13 dní na lyžiach v jednej sezóne je, myslím, môj osobný a zároveň aj tohtoročný rekord (2 lyžiarske s Mariš a deckami z GSU a 1 s Ebenom). Na všetkých som mohol pár detí (na)učiť lyžovať. Takže sa nečudujte, že dnes začneme lyžovaním. Lyžovanie nie je celkom prirodzený ľudský pohyb (ako napr. chodenie) a musíme sa ho (na)učiť a vieme sa v ňom rozvíjať.
Podobne aj život viery je v istom zmysle ne-/nad-prirodzený a túto Cestu (označenie rannej Cirkvi) sa potrebujeme učiť správne žiť od Učiteľa. Vy ma nazývate Učiteľ a Pán, a dobre hovoríte, lebo to som. (Jn 13,13). Počas posledných lyžiarskych som uvažoval často nad tým, že mnohé veci, ktoré sú prekážkou v procese učenia sa lyžovania, fungujú veľmi obdobne aj v živote s Bohom. Tu sú 3 najčastejšie, s ktorými som sa stretol:
Strach. Tento nepriateľ lyžovania vie kľudne paralyzovať aj budúceho talentovaného lyžiara. Ak totiž lyžiar-začiatočník koná na základe strachu, dejú sa mu presne tie veci, ktorých sa bojí. Napr. v momente prechodu do nového oblúku má lyžiar relatívne najvyššiu rýchlosť. Ak spraví to, čo mu inštruktor vraví a vydrží tlačiť na jednu nohu, stále opretý do lyžiarok (a tým pádom dole svahom), prejde do oblúku, ktorým rýchlosť dostane opäť pod kontrolu. Ak ale bude počúvať svoj strach, inštinktívne zostane stáť s váhou rozloženou na oboch nohách, čo ho bude zrýchľovať, pretože sa rúti dole svahom, začne sa zakláňať, čím stratí kontrolu nad lyžami a nakoniec spadne. Čo vedie veľmi skoro k rezignácii a stagnácii. Kľúčom je tu uveriť učiteľovi, nie strachu. A aj v tomto prípade platí to, čo učí apoštol Jakub vo svojom liste, že skutočná (živá) viera sa prejavuje v konkrétnych skutkoch (pokračujem tlačiť na nohu).
Prehnané sebavedomie. Alebo jednoducho pýcha. Vždy sa nájdu na kurze decká, ktoré po tom ako zvládnu základné oblúčiky na pekne vyratrakovanom a pomerne miernom svahu, prestanú robiť ďalej "trápne" cvičenia a nepočúvajú, čo im inštruktori hovoria a jednoducho si jazdia svoje. Lenže tie cvičenia majú zmysel. A učia decká vo vzájomnej nadväznosti správne vytáčať trup, pracovať s ťažiskom, atď. A keď príde prudší svah alebo bubny, neustále padajú alebo jazdia naozaj škaredo a roztrasene. Inštruktor potom takéto deti ani na náročnejšie svahy vôbec nepustí. V živote s Pánom je namieste cítiť sa vždy ako začiatočník. To nám nedovolí robiť veci na vlastnú päsť a udrží nás to v závislosti na Jeho vedení a Slove. V opačnom prípade sa zasekneme v našom raste a Pán nás nepustí do náročnejších podmienok (nezverí väčšiu zodpovednosť), aby sme sa neprizabili. Alebo tam pôjdeme na vlastnú päsť a prizabijeme sa...
Nepozornosť. Táto prekážka v čase desaťsekundových videí a miliónov podnetov, ktoré detičky aj nás dospelých udržiavajú nalepených na screenoch, začína byť skutočnou výzvou v procese učenia. Niektoré deti potrebujú vysvetlenie, prečo majú robiť to, čo práve od nich chcem. Niektoré jednoducho nechápu až tak slovám a potrebujú, aby som im cvičenie predviedol, potrebujú to vidieť. Nech sú akýkoľvek typ, bez sústredenej pozornosti na učiteľa sa jednoducho nepohnú vpred. Aj v našom duchovnom raste potrebujeme venovať pozornosť tomu, čo hovorí a robí Učiteľ. Primárnym zdrojom na to je Božie Slovo.
Analógii myslím rozumieme. Tieto prekážky sú všetky prekonateľné, ak si na ne dáme pozor a dovolíme Duchu Svätému, aby nám ukázal, či sa nás niektorá netýka a ako ju prekonať. No je ešte jedna zásadná prekážka, ktorá akýkoľvek rast znemožní. Je ňou neprítomnosť. Deti, ktoré neprišli na lyžiarsky, sa lyžovať nenaučili. Ak sa my nedostavíme na stretnutie do našej modlitebnej komôrky a neotvoríme Božie Slovo, náš duchovný rast je v háji, pretože jednoducho nie sme s Učiteľom.
Tu skončím a dám vám domácu úlohu: do 24 hodín sa dostavte na individuálnu hodinu. Ak neviete ako začať, zapnite si napríklad jeden z top Mariškinych podcastov: Verný svojmu menu #37 | Slovo. Buďte požehnaní!