch.
Nie som mamičkovský typ. Mali sme väčšiu krízu v manželstve, keď prišiel čas na deti. Pri prvom som sa veľmi túžila vrátiť do roboty. Deň pred nástupom sme zistili, že čakáme druhé. Vtedy som asi prvý krát pustila moje predstavy a plány a rozhodla som sa pre Božiu vôľu namiesto mojej. Bol rozdiel roky žiť akože všetko je v Božích rukách, kým to aj tak ide, ako sa mi páči. Za odmenu som dostala milosť dennej modlitby. A prijatie materstva, tak že v tom nachádzam radosť. A tak sa ďalej učím zháňať sa po Ňom. Chcieť Jeho vôľu a robiť tak s radosťou. Ako v žalme: Ukážeš mi cestu života. U Teba je plnosť radosti, po Tvojej pravici večná slasť.
Teraz, ako viete, si to užívam s našimi štyrmi šintrami, vrátane homeschoolingu. No večná slasť, čo vám budem hovoriť 🙂 Ale nie, mám teraz naozaj pocit, že moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké a nemenila by som za nič. Aspoň väčšinou 😉
Volajú ma Miški (lebo za slobodna som mala priezvisko Miškovová). Inak sa volám Ivana Hauskrechtová, bo som 5 rokov vydatá za Riška Hauskrechta. Boh je dobrý a okrem dobrého muža ma veru v živote obdaroval mnohými dobrými vecami. Mám veľa dôvodov byť Bohu vďačná.
Viera To, že som súčasťou takéhoto vzácneho spoločenstva a najmä, že sa mi dal Boh spoznať a dal mi vieru bol a je život zachraňujúci dar. Pochádzam z neveriacej rodiny, kde sa viera brala ako niečo, čomu sa treba zďaleka vyhýbať, ideálne aj všetkým kresťanom. Pamätám si dodnes to zvláštne zdesenie mojich rodičov a neschopnosť mi odpovedať, keď som sa ich spýtala, „Čo znamená slovo Boh?, lebo som to slovo vôbec po prvý krát počula od jednej tetky na dedine, keď som mala asi 6-7 rokov. Napriek tomuto totálnemu uzavretiu sa našej rodiny voči Bohu, si cestu Boh ku mne našiel J Najprv ma priviedol do skautingu a potom cez týchto priateľov, na ktorých mi záležalo a chcela som byť s nimi, ma priviedol aj do Skagape (pôvodné spoločenstvo, z ktorého sa stal neskôr Eben). Boh mi dal milosť zotrvať v ňom napriek tomu, že som nezažila žiadne náhle obrátenie, len asi zvedavosť a sprvu najmä túžbu byť tam s kamarátmi (aby mi niečo z toho, čo oni zažívaju neunikloJ). A postupne mi otváral oči aj srdce. Bola som pokrstená, keď som mala 18 rokov (rodičom som o tom povedala až s veľkým odstupom času, lebo som sa reálne bála, že ma vyhodia z domu). 9.júna tomu bolo akurát okrúhlych 15 rokov J A odvtedy sa stále učím ako žiť ako Božie dieťa. Moja rodina je aj naďalej neveriaca, ale už sú aspoň menej radikálni J A ešte nič nie je skončené J
Priateľstvá Mám sestru a brata (starších o 10 a 17 rokov). Keďže skoro odišli z domu, tak som detstvo/mladosť prežívala trochu ako jedináčik. Boh mi to však vynahradil vzácnymi priateľstvami. V škole a v skautingu. Dobrodružstvá, príroda, hviezdy, spev a najmä priateľstvá v skautingu zaplnili celý môj mladícky život a boli a sú pre mňa veľkým darom.
Pred manželstvom som vyštudovala Fakultu Managementu UK a 3,5 roka som žila v zahraničí (pol roka v Brusseli, 2 roky v Dubline, 1 rok v Anglicku pri Manchestri), potom som tu 5 rokov pracovala ako finančná analytička v IBM a teraz som 3,5 roka doma s Frenkim (3,5 roka) a Maťuldíkom (1,5 roka).
Manželstvo a rodinka Boh mi dal spoznať Riška na púti do Mariazellu a vypočul moju modlitbu o dobrého manžela. Boh nás sprevádzal hneď od začiatku nášho vzťahu a zázračne nám pomohol vyriešiť viaceré dôležité veci (napr. výber dátumu svadby, nájdenie nášho bytu) a aj odvtedy často vidíme ako sa Boh o nás stará, vypočúva modlitby, vedie nás a koná menšie či väčšie zázraky (kto je zvedavý, rada mu o nich porozprávam). Zaviedli sme si doma „knihu zázrakov“ (odporúčam!), do ktorej zapisujeme všetky zázraky, ktoré sa nám stali, alebo ktoré vidíme okolo seba. Vždy sa k tomu môžeme vrátiť a v ťahších chvíľkach si spomenúť, čo všetko Boh pre nás urobil. Aj deťom to raz budeme všetko rozprávať, tak nech to majú pekne pokope. Do materstva stále dorastám. Nie som vyslovene mamičkovský typ, ale je to krásny dar a Boží spôsob, ako sa učím nebyť sebecká, netrvať na svojich plánoch, rásť do svätosti J a radosti aj v ťažkostiach (ale je s deťmi aj kopec zábavy samozrejme :))
Volám sa Mária (Mery) Jucková (číta sa juková), ale na toto priezvisko si stále zvykám, lebo je to len pol roka, čo som sa vydala za Alfonza (Aliho). Predtým som sa volala Kaločajová. Mám 2 staršie sestry Terezku (31) a Katku (30) a mladšieho brata Janka (21). Na základku som chodila na Uršulu a potom aj na gympel, kde pod záštitou Marišky vznikol Chereb. Ja som do neho ale vstúpila až neskôr.
Hrala som na základke 4 roky na klavír, ale to som potom vzdala, lebo mi to moc nešlo a presedlala som na basketbal, ktorý som s prestávkami hrala 8 rokov. Dalo by sa povedať, že od 10tich rokov bol celý môj život podriadený športu a venovala som sa iba tomu. Veľmi ma to bavilo a napĺňalo a aj mi to išlo, ale občas som rozmýšľala, čo všetko by som mohla ešte vyskúšať, keby som mala trocha viac času. Moje staršie sestry chodili na stretká, výlety a obnovy so saleziánmi a ja som im občas trochu závidela. Zlom prišiel keď som mala opakované zranenia kolena a členku a stála som pred otázkou, čo ďalej a či sa vôbec chcem venovať basketbalu na profesionálnej úrovni. Stálo ma to veľa síl a preplakaných nocí, ale asi po roku rozhodovania som s basketbalom skončila. Začala sa pre mňa úplne nova etapa a bolo to na začiatku veľmi ťažké nájsť si nejakú náhradu za tú veľkú dieru, ktorá mi po skončení s basketbalom vznikla. Približne v tomto čase som sa začala aj viacej baviť s Klárou a Alžbet, ktoré chodili so mnou do triedy na Uršule a s ktorými som predtým netrávila veľa času, keďže som mala každý deň po škole tréning. Volali ma aj na Chereb ale mne sa zdalo, že to nie je veľmi pre mňa, tak som si hľadala všelijaké výhovorky. Začala som spievať v mládežníckom zbore na Mamatejke u saleziánov a to ma napĺňalo. Vrátila som sa aj ku klavíru a našla som si v hudbe novú vášeň. V zbore som spoznala Aliho a postupne sme sa stali veľmi dobrými kamarátmi. Z mojej strany tam nebolo nič viac, ale po 5 rokoch som podľahla a dali sme sa dokopy.
V apríli 2010 pred maturitou som sa išla pozrieť na jeden Chereb, keďže som bola aj trochu zvedavá a už mi dochádzali výhovorky prečo nemám čas. Na moje prekvapenie to vôbec nebolo také podivné, ako som si predstavovala a odvtedy som začala chodiť pravidelne. Čo sa týka vzťahu s Bohom, bola som k viere vedená doma a brala som to celkom za svoje odmalička. Boh mi bol oporou aj v ťažkých časoch, keď som končila s basketbalom a vždy som sa k nemu utiekala a hľadala u neho oporu. Chýbalo mi však spoločenstvo ľudí, s ktorými by som mohla svoju vieru zdielať. Chereb bol pre mňa veľkým požehnaním a naučil ma vyjsť zo svojej ulity a byť Bohu vernejšou. Zažila som tu prijatie a to, že som Bohom milované Božie dieťa.
Po strednej som išla študovať manažment na Komenského a v druhom ročníku som išla na jeden semester do Lyonu. Toto bolo celkom turbulentné obdobie a vyvrcholilo to tým, že som sa jeden deň rozhodla, že idem domov. Kúpila som si lístok na vlak a to, že som sa vôbec v zdraví dostala domov, považujem za jeden z najväčších zázrakov v mojom živote. O tom ale niekedy nabudúce. Keď som prišla domov, musela som vrátiť grant a hrozilo, že budem musieť opakovať jeden semester, keďže som došla pár týždňov pred skúškovým s tým, že nemám nič. Nakoniec sa mi podarilo vybaviť si individuálny študijný plán a s Božou pomocou som si dokončila všetky predmety. Trochu to vypovedá aj o úrovni našej školy, kde sa dá za pár týždňov dobehnúť celý semester :D.
Momentálne riešim ako viac spolupracovať s plánom, ktorý má pre mňa/nás Boh a fascinuje ma tiež pôsobenie Ducha Svätého. Musím povedať, že vidím, ako Boh výrazne koná v mojom živote a cítim sa pod jeho mocnou ochranou a požehnaním.
Ak mám čas, veľmi rada čítam, chodím do prírody, teraz skúšam jazdiť na koni, cestujem a starám sa o svoje dve neterky Alžbetku a Júliu a synovca Jonáša.
Moje občianske meno je Peter Bosák, ale väčšina ľudí ma oslovuje Peťo alebo Petís. Momentálne mi ťahá na 27 (au!). Narodil som sa tu, v Bratislave, ale naši sú pôvodne z takých ľúbezných dediniek pri Piešťanoch, kde sme v dectve trávili skoro všetky víkendy, takže ako “čistokrvný Blavák” sa necítim.
Viac-menej sa asi dá povedať, že pochádzam z veriacej rodiny aj keď zo skúsenosti sa mi to, či je rodina veriaca, nezdá ako dobré merítko toho, aké sú v rodine vzťahy, nálada a pod., ale môžem sa mýliť. Mám jednu mladšiu sestru, ktorá je vydatá a má perfektného syna, vďaka čomu som už skoro dva roky hrdý krstný tato.
Základku – ZŠ sv. Vincenta – som v podstate prežil ako tichý, dobrý chlapec, ktorý v ničom nevynikal, ani extra nezaostával, jednoducho nijak na seba nepútal pozornosť. Naši, resp. mama, ma prihlásili do ZMM (Združenie Mariánskej mládeže), kde som veeeľa rokov chodil na stretká a tábory. Neskôr som sa stal animátorom. V podstate to bolo také stretkovanie, ale som za neho veľmi vďačný, lebo mi dalo veľmi dobrý duchovný základ a kamarátstva, z ktorých mnohé trvajú dodnes. Okrem toho som skúšal všelijaké krúžky a záujmy, najviac mi učarovala hudba – 12 rokov ZUŠky.
Potom som išiel na gympel – Uršulu. Už som bol trochu starší a začal mať pomaly vlastný rozum. Začal som zisťovať, že asi nechcem byť neviditeľná šedá myška a že mi nie je až také nepríjemné byť v pozornosti ľudí a že rád s ľuďmi kecám, rád hovorím o sebe, rád zabávam iných. Kamoš zo základky ma zavolal do kapely, ktorá fungovala asi 5 rokov a kde som hral na gitare, spieval a vymýšľal pesničky. (Všetkým odporúčam hrať na strednej v kapele ;)).
Kým sa pustím do komunitných záležitostí, ešte uvediem, že som po gympli išiel na výšku – ekonomickú, odkiaľ som odišiel, lebo som to neznášal a nešlo mi to. Začal som pracovať na team-leaderskej pozícii jedného call-centra, kde som robil rok. Tento rok považujem za svoju vysokú školu, zameranú na management, komunikáciu s ľuďmi, zvládanie stresu, prezentačné zručnosti (aj prezentovanie niečoho, čo je podľa teba blbosť :D), práce s Excelom… Napriek tomu, čo všetko som sa za ten rok naučil, za čo som veľmi vďačný, ho považujem za svoj najťažší (veeeeľa nadčasov, ešte viac stresu a tlaku, občas aj kriku smerom ku mne…). Potom, keď som dal výpoveď, som sa veľmi modlil, aby bola moja ďalšia práca bez stresu, bez toho, aby som si ju nosil v hlave domov a bez toho, aby ma obmedzovala v súkromnom živote. A presne takú prácu som aj zohnal – ING banka – kde robím dodnes. Je to občas ťažké, byť v neveriacom kolektíve, ale myslím, že pomaly, ale isto zlepšujem povesť svojej viere. Už som dostal úžasný kompliment: „Peťo, ty ako môžeš byť tak super, keď si veriaci?!”… koho by niečo také nepotešilo :D. Boha, ako osobu, som začal spoznávať až cez spoločenstvo Chereb, do ktorého som vstúpil približne v r. 2010 na Uršule. Ako som spomínal, môj najobľúbenejší koníček je muzika a preto ma na Cherebe zaujala modlitba chvál, keďže sa pri nej veľa hrá a spieva. Samozrejme sa mi zdalo zo začiatku trocha šibnuté, takto divné kukať do stropu, mávať rukami a vykrikovať, ale postupne som zistil a vlastne stále zisťujem, že čím viac poznáš Otca, tým viac sa do Neho „zblázňuješ”. Spoznal som, že som milovaný Boží syn. Že Otec ma zbožňuje takého, akého ma vymyslel a chce ma budovať a pracovať na mne v spolupráci so mnou. Je pravda, že to máme so mnou často ťažké.
Byť v tejto komunite pre mňa znamená mať okolo seba ľudí, o ktorých som presvedčený, že idú smerom, ktorým chcem ísť aj ja a viem, že samému by sa mi kráčalo len veľmi ťažko. Vďaka komunite som spoznal kopu skvelých ľudí, zažil strašne veľa srandy a zopár veľmi silných duchovných zážitkov, ktoré ma ovplyvnili. Za všetky spomeniem seminár Father´s Heart. Ak by ste si mali z tohto môjho super článku zapamätať jednu vetu, zapamätajte si prosím „Chcem ísť na Father´s Heart.”. A ak si už bol, vyber si inú :P.
To je odo mňa asi všetko, snáď som nevynechal nič podstatné. V prípade otázok som otvorený osobnej diskusii. Prajem príjemné čítanie zvyšku EbenNews.
Pokrstená som bola Marta, ale rodičia ma začali volať Gajka a táto prezývka mi zostala dodnes. Mám 39 rokov, pochádzam z úžasnej veriacej rodiny, mám 2 starších bratov a jednu mladšiu sestru Marišku :). Môj starký bol gréckokatolícky kňaz a otec kantor v cerkvi – kostole, takže by sa dalo povedať, že viera bola súčasťou našej rodiny. Také moje osobné obrátenie alebo približovanie k Bohu sa začalo v gréckokatolíckom spoločenstve, keď som mala asi 15 rokov a pokračuje až dodnes :). Keď tak rozmýšľam, povedala by som, že v mojom živote Boh mení veci postupne, nebol tam nejaký radikálny zlom, aj keď veľmi intenzívne som prežila seminár Otcovo srdce, kde mi Otec dal zažiť, ako veľmi ma miluje a ako som pre Neho vzácna.
Špeciálny vplyv na môj život mal skauting. Priateľstvo, vernosť, dobrodružstvá, hry, tráva, hlina, oheň, potok, hviezdy- to je pár pojmov, čo sa mi s tým spája. Bol to skvelý, naplnený čas, pár rokov som viedla aj skautskú družinu a neskôr oddiel. Tu som spoznala aj Ogara (čo dodnes neľutujem, ba práve naopak :))) a po čase som vstúpila do EE.
Vyštudovala som angličtinu a nemčinu – učiteľstvo na FifUK v Bratislave. Tri roky som učila na GSU, potom som sa vydala za Ogara a odišli sme na rok do Írska, kde som pracovala ako opatrovateľka v starobinci. Bol to veľmi dobrý krok i rok v našom manželstve. Po návrate sa narodil Samko (11 rokov), o 2 roky na to Tobi (9 rokov), o ďalšie 2 Juditka (7 rokov) a po dlhšej prestávke Rút (2,5 roka). Odvtedy som v podstate doma (okrem 1 roku, kedy som na škole sv. Františka viedla anglický krúžok) a musím povedať, že si stále viac užívam byť mamou. Naše 4 deti sú pre mňa obrovským požehnaním (o manželovi ani nehovorím), som s nimi rada a Otec ma cez ne veľa učí o svojej bezpodmienečnej láske, trpezlivosti, o tom akú krásu, talenty a rôznorodosť do nás vložil a ako sa na nás pozerá.
Samozrejme, veľkou vecou v mojom živote je Ogarova – naša služba pre Boha. Vstúpili sme do toho spoločne a nemám pochybnosti o tom, že Ogar je na správnom mieste a že prináša veeeľa dobrého ovocia. Ale poviem vám na rovinu, že je to niekedy náročné, aj z objektívnych príčin (akcie cez víkend, psychická vyťaženosť, atď.), aj zo subjektívnych, ako to celé prežívam. Môžete na mňa myslieť v modlitbe, nech v tom kráčam(e) správnym smerom.
Ja vnímam, že momentálne je moje najdôležitejšie miesto rodina. Mám túžbu ísť raz učiť (na začiatok stačí aj na pár hodín) a prinášať pochopenie, povzbudenie, svetlo deťom v škole… Zatiaľ si to trénujem na vlastných deťoch, občas úspešne, občas by to mohlo byť veru aj lepšie :).
Myslím, že Boh tak postupne premieňa, zmäkčuje moje srdce a učí ma byť stále viac dcérou. A tiež mu naplno dôverovať a riešiť všetko v prvom rade s ním.
Čo stále spracúvam a nie úplne chápem, je utrpenie, prečo tomu Boh nemôže niekedy zabrániť, prečo umierajú deti, čo ja s tým môžem urobiť…
Na záver k mojim záľubám: veľmi rada čítam (času je ale pomenej), idem do lesa, na výlet či prechádzku, milujem stromy, vtáky, hudbu (aj klasickú), učím sa hrať na klavíri, rada pečiem, bicyklujem sa, spievam…
Som rada, že som v tomto spoločenstve. Veľa požehnania všetkým!
Volám sa Zdenka Verešová, ale ešte nedávno som bola Nagyová. Narodila som sa v jednej smiešnej rodine v Bratislave. Mám troch súrodencov, brata a dve sestry. Po ôsmich rokoch som sa minulý rok vydala za Jaja a je to VEĽMI DOBRÉ. Zatiaľ bývame na Banskobystrickej a vítame u nás aj nečakané návštevy, lebo obaja máme radi ľudí.
Mám veľmi rada október. Je to mesiac, v ktorom som sa narodila a nejako mi jeho farebnosť prirástla k srdcu. Tiež mám s októbrom spoločnú nostalgiu, ktorej viem pozitívne prepadnúť. Mama vždy hovorila, že október je mesiac, v ktorom sa rodia umelci. Necítim sa ako umelec, ale mám rada literatúru, maľovanie a hudbu – hrám na husle, flautu, gitaru.
Som Víchrica. Je to moja skautská prezývka, ktorú som dostala ešte od mojich rodičov. Skauting mi dal v živote mnoho. Naučila som sa hrať na gitaru, rozvíjala sa tu moja kreativita, našla som si tu mojich najlepších priateľov, aj Jaja… A VĎAKA SKAUTINGU som sa dostala aj na Rybu, do ktorej som začala chodiť v mojich trinástich rokoch.
Chodím na Safari. Safari je názov vzdelávacieho tímu, ktorý vediem. Venujeme sa príprave budúcich animátorov na prácu s mládežou v rámci skautingu. Naučila som sa tu dosť veľa užitočných vecí do života.
Učím slovenčinu a dejepis na gymnáziu, do ktorého som aj ja sama chodila. Je to Gymnázium sv. Uršule. Spolu s Marišou snívame, že raz sa táto škola bude hemžiť svätými mladými ľuďmi. Mám túto prácu rada, ale je občas aj ťažká.
Na Bohu ma najviac fascinuje, že s ním všetko končí dobre. VŠETKO. Nemusím sa ničoho báť, má v rukách môj život, život ľudí, ktorých mám rada. A aj keď veci nejdú podľa našich predstáv – s ním končí všetko dobre.
Môžete ma stretnúť každý štvrtok v Elaione. Máme tu hodinovú session s Jajom a je to jedna z tých vecí, ktoré nás posúvajú bližšie k Bohu.
volám sa Boba, to je moje skautské meno, inak Ivana. Mám 37 rokov, pochádzam z Bratislavy a bývam v Devíne. Mám 1 staršiu sestru Vojču/Luciu. Pochádzam z kresťanskej rodiny, ocino už žiaľ zomrel pred skoro 12. rokmi, maminka ešte žije a tešíme sa jej zdraviu, že ju Boh požehnáva. Zažila som chvíľku aj komunizmus a som vďačná rodičom za vieru aj napriek vtedajším ťažkým časom. Som vydatá za skvelého muža, ktorého veľmi ľúbim, Byliho/Mateja a Pán nám požehnal 2 zdravé deti Matúška(7) a Danielku(5), ktorí nám vypĺňajú naše životy radosťou a láskou. Mám ešte 3 krstňatká- Klárku, Kristínku a Martinka. Takže nás je celkom dosť vlastne :).
Vyštudovala som strednú zdravotnícku školu v Ba ako farmaceutická laborantka. Pracujem v lekárni v Karlovke a moja práca ma napĺňa a baví. Rada pomáham ľuďom svojimi radami v liečbe rôznych chorôb, miešam všelijaké „dobroty“v podobe mastí a roztokov.
Čo mám rada?
Bicyklovanie, to je moja vášeň, momentálne trocha utlmovaná rôznymi okolnosťami, prechádzky v prírode, turistika v horách, plávanie, cestovanie, lyžovanie. Rada k nám pozývam priateľov len tak sa stretnúť a rozprávať sa, pogrilovať s hejnom komárov:). Mám veľmi rada psov, 2 sme mali so sestrou. Ako som už spomenula, detstvo som si naplno užívala s partou úžasných „sestier a bratov“ v skautingu. Stále nové výlety do prírody, rôzne hry, etapovky na táboroch, spev a hra na gitare pri večernom táboráku, spoznávanie a úcta k prírode a vedenie k samostatnosti. Predstavte si, že mnohých ebeňákov poznám práve cez skauting (Zulka, Gaja, Mariška, Čakanka, Miški, Sten, Víchrica aj chalanov Ogar, Ital, Maco) fú,celkom dosť a snáď som na nikoho nezabudla. Vlastne áno,ešte aj môj manžel bol skaut a Boh nás dal dokopy cez skauting :). Stála som aj na začiatku pri zrode vtedy malého stretka Skagapé založeného tuším v roku 1999. Stretávali sme sa vtedy na skautskej chajde za Iuventou, stojí tam dodnes a niekedy tam chodia aj naše deti na Geshem. Asi po 1 1/2 roku som zo stretka odišla. Asi som si myslela, že spoločenstvo nepotrebujem a zvládnem svoj vzťah s Bohom aj sama.
Na jar 2001 som odišla do írska na skusy na 2 mesiace. Chcela som sa veľmi naučiť rozprávať po anglicky a byť slobodnou a nezávislou. Bol to taký zaujímavý čas, videla som nádhernú prírodu a spoznala ľudí z rôznych krajín. Od môjho odchodu zo stretka prešlo mnoho rokov, udialo sa kadečo, stihla som sa zaľúbiť, priviesť k viere, krstu a ostatným sviatostiam môjho vtedy priateľa, teraz už muža Byliho, vydať sa, mať 2 krásne deti, ale čosi mi chýbalo… živá viera, ktorá kdesi vo mne driemala, ale Boh ma chcel zaviesť opäť naspäť do už veľkého silného živého spoločenstva, k vám. Postupne mi otvoril oči, uši, ústa a ja som mu znova povedala svoje ÁNO a vám chcem povedať ĎAKUJEM za opätovné prijatie moji drahí. Každý z vás mi dávate veľmi veľa, ste mi inšpiráciou v mnohom, ste takí silní Boží bojovníci, silný tmel. Ďakujem, že ste a mám vás veľmi rada!
Na určité podnety sa vám tentokrát predstavím ja. Podľa Rikiho príkladu, taktiež využijem túto šancu naplno :D.
Korene… Pochádzam zo Starého mesta, z Podhradia. Moje rodné meno je Mária Lendelová. Mám staršiu sestru Lucku (’77) a brata Andreja (’80). Narodila som sa 21. 8. 1982 a súrodenci sa mi vždy smiali, že ma doniesli Rusi v tanku 😀 (roky nesedia, ale to im nevadilo)… V r. 2005 som sa vydala za môjho Danka a máme 3 deti, ktoré iste všetci poznáte 🙂 Hanku (2008), Helenku (2011) a Teuška (2016)…
Pochádzam z veriacej rodiny, vyrastala som v domácnosti spolu so starým tatom Tonkom Briedom (Tomáš je môj bratranec), ktorý nám bol veľkým duchovným vodcom. Keby som ho mala charakterizovať, vždy hovorím, že bol ako Jan Pavol II., mal rád deti a mládež, bol odovzdaný Bohu vo všetkom a v každom čase, prežil 2 svetové vojny, zažil Franza Jozefa 🙂 a mňa ako posledné vnúča mal špeciálne rád. To na mne zanechalo hlboké stopy. Keď mal 82 rokov a ocitol sa v nemocnici vo vážnom stave, moja mama (jeho dcéra) sa modlila k Bohu, aby ešte neumieral, že nám deťom (novej generácii) ešte musí odovzdať všetky poklady, čo v sebe nosí. A Pán vypočul túto modlitbu a symbolicky si ho povolal na moje 18. narodeniny ako 95 ročného. Doprevadil ma do dospelosti, odovzdal, čo mal… Všetci sme boli pri jeho odchode do večnosti a bol to pre mňa neopísateľný zážitok, držať za ruku človeka, ktorého duša sa pomaly vzdáva tela a odchádza domov k Pánovi… k Otcovi… Dole pozrite Testament starého tatu… och Bože, koľké požehnanie do našej rodiny… chvála Ti!
Práca, voľná noha, bublina a materská… Po gymply matky Alexie som sa hlásila na architektúru, kam ma nevzali :). Inde som ísť nechcela, tak som si našla prácu. Vyskúšala som to v keramickom ateliéri In Vivo. Tam som strávila 7 rokov života, začala som ako brigádnička na výpomoc a skončila som ako návrharka úžitkovej aj dekoračnej keramiky, časom aj ako šéfka druhej pobočky nášho ateliéru. Mne sa ale pocit, robiť pod cudzou značkou, zdal byť čoraz viac ubíjajúci (nemala som žiadne autorské práva, duševne ma vlastnili…). Tak som si založila moju textilnú značku myMind, v ktorej som sa vyžívala. Začala som predávať na sashe.sk a boli časy, kedy som tam plnila titulné strany, bola som volaná do TV relácií (na čo som si ale netrúfla :D) a písalo sa o mne v jednom vydaní časopisu EVA (viď foto dole)… Toľko z mojej “slávy“ (ha ha), ktorá spľasla ako bublina, ale Pán mi chcel dať zakúsiť svetskej slávy a potešiť ma, lebo mal už pre mňa pripravené opäť iné povolanie- materstvo! … počas týchto rokov som videla, ako sa Pán o mňa stará a má pre mňa SVOJ plán na úkor toho MÔJHO, čo nebolo vždy ľahké prijať, ale učilo ma to pokore…
Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal… Pánu Bohu vďačím za to, že som Ho nemusela hľadať. Odmalička som s ním mala vzťah. Uvedomujem si, že je to len a len Jeho milosť… Možno o to krutejšie boli časy púšte, temnoty, strachu a prázdna, ktoré mi boli ‚dopriate‘ v depresii, ktorou som si prešla pred 12. rokmi. Našťastie ma Pán vytrhol z tohto ‚pekla‘ asi po 2 mesiacoch. Bolo to pomerne v krátkom čase, aj keď vtedy človek vníma minúty ako dni a noci ako nekonečno. …a Pán mal už opäť SVOJ plán s týmto časom… On vedel, že ma zachráni a raz budem o tom čase svedčiť. Chcel mi dať toto poznanie, aby som sa stala chápavejšou a citlivejšou voči utrápeným… (Moja asi hodinová prednáška a povzbudivé svedectvo o tomto mojom čase a uzdravení je nahratá a je vám k dispozícii, stačí mi napísať).
Píše sa: ,Mýtnici a neviestky vás predídu do Božieho kráľovstva…‘ Mám zaľúbenie v ľuďoch hľadajúcich. Vážim si ateistov a inoveriacich, ktorí bez predsudkov počúvajú, aký je ‚môj‘ Boh a rešpektujú moju vieru. Asi za najvzácnejšie pokladám úprimné rozhovory a debaty, ktoré tiahnu na hlbinu a vzájomne obohacujú, keď sa dokážeme objať bez ohľadu na to, či dospejeme k rovnakému záveru. Obdivujem v nich tu túžbu srdca nájsť Ho aj keď vôbec nevedia, že hľadajú práve Jeho. Keď idú po ceste, ktorá je nejasná, má mnoho križovatiek a oni idú po tej správnej (Božej), kvôli tomu, že počúvajú svoje svedomie a majú otvorené srdcia (inak povedané, nechajú sa viesť Duchom Svätým). A to je krásne! Nie je? Ateista vedený Duchom svätým… darmo bude rozum hovoriť, že Boh neexistuje, keď srdce sa pre Neho už dávno rozhodlo… Pán s takým človekom len začal a my môžme býť tí, ktorí mu tú cestu osvietia. Naopak, oni môžu vo veľa veciach pomôcť nám, vedia nám nastaviť zrkadlo, či žijeme tak, ako kážeme… … a tak mám zaľúbenie v ľuďoch hľadajúcich.
Duchovné základne… Ako základňu pokladám kláštor Kapucínov a ako duchovnú autoritu kapucína Milanka Karasa (už nebohého), neskôr utorkové chvály u Cyrilka- Rieka života a redemptoristu Rasťa Dluhého a nakoniec Eben. V Ebene sa cítim ako doma a to vďaka vám :). Z mnohými z vás sa poznám od inakadiaľ a z mnohými inými akoby som sa poznala už roky… Ďakujem za úprimné prijatie, ste pre mňa a našu rodinu veľkým požehnaním!
… a čomu ma Eben naučil? Pochopila som jednu dosť dôležitú vec a to je tá, že pre Pána mám vždy rovnakú hodnotu… ako ten zlatý nuget… je jedno či je na dne rieky zaborený v bahne, či hlboko v zemi alebo vrastený do kameňa… jeho hodnota je stále rovnaká, jeho hodnota je taká, že Otec neváhal obetovať Syna, aby ma získal… Druhá vec je, že mi je stále viac potvrdzované, že ma Pán volá do hlbokej intimity s ním… Nikdy predtým by som sa necítila byť hodná toho, že by som mohla byť Jeho milou… Jeho nevestou… teraz viem, že som do tohto intímneho vzťahu pozývaná samotným Bohom… a ostávam v nemom úžase… … a toto nie je len o mne, ale o každom z nás, byť si vedomí tejto hodnoty, ktorú v nás Pán vidí a tej Božej túžby po hĺbke nášho srdca… Tretia vec, ktorej sa ešte učím a teším sa, keď ju moje srdce konečne pochopí je, volať Boha Oteckom… Nakoniec sa Vám chcem zo srdca poďakovať za modlitby, službu a prítomnosť, ktorou ma zahŕňate! Nech Vám to Pán odplatí mnohonásobne na Vašich potrebách!
– Muška –
Testament starého tatu: Koniec roka 1982, Koniec aj tohto VII. Zápisníka. Raz bude koniec aj môjho pozemského putovania… A keby som sa mal ešte na chvíľu zastaviť na tomto poslednom úseku svojej púte a naposledy sa lúčiť s mojími najdrahšími- zamyslel by som sa: ,…na ten svet som prišiel nahý a nahý sa aj navrátim…‘. Preto pozemské statky nemám Vám z čoho poručiť. Zanechať Vám viem iba svoju poslednú úpenlivú prosbu ako svoj TESTAMENT: Svoju úbohú dušu porúčajúc do nekonečného milosrdenstva Božieho- Vám dávam posledné s Bohom a prosím Vás: Zostaňte aj s Vašim potomstvom, vždy a za každých okolností, vernými, vzornými a čnostnými dietkami našej spoločnej matky sv. Cirkve rím. kat. a vydržte v tom do konca. Pamätajte vždy: Unum est necessarium! Všetko ostatné vanitas vanitatum. Boli ste mi vždy dobrými dietkami, nespúšťajte z toho. Nech Vám a Vašim potomkom pomáha v tom dobrotivý P. Boh a nech Vás zachráni pred zvádzaním a úkladmi pomýleného sveta, aby sme sa raz všetci mohli stretnúť v náručí Božom… A spomínajte v modlitbách na svojho otca, ktorý Vás žehná v mene Otca, Syna a Ducha svätého…
mám možnosť povedať niečo o sebe, tak to teda využijem naplno aj keď len tak okrajovo:). Narodil som sa na Zochovej ulici v Bratislave pred 37 rokmi. Po pôrode som mal diagnózu „zdanlivá smrť novorodenca“ a bol som prevezený do inkubátora na vtedy Dukliansku ulicu, kde som sa pomaličky zotavoval. Teraz sa tá nemocnica volá Nemocnica Svätého Michala, aká náhodička, ale mám pocit, že Boh ma tu chcel mať a asi povolal svojho naj Anjela, aby ma tu nejako podržal, neviem si to ináč vysvetliť. Veľmi obdivujem moju mamu Adrianu, ktorá to tak statočne ustála. Čítal som si jej denník prvých dvoch rokov, keď som sa narodil a bol som stále chorý, nábeh na astmu, horúčky, bral som všetky možné lieky a v nemocnici na Uprkovej som bol viac ako doma.
V mojom živote sa veci diali dosť čierno bielo. Buď boli naozaj dobré, alebo naozaj zlé. Viacej som to pociťoval v minulosti. Od kedy som sa stal praktizujúcim veriacim katolíkom, prišla do môjho života celá škála farieb.
Na ilustráciu poviem príklad. Bol som fajčiar, v dvadsiatich rokoch som si dal prvú cigaretu a tiahlo sa to so mnou až do môjho 34 roku života. Nevedel som si dať jednu alebo dve, keď som fajčil, tak proste vždy, kedy sa dalo. Jediný spôsob ako som sa toho dokázal zbaviť, bolo, že som prestal úplne. Neviem, či chápete čo tým myslím, ale keď už som bol obrátený a snažil som sa očistiť od minulosti, ktorá bola dosť svetská, ocitol som sa v situácii, kde som v jednej ruke držal cigaretu a v druhej ruženec. Voľba bola na mne a rozhodol som sa pre ruženec. Miesto cigarety som si doprial desiatok a tak sa mi podarilo zbaviť sa závislosti, ktorú som nemal pod kontrolou. Jeden desiatok trvá tak dlho ako jedna cigareta. Aby som ale nevravel len o závislosti, chcel by som spomenúť aj niečo z môjho predošlého života. Tak to nazývam, lebo mám pocit, že v 33 som v sebe umrel a znova sa narodil.
Ako malý som vyrastal v rodine, kde sme nepraktizovali vieru. Mal som slobodu výberu, otec bol svojim spôsobom veriaci, ale tak inak. Uznával Pápeža, mal zmáknutý Starý aj Nový zákon, neviem ako do hĺbky, ale vedel o tom slušne rozprávať a aj maľovať. Mama mala veriacich rodičov, otec len babku, moju prababku. Tá nám vždy rozprávala o biblických príbehoch, každý večer sa modlievala a podľa nej zažila zázraky o ktorých rada rozprávala. Videla vodníka, počula ako Ježiš kráčal okolo ich brány, alebo keď sa narodila jej dcéra, moja babka, tak nad jej kolískou videla blesky šľahať. So záujmom sme ju ako malý počúvali. Ako 6 ročného ma dali pokrstiť v Trojičke. Dostal som parádne hodinky s formulou od mojich krstných rodičov. Babka ma brávala do Blumentálu a viera bola pre mňa niečo neuchopiteľné, bol som v pozícii pozorovateľa. Keď som mal 10 rokov tak padol komunizmus a otvorili sa hranice a moji rodičia sa rozhodli, že ma dajú do školy do Rakúska. Zúčastnil som sa projektu, kde nás dali medzi rakúske deti a my sme nerozumeli ani fň. Trvalo pár rokov, kým som sa do nemčiny dostal. Druhý stupeň som prežil v akomsi rozpoltenom stave, dvoch jazykov, vnímal som veci vizuálne, lebo som úplne nerozumel. Mali sme náboženstvo, kde sme museli každý pondelok zdvihnúť ruku, že sme boli v nedeľu v kostole, ak nie, dostali sme zlý bodík. Nechápal som čo to je. Modlili sme sa ráno, pred obedom a aj pred odchodom zo školy. Chodievali sme na omše, ale všetko v nemčine a ja som si to nedokázal nijako vysvetliť. Dokonca som bol na svojej prvej spovedi u rakúskeho farára, ale iba som odrapkal pár prikázaní, ktoré som porušil. Spoveď kvôli tomu, že sme sa pripravovali na Prvé Sväté Prijímanie. Všetko v nemčine. Dochádzali sme každú nedeľu po dobu asi 4 mesiacov do Kittsee, kde nás kňaz pripravoval. Pamätám si to ako niečo čo sme museli, lebo to tak asi malo byť. V deň Prvého Sv. Prijímania nám pán farár ohlásil, že nás nepripustí, lebo sme týždeň pred tým neboli na príprave. To som mal asi 13 rokov. Zrazu som mal plno otáznikov, že prečo sa to celé vlastne udialo? Celkom zaujímavý zážitok. K naozajstnému Svätému Prijímaniu som sa dostal až o 21 rokov neskôr. Keď som mal 14 začal som sa pýtať otázky typu prečo? Prečo to Boh dopúšťa? Načo je to celé dobré, veď to vôbec nemusí byť. Tieto veci som sa začal pýtať aj preto, lebo u nás v rodine začali, myslím, že ranným kapitalizmom zapríčinené boje kvôli majetkom a peniazom a ja som vôbec nechápal, prečo sa musí rodina takto hádať a nenávidieť. Vtedy som začal študovať rôznu literatúru, rôzne náboženstvá a všetko čo sa toho týkalo. Začal som chodiť na obchodnú akadémiu vo Viedni, prišla puberta a život sa uberal ďalej, v štvrtom roku na obchodnej akadémii som prepadol. Bola to pre mňa ťažká rana, ale myslím, že to bol len dôsledok nesprávnej voľby strednej školy. Do Viedne som dochádzal vlakom, vstával som o 5 ráno, lebo jediný vlak išiel o 6.06. Nasledovala cesta vlakom, kde som strávil celú svoju pubertu. Škola bývala aj v sobotu, našťastie len do obeda. Ale takto som prežil 6 rokov života, keďže som bol na 5 ročnej strednej škole a ešte som aj jeden rok opakoval. Žil som viac-menej v škole a vo vlaku, domov som sa chodil len vyspať. Neviem ako si mám vysvetliť túto časť môjho života, ale asi to tak malo byť. Boh mi dal totálnu slobodu. V 18 rokoch som zažil dosť nešťastnú lásku, sranda – bol som zaľúbený do dievčaťa menom Michaela, chodili sme spolu niekoľko mesiacov a potom som dostal kopačky, nikto nechápal prečo. Rok som sa z toho zotavoval a vtedy som začal rebelovať, začal som piť a chodiť von, potom neskôr aj fajčiť. Myslím, že to bol truc. Priznám sa, že som sa snažil byť správnym človekom. Od kedy si pamätám to bol môj sen. Správne žiť. A potom také sklamanie. V Boha som veril, dokonca som maturoval z náboženstva. Vždy som mal blízko k náboženstvu. Myslím, že som s Bohom komunikoval dosť pravidelne. Cirkev som bral ako zbytočný medzi-krok pre ľudí, ktorí Boha nepoznajú tak ako ja. Často spomínam, že som žil tak trochu starozákonne a Ježiš nebol ústrednou postavou môjho života. Načo, veď ja komunikujem priamo s Bohom. Myslel som, že Ježiš zomrel vďaka nám a nie kvôli nám. Dosť som sa mýlil, ale predošlé skúsenosti mi vykreslili ľudstvo ako niečo skazené a neschopné sa zotaviť z toľkého zla, čo napáchalo, ešte aj Ježiša kruto zavraždilo. Okolo 20 som bol v lete dva krát v Amerike, kde som pracoval v MacDonalde a ešte v takej bagetérii. Zaujímavé na tom bolo, že som dostal možnosť nahliadnuť do sekty, keďže moji šéfovia boli jehovisti. Bolo to fascinujúce pozorovať, ako sú namotaní. Študoval som s nimi Bibliu, zadovážili mi strážnu vežu po slovensky (v Coloráde), dokonca mi vybavili exkurziu do Newyorského Bethelu, ako to nazývali. Na šťastie to bolo celé len jednou veľkou exkurziou, ktorá sa odohrala mimo Slovenska, ale zažil som silu spoločenstva a súdržnosti. Druhý rok v Amerike som pracoval v obchode s turistickými potrebami a tam boli šéfovia katolíci. Do teraz som s nimi v kontakte. Vtedy som si neuvedomoval, že aký perfektný náhľad do týchto dvoch svetov som dostal. Teraz s odstupom času si to viem tak uvedomiť, že Boh mi ukazoval veľa vecí, ktoré ma zaujímali. V Rakúsku na strednej sme mali náboženstvo, no nepreberali sme Bibliu. Celé to bolo také sociálne. Až po maturite som sa od nášho učiteľa náboženstva dozvedel, že je jogín, ale že ho platí Cirkev, tak to nemôže priznať. Ďalší veľmi zaujímavý zážitok a poznatok, no tam som sa začal zaujímať o veci sociálne a všetko čo s tým súvisí. Skúšal som študovať aj na viedenskej ekonomickej univerzite, no bolo to na mňa ťažké. Hlásil som sa aj na jazyky na viedenskej univerzite, no nedal som tomu veľa. Našiel som si prácu v Bratislave vo firme Dell, kde som naozaj zúžitkoval svoje poznatky nemčiny, ako expert na technickú podporu v nemecky hovoriacich krajinách. Už vtedy som začal mať dosť silné sociálne cítenie a snažil som sa robiť aj dobrovoľnícke činnosti. Vybavil som grant na 400 tisíc korún (cca 13.000 eur), kde som pozval deti z 5 slovenských škôl do Častej v Papierničke a tam sme ich naučili fotografovať, blogovať a každá škola dostala fungl nové Dell počítače plus 5 vyradených. Zaviedli sme im tam internet a bolo to naozaj super. Ešte teraz sem tam komunikujem s vtedy deťmi, čo im to zmenilo život. Neskôr som robil aj tlmočnícku činnosť a prekladateľskú činnosť. Vďaka tlmočeniu som sa dostal k sociálnej práci v ktorej som neskôr dosiahol aj magisterský titul. Tlmočil som nemeckej Diakonii, ktorá mala projekt na preškoľovanie vedúcich pracovníkov domovov sociálnych služieb v Trnavskom kraji. Ako tlmočník som mal tú možnosť nahliadnuť do všetkých tam zastúpených domovov sociálnych služieb a bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Spolupracoval som úzko s domovom sociálnych služieb v Jahodnej. Bol som aj v Nemecku v chránenej dielni, kde som opäť tlmočil. Boh sa na mňa podľa mňa díval a čakal na správnu príležitosť, kedy si všimnem jeho Syna. Videl som kríž a utrpenie a veľmi ma to poznačilo, myslím že aj moju dušu. V tom čase som mal aj priateľku, ktorá mala zdravotné problémy z ktorých sa vyvinuli aj psychické problémy a ja som nejako padal, nemal so pevnú pôdu pod nohami. Po 6 rokoch som si uvedomil, že som sociálny pracovník vo vzťahu a nikam to neviedlo čo sa prejavilo aj tým, že som dostal kopačky. Bolo to veľmi ťažké a prehĺbilo to vo mne priepasť a nemal som úplne jasno v živote. Boh mi ukázal v mojom vnútri, ako hlboko vie ľudská duša klesnúť ak nemá pevný duchovný základ vystavaný na skale. Mal som 32 rokov, umieral mi otec, rozišla sa so mnou priateľka, bol som úplne na dne. So všetkými svojimi vedomosťami o Bohu a viere som nebol schopný obstáť.
V auguste 2012 som zažil obrátenie. Bolo to v Rumunsku. Išiel som tam na fakultatívny (poznávací) výlet. Nikdy nezabudnem na ten štvrtok, keď som sedel vonku na tráve, bol som tam ja, Tea a Boh a ja som mu prvý krát tak z duše povedal, že už nevládzem a neviem čo mám robiť. Vtedy som zažil pocit ako z nekonečného príbehu, keď Falko vytiahne Atreja z bahna a blata. Boh ma vytiahol, očistil a dal mi pár bonusov, ktoré mi milión násobne vykompenzovali stratu a žiaľ, ktorý som v minulom živote zažil. Treba spomenúť, že mi poslal opäť svojho Anjela, tentokrát prezlečeného do ženského tela, ktorý sa volá Michaela (tie Božie paradoxy). Vždy sa trochu nadurdí, keď to takto vyslovím, lebo veď viete aká je. Myslím to obrazne a v najlepšom možnom zmysle slova. Svojimi modlitbami a vytrvalosťou a príkladným životom vo mne opäť prebudila toho Richarda, ktorý som vždy chcel byť. Ukázala mi Ježiša tak ako som ho nikdy nevnímal, priviedla ma do spoločenstva, kam za mnou neskôr sama prišla. Stala sa mojou ženou a ja som za ňu Bohu najviac vďačný a teším sa na každý nový deň v tomto skvelom manželstve.
Rád by som spomenul aj Mušku, ktorá sa stala mojou birmovnou MaMuškou, pamätám si ako v podniku ktorý sa volal „u Mňa“ vehementne obhajovala Ježiša, nikdy sa nebála otvorene pred všetkými o Ňom hovoriť. S Muškou sme boli skoro susedia a poznáme sa už tiež dosť dlho. Pomohla mi svojimi radami a podporou nespočetne veľa krát a myslím, že sme veľmi obdarené spoločenstvo aj vďaka nej.
S Lukášom Italom sme v práci rozbehli „Štvrtká“, kde každý štvrtok pól hoďku chválime Boha. Už to tak robíme 3 roky. Toto je taká moja služba Bohu.
Rád kreslím, maľujem, hrám na gitaru, kedysi som vedel zahrať a zaspievať okolo 40 pesničiek z hlavy, poväčšine Nirvana, Oasis, Eric Clapton. Strašne rád spím a tvorím, nech je to čokoľvek. Hrávam frisbee už viac ako 16 rokov. Bol som aktívny turista.
Založil som občianske združenie BartTime, ktoré podporuje vznik Časových Bánk, vediem portál www.casovabanka.sk, vymyslel som omrvinkart, čo je umenie z omrviniek. Rozvážal som pizzu na Islande a robil som on-board kuriera. Nakreslil a namaloval som už vyše 1000 krezieb a obrazkov. Pracujem pre Švajčiarskú zaisťovňu v ktorej spolupracujem na dobrovoľníckom programe. Za moju éru vo firme sme darovali už skoro 600 počítačov do škôl, inštitúcií a neziskoviek. Baví ma pomáhať.
Mám jednu sestru ktorá sa volá Alexandra a dve skvelé neterky, moje krstniatka Vanesku a Nelku. Priženil som sa do skvelej rodiny Stanovcov, ktorý boli od začiatku pre mňa príkladom toho, ako sa dá slušne s Bohom žiť a dostal som skvelú rodinu spoločenstva, ktorým ste všetci vy čo toto čítate. Boh sa po tom, ako zomrel môj pozemský otec Jaro www.jaroslavkoprda.sk stal mojim nebeským otcom. Vidím v tom takú paralelu k z mŕtvych vstaniu, možno ju tam vidíte tiež. Chcel by som, aby môj život bol svedectvom toho, ako sa to dá, priniesť farbu do života, keď sa Mu odovzdáme a možno to chce aj On.
keďže na zoznámenie s niektorými novými členmi komunity sa ešte len teším, začnem tak zoširoka: volám sa Gita, mám 31 rokov a už tri a pol roka som vydatá za najlepšieho muža na svete. Spolu s Mišom (áno, to je on!), Jakubom (2 roky 3 mesiace) a Laurou (4 mesiace) žijeme už pár rokov v Berlíne, kde netrpezlivo čakáme na vašu návštevu a trocha nerozhodne na náš návrat domov.
K Bohu som sa dostala vďaka mojim rodičom, ktorých vidím žiť svoju vieru v každodennom živote, k osobnému vzťahu k Nemu vďaka Mariši, Dómskemu spoločenstvu, príprave na birmovku v UPC a „náhodným“ ľuďom a udalostiam, ktorými na mňa veru Pán nešetril. A k Ebenu cez spoločenstvo Ryba vďaka Italovi, Čakanke a Jožkovi tuším niekedy na konci gympla.
Spolu s Mišom sme (nebaviac sa spolu ;)) vyštudovali Medzinárodné vzťahy na Ekonomickej, kde som skončila aj doktorandské, objavila krásu ruštiny a pokušenia, ktoré so sebou prinášajú všetky možné štipká a Erazmy v zahraničí. Mám úžasného strážneho anjela, ktorý ma niekoľkokrát vyviedol za ruku z bahna, v ktorom som si hovela a ešte som bola na to aj hrdá.
Môj život výrazne ovplyvnil skauting, akčná veľkorodina, z ktorej pochádzam (4 súrodenci vrátane sestry, s ktorou som zdieľala maternicu), smrť môjho bracha pred 12timi rokmi, manželstvo a najnovšie aj rodičovstvo. Posledné dve považujem za najgeniálnejší Boží nástroj na ceste k svätosti, cez ktorý mi nielenže dal spoznať moje najhoršie stránky a priviedol k blaženej istote, že bez Neho nemôžem (ani so sebou) nič urobiť, ale ma aj učí:
spoznávať Jeho bezpodmienečnú lásku k svojim deťom, ktorú som si do narodenia našich detí nevedela ani vzdialene predstaviť
milovať, prejavovať svoje city a nechať sa milovať bez strachu, taká, aká som
žiť naplno v prítomnom momente, s istotou, že je o mna postarané, tak, ako to vedia len deti
byť vďačná a žasnúť nad nádherou a dokonalosťou jeho stvorenia a stvoreniatok
vzdávať sa svojho egoizmu a každý deň nanovo zažívať nádej plynúcu z môjho novonájdeného povolania (Ef 1,18)
neodvádzať svoju hodnotu od výkonu a nežiť pod pohľadom druhých ľudí
…a dokonca aj to, že vydržím pár rokov bez behania a hôr, ktoré milujem, cestovať stačí raz za mesiac, svokry sú dar od Boha, vzdelávať sa dá aj s dieťaťom v nosiči a variť sa vedia naučiť aj ľavorukí a ešte ich to môže aj baviť!
Z nepreberného zoznamu mojich aktuálnych snov vyberám: dokončený byt v Dúbravke, diplom z Montessori pedagogiky, kondička na najbližší berlínsky maratón, prebudenie a Boží dotyk nášho expat berlínskeho stretka, zázračné uzdravenie všetkých susedov a kamarátov, odvahu k radikálnemu svedectvu o Bohu bez strachu z ľudí. A pritom si spomínam na prednášku Johanessa Hartla o tom, že Boh za nás nebude robiť naše domáce úlohy…Tak teda idem na to. Som vďačná, že vás mám!
Časopis EVA 2010
