Tri jednoduché pravdy: (1) Láska je jediná sila, ktorá je schopná zmeniť človeka a len skúsenosť otcovskej Božej lásky radikálne zmení človeka k lepšiemu v jeho podstate a natrvalo. (2) Jediným spôsobom ako dospejeme k pocitu svojej totálnej potreby Božej pomoci, je uznanie si vlastnej slabosti. (3) Budovanie života modlitby je jediným logickým krokom pre niekoho, kto úprimne verí, že je úplne závislý od Boha.

Takto pekne sformulované som to našiel v knihe Pustovník od Davida Torkingtona. Myslím, že prvé dve pravdy sú jadrom posolstva Otcovho srdca a tretia je niečo, čo sa snažíme hlásať a žiť v Ebene. A všetky tri sú tak jednoduché, až sú chúďatká často veľmi ignorované. Pritom ony sú kľúčom k prežívaniu života v plnosti. Ako by som si želal aby sme im v hĺbke našich sŕdc uverili!

Toto obdobie prípravy na Ježišovu (a našu) Paschu je príležitosťou, cez ktorú môžeme vstúpiť do nich hlbšie. Ja osobne som zakúsil niekoľko ráz akési ponorenie sa do Božej otcovskej lásky skrze dotyk s tajomstvom Ježišovho kríža. Dokonca sa mi to spája s konkrétnym miestom. Neviem prečo, viacero týchto mojich ponorov sa udialo v suteréne chaty Luna, kde sme boli s Ebenom (kedysi dávno, keď sme sa tam ešte ako spoločenstvo zmestili a neskôr, keď sme tam boli už len ako vodcovský tím na vižn chate). Naposledy sa to udialo takto. V suteréne kde sme mali zriadenú modlitebňu sme sa zišli na chvály, no začali sme pokáním. Jednoducho a nahlas sme vyznávali, kde sme míňali naše povolanie, boli sebci, zraňovali… Pri pohľade na jednoduchý kríž z dvoch prekrížených papekov som zrazu videl v svojom vnútornom pohľade Ježiša v deň jeho umučenia. Ako nevinného Baránka, ktorý sa nebránil pred (mojim) súdom, bičovaním, výsmechom, vyzliekaním, opovrhovaním, zradou, opustením a ukrutnou fyzickou, duševnou aj duchovnou bolesťou a nakoniec smrťou na kríži. Z úst ktorého, totálne zdrveného, vyšli tesne pred smrťou slová lásky „odpusť im“, pretože z plnosti srdca hovoria ústa. Hlavne v momentoch ohrozenia, nebezpečia a vtedy keď nemáme veci pod kontrolou, dodal by som. Zachytil som jeho pohľad plný lásky, ktorým na mňa hľadel keď som ho ako Peter zrádzal a jeho pohľad, keď som ako Ján, bezmocný a bez slov, stál ohromený jeho obeťou pod mojim krížom, na ktorom visel namiesto mňa On. Táto Božia láska ma olúpila o všetku chuť vzdorovať a byť sudcom. Zlomila ma a obrala o všetku sebestačnosť a nezávislosť, vyfúkla mi všetky duchaplné komentáre. Vzdal som sa jej a zasoplený a urevaný som ju jednoducho prijal.

Veľmi by som vám túto skúsenosť nejak odovzdal aj keď myslím, že Otcova túžba je v tomto neporovnateľne väčšia ako moja. Možno keby ste videli a dotýkali sa plastiky umučeného Krista v Jeruzalemskom múzeu Turínskeho plátna, kde sme naposledy soplili a slzili viacerí ebeňáci spoločne… Jediný rozumný nápad, ktorý mi prichádza je pozvanie: oddeľ si čas a medituj toto tajomstvo Kristovho kríža, na ktorom si mal v skutočnosti a podľa spravodlivosti zomrieť ty a ja. A buduj život modlitby, ktorý je absolútnou nevyhnutnosťou.

Pri nasýtení piatich tisícov Ježišovi stačili dve ryby a päť chlebov. Správu o tomto konkrétnom zázraku nám podávajú všetci štyria evanjelisti. Zjavne to bola taká pecka, že to ani jeden nevynechal. Tvoje 2% pre Eben investujeme predovšetkým do diela ktoré sa deje v našich priestoroch na Tolstého 7, v ktorých sa sýtia Božím Slovom a  Jeho prítomnosťou aj mnohí mladí ľudia v rámci stretnutí a stretiek Eben Youth. Veríme, že tak ako to spravil s dvomi rybkami, Ježiš mnohonásobne rozmnoží aj tvoje 2% a raz z toho bude takisto pecka príbeh.

-Ogar-

Pozývame vás na otvorené modlitebné stretnutia našej komunity, tzv. Open Eben.

Začíname modlitbou chvál, svedectvami o Božej dobrote, nasleduje prednáška a po nej občerstvenie/agapé. Súčasne s agapé prebiehajú v kostole modlitby za ľudí, ktorí prejavia o ne záujem.

Stretnutie sa koná v nedeľu 6.10.2024 o 16:30 vo farskom kostole v Lamači. MAPA

Radi Vás medzi nami privítame!

V marci sa opäť uskutoční vstupný seminár spoločenstva Eben Ezer. Ak uvažuješ nad vstupom do spoločenstva a chceš vedieť viac o tom našom, tento seminár je určený práve pre Teba!
Bude sa konať 21.3.2024. Registrovať sa je potrebné do 18.3.2024.

Pre viac informácií a prihlásenie, sa ozvi mailom na: vstupnyseminar@eben-ezer.sk

Tešíme sa na Teba!

Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! (Flp2:1-2) Premýšľam, čo prežíval Pavol, keď použil túto podmienečnú formuláciu. Znie mi to nejak takto: „Ak je naša viera reálna, ak skutočne žijeme naše povolanie, musí mať aj konkrétne, zjavné ovocie. A tým ovocím je, drahí moji, vaša konkrétna a navonok rozpoznateľná jednota v Kristovi.“ Keď si čítate Pavlov text ďalej, je jasné, že dosahovanie takejto jednoty je aj bolestivý proces, v ktorom musí zomierať naše ego. Nie je to sranda a nedeje sa to automaticky.

Minule som písal, že sa oplatí všimnúť si, keď nás niekto, kto nás má rád, upozorní, že si potrebujeme dotiahnuť šnúrky. Dnes by som chcel doplniť, že na žiadnu túru nemôžme chodiť sami, ináč z(a)blúdime. Inými slovami, som presvedčený, že zdravé rozlišovanie musí zahŕňať aj fázu rozlišovania v spoločenstve. Osamelí jazdci totiž skončia v pasci. Systém: „Velím si sám a velím si dobre!“ je klamstvo. Síce vo svete veľmi rozšírené, praktizované a aj emočne podfarbené („čo mi má kto právo hovoriť do života“), stále však je to klamstvo, ktoré je v protiklade s princípmi Kráľovstva.

Čo teda vlastne navrhujem? Majme okolo seba niekoľko priateľov, s ktorými sme vo zmluvnom vzťahu (preto máme v Ebene záväzok), ktorým dáme povolenie hovoriť nám do života, s tým, že to nebudeme brať ako kritiku ale ako prejav lásky. Čekujme si s nimi priebežne, či máme dotiahnuté šnúrky. Nerobme dôležité životné rozhodnutia bez toho, aby sme si vypočuli, ako to vidia. Dajme niekomu dôveryhodnému právo ručnej brzdy – právo zastaviť nás, keď sa budeme rútiť do prúšvihu a nebudeme to sami vidieť. A nech to nie je výlučne manželský partner (aj keď ten by mal mať toto právo prvý). Dajme toto právo ešte niekomu inému. Verím, že odkedy som sám tieto veci implementoval do svojho života, robím lepšie rozhodnutia (viac v Božej vôli). Samozrejme vidím, že sa potrebujem k tomuto postoju aktívne vracať, pretože svet je miesto, ktoré je veľmi silne presiaknuté paradigmou individualizmu. Ktorý sa hlási o slovo zvlášť v momentoch, kedy vzťahy bolia. A my žijeme vo svete. No Ježiš povedal (v Jn 17), že nie sme z tohto sveta a hneď sa modlil, aby sme boli posvätení pravdou. A potom následne aj za našu jednotu. Jednota, v ktorej nebudeme ochotní byť posväcovaní pravdou o nás samých, je len predstieraná a pri tlakoch nevydrží.

Otec posväť nás pravdou, daj nám ochotu otvárať sa jedni voči druhým, kráčať spoločne a zápasiť o skutočnú jednotu, aby svet spoznal Ježiša a Otcovu lásku. Amen.

Boli sme v Izraeli. Na miestach, kde sa stali tie šupy, o ktorých čítame v Božom Slove. A dodnes sa tam šupy dejú a chcel by som zdieľať jednu, ktorú som zažil ja. Sprievodcu nám robil Janko Buc, čiže k miestam, ktoré sme navštevovali mal výklad, čo sa tam stalo a niekde nás previedol aj krátkou modlitbou, napasovanou na to miesto.

Keď sme boli tam, kde Ježiš učil Otčenáš, hovoril niečo o pripravenosti. A spomenul fakt, že pionieri mali taký „pozdrav“ – jeden sa spýtal: „Si pripravený?“ a druhý zvolal: „Vždy pripravený!“ Ja som síce pionierov nezažil, ale s týmto pozdravom mám veľmi starú, s odstupom času celkom smiešnu a hádam už zahojenú ranu, na ktorú som si cca 15 rokov nespomenul a dosť ma zarazilo, prečo to Pán Boh teraz na mňa vyťahuje.

V krátkosti – keď som chodil na hudobnú a mal som možno 7 – 8 rokov, môj učiteľ sa ma na začiatku každej hodiny spýtal: „No čo, Peťo, si pripravený?“ a nútil ma odpovedať „Vždy pripravený.“ Zdalo sa mi to brutálne trápne, ale keďže som bol introvertný, zakríknutý, nesebavedomý a akéhokoľvek vzdoru neschopný chlapec, naša hodina naozaj niekoľko rokov začínala touto trápnou scénkou, ktorá sa dokonca neodohrala vždy bez svedkov..

Pomaly, ale isto idem k pointe. Keď vynechám tú trápnosť, čo sa ma vlastne tou otázkou pán učiteľ pýtal? Či som doma cvičil na flaute. A ja som si zautomatizoval odpoveď, že som cvičil aj keď to vlastne často nebola pravda. Možno to poznáte.. keď sa hocičomu venujeme, treba trénovať, cvičiť, pripravovať sa. Môj učiteľ hovoril, že cvičiť treba hodinu denne (možno Vám je tento časový údaj povedomý ;). A to, či sa to deje sa nedá nijako obísť. Aj keď môžeme tvrdiť, že sme pripravení. Dokonca to môžeme aj uhrať na tej hodine. Ale potom príde koncert, kde sa to uhrať nedá. Tam sa ukáže, koľko som cvičil a či som pripravený.

A teraz hádam už naozaj pointa, čiže naspäť do Izraela. Pán Boh mi toto pripomenul. Išiel som do modlitby, kde som sa modlil s vecami, o ktorých sme tam počúvali. Že chcem nové veci, ktoré Boh pre mňa má. Že chcem zažívať úžas z toho, aký je. A On sa spýtal: „Si pripravený?“ Ja som išiel z reflexu zareagovať „Vždy pripravený“, ale uvedomil som si, že aj keď pripravený chcem byť, nie vždy to tak je. Aj keď sa väčšinou tvárim, že som. Viem to aj celkom verne uhrať, aj keď som niekedy až tak necvičil.. Takto nechcem fungovať. Chcem byť vždy pripravený, ale naozaj. A keď to nezvládam, nevadí, chcem byť aspoň v pravde a skúsiť to znova. Nie som totiž sám. Pripravovať nevestu – pripravovať seba, ale aj svojich bratov – na Pánov príchod (na koncert) je misia nás všetkých. A čo ty? Si pripravený? +

– Petis –

13 dní na lyžiach v jednej sezóne je, myslím, môj osobný  a zároveň aj tohtoročný rekord (2 lyžiarske s Mariš a deckami z GSU a 1 s Ebenom). Na všetkých som mohol pár detí (na)učiť lyžovať. Takže sa nečudujte, že dnes začneme lyžovaním. Lyžovanie nie je celkom prirodzený ľudský pohyb (ako napr. chodenie) a musíme sa ho (na)učiť a vieme sa v ňom rozvíjať.

Podobne aj život viery je v istom zmysle ne-/nad-prirodzený a túto Cestu (označenie rannej Cirkvi) sa potrebujeme učiť správne žiť od Učiteľa. Vy ma nazývate Učiteľ a Pán, a dobre hovoríte, lebo to som. (Jn 13,13). Počas posledných lyžiarskych som uvažoval často nad tým, že mnohé veci, ktoré sú prekážkou v procese učenia sa lyžovania, fungujú veľmi obdobne aj v živote s Bohom. Tu sú 3 najčastejšie, s ktorými som sa stretol:

Strach. Tento nepriateľ lyžovania vie kľudne paralyzovať aj budúceho talentovaného lyžiara. Ak totiž lyžiar-začiatočník koná na základe strachu, dejú sa mu presne tie veci, ktorých sa bojí. Napr. v momente prechodu do nového oblúku má lyžiar relatívne najvyššiu rýchlosť. Ak spraví to, čo mu inštruktor vraví a vydrží tlačiť na jednu nohu, stále opretý do lyžiarok (a tým pádom dole svahom), prejde do oblúku, ktorým rýchlosť dostane opäť pod kontrolu. Ak ale bude počúvať svoj strach, inštinktívne zostane stáť s váhou rozloženou na oboch nohách, čo ho bude zrýchľovať, pretože sa rúti dole svahom, začne sa zakláňať, čím stratí kontrolu nad lyžami a nakoniec spadne. Čo vedie veľmi skoro k rezignácii a stagnácii. Kľúčom je tu uveriť učiteľovi, nie strachu. A aj v tomto prípade platí to, čo učí apoštol Jakub vo svojom liste, že skutočná (živá) viera sa prejavuje v konkrétnych skutkoch (pokračujem tlačiť na nohu).

Prehnané sebavedomie. Alebo jednoducho pýcha. Vždy sa nájdu na kurze decká, ktoré po tom ako zvládnu základné oblúčiky na pekne vyratrakovanom a pomerne miernom svahu, prestanú robiť ďalej „trápne“ cvičenia a nepočúvajú, čo im inštruktori hovoria a jednoducho si jazdia svoje. Lenže tie cvičenia majú zmysel. A učia decká vo vzájomnej nadväznosti správne vytáčať trup, pracovať s ťažiskom, atď. A keď príde prudší svah alebo bubny, neustále padajú alebo jazdia naozaj škaredo a roztrasene. Inštruktor potom takéto deti ani na náročnejšie svahy vôbec nepustí. V živote s Pánom je namieste cítiť sa vždy ako začiatočník. To nám nedovolí robiť veci na vlastnú päsť a udrží nás to v závislosti na Jeho vedení a Slove. V opačnom prípade sa zasekneme v našom raste a Pán nás nepustí do náročnejších podmienok (nezverí väčšiu zodpovednosť), aby sme sa neprizabili. Alebo tam pôjdeme na vlastnú päsť a prizabijeme sa…

Nepozornosť. Táto prekážka v čase desaťsekundových videí a miliónov podnetov, ktoré detičky aj nás dospelých udržiavajú nalepených na screenoch, začína byť skutočnou výzvou v procese učenia. Niektoré deti potrebujú vysvetlenie, prečo majú robiť to, čo práve od nich chcem. Niektoré jednoducho nechápu až tak slovám a potrebujú, aby som im cvičenie predviedol, potrebujú to vidieť. Nech sú akýkoľvek typ, bez sústredenej pozornosti na učiteľa sa jednoducho nepohnú vpred. Aj v našom duchovnom raste potrebujeme venovať pozornosť tomu, čo hovorí a robí Učiteľ. Primárnym zdrojom na to je Božie Slovo.

Analógii myslím rozumieme. Tieto prekážky sú všetky prekonateľné, ak si na ne dáme pozor a dovolíme Duchu Svätému, aby nám ukázal, či sa nás niektorá netýka a ako ju prekonať. No je ešte jedna zásadná prekážka, ktorá akýkoľvek rast znemožní. Je ňou neprítomnosť. Deti, ktoré neprišli na lyžiarsky, sa lyžovať nenaučili. Ak sa my nedostavíme na stretnutie do našej modlitebnej komôrky a neotvoríme Božie Slovo, náš duchovný rast je v háji, pretože jednoducho nie sme s Učiteľom.

Tu skončím a dám vám domácu úlohu: do 24 hodín sa dostavte na individuálnu hodinu. Ak neviete ako začať, zapnite si napríklad jeden z top Mariškinych podcastov: Verný svojmu menu #37 | Slovo. Buďte požehnaní!

Rozhovor prevzatý z webu Slovoplus.sk

(viac…)

Každý zažívame situácie kedy sa obzeráme späť a pýtame sa, či cesta (alebo nejaký jej úsek) po ktorej sme kráčali mala zmysel. Či sme sa márne nenamáhali a zle neinvestovali. Či sme nevylievali svoj život do projektov, vzťahov alebo aktivít, ktoré majú nulový význam. Ak je takáto skúsenosť pre teba niečim nepoznaným, radšej si začni klásť tieto otázky. Počítať celý život nejakú rovnicu a spraviť si skúšku správnosti až na konci by bolo veľmi nerozumné. 

Takisto ale vieme, že veľmi často je toto zatemnenie len následkom toho, že sa zamračilo a možno začalo pršať a fúkať studený vietor. Jednoducho aktuálne okolnosti, naše emocionálne rozpoloženie alebo nejaké situácie, ktorým sme čelili spôsobili, že v krátkodobom horizonte začneme spochybňovať, či ideme správnym smerom. Spomínam si na môj rumunský puťák (na ktorom btw boli aj Mariš, Mari a Jožko), ktorý začal krásne ale potom nám na hrebeni Rodny tri dni pršalo a zažili sme búrku a krupobitie, kedy sme sa báli o život. Boli tam momenty, kedy som sa pýtal prečo som sa na to dal. Napr. keď som ležal v noci v spacáku a zároveň aj v potoku, ktorý sa rozhodol tiecť nám počas búrky cez stan ale bál som sa postaviť, pretože okolo nás trieskali blesky a ja som nechcel vytŕčať nad povrch. Vtedy som si kládol otázku, či by mi nebolo lepšie v Bratislave v mäkkej a hlavne suchej posteli, v ktorej by som teraz spal a neklepal sa ako vystrašený ratlík. Keby som to ale vtedy zabalil, nevidel by som nádherné scenérie, divoké kone, neochutnal miestne čučo od pastierov, nezažil magické chvíle so spolupútnikmi a nebol fascinovaný krásou, ktorá mi opäť raz dokazovala tú ultimátnu Krásu. Týmto spomienkovým úletom chcem len ilustrovať, že v čase pochybností potrebujeme zapojiť a praktizovať vieru.

Keď nás Otec povolal na nejakú cestu, má zmysel po nej vo viere pokračovať aj keď to tak aktuálne necítime a možno nám to ani nedáva zmysel.  Viete, že nám na tento rok vravel o peci. Čo ak je aj toto jeden aspekt nášho prepaľovania? Vytrvať vtedy, kedy by sme to bez viery vzdali. Ak bude náš motív láska, tak aj keby naše merateľné výsledky boli v očiach sveta jedno veľké fiasko, Otec nás odmení. Toto je ten veľký ekvalizér skrze ktorý môže byť v Kráľovstve vedúci živoriaceho detského stretka väčší ako úspešný štadiónový evanjelizátor. Kde sa aktuálne nachádzaš? V teplej posteli v Bratislave alebo na púti? Ak si v pohodlí komfortnej zóny zdvihni prosím zadok! Ak si na púti a je to aktuálne ťažké, ďakujem ti. A žehnám ti vieru pokračovať!
– Ogar –

Duch Svätý by podľa mňa okrem všetkých známych biblických a z Tradície vychádzajúcich titulov, mohol dostať ešte aj titul Vyrušiteľ (od slovesa vyrušovať).

(viac…)