Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! (Flp2:1-2) Premýšľam, čo prežíval Pavol, keď použil túto podmienečnú formuláciu. Znie mi to nejak takto: "Ak je naša viera reálna, ak skutočne žijeme naše povolanie, musí mať aj konkrétne, zjavné ovocie. A tým ovocím je, drahí moji, vaša konkrétna a navonok rozpoznateľná jednota v Kristovi." Keď si čítate Pavlov text ďalej, je jasné, že dosahovanie takejto jednoty je aj bolestivý proces, v ktorom musí zomierať naše ego. Nie je to sranda a nedeje sa to automaticky.
Minule som písal, že sa oplatí všimnúť si, keď nás niekto, kto nás má rád, upozorní, že si potrebujeme dotiahnuť šnúrky. Dnes by som chcel doplniť, že na žiadnu túru nemôžme chodiť sami, ináč z(a)blúdime. Inými slovami, som presvedčený, že zdravé rozlišovanie musí zahŕňať aj fázu rozlišovania v spoločenstve. Osamelí jazdci totiž skončia v pasci. Systém: "Velím si sám a velím si dobre!" je klamstvo. Síce vo svete veľmi rozšírené, praktizované a aj emočne podfarbené ("čo mi má kto právo hovoriť do života"), stále však je to klamstvo, ktoré je v protiklade s princípmi Kráľovstva.
Čo teda vlastne navrhujem? Majme okolo seba niekoľko priateľov, s ktorými sme vo zmluvnom vzťahu (preto máme v Ebene záväzok), ktorým dáme povolenie hovoriť nám do života, s tým, že to nebudeme brať ako kritiku ale ako prejav lásky. Čekujme si s nimi priebežne, či máme dotiahnuté šnúrky. Nerobme dôležité životné rozhodnutia bez toho, aby sme si vypočuli, ako to vidia. Dajme niekomu dôveryhodnému právo ručnej brzdy - právo zastaviť nás, keď sa budeme rútiť do prúšvihu a nebudeme to sami vidieť. A nech to nie je výlučne manželský partner (aj keď ten by mal mať toto právo prvý). Dajme toto právo ešte niekomu inému. Verím, že odkedy som sám tieto veci implementoval do svojho života, robím lepšie rozhodnutia (viac v Božej vôli). Samozrejme vidím, že sa potrebujem k tomuto postoju aktívne vracať, pretože svet je miesto, ktoré je veľmi silne presiaknuté paradigmou individualizmu. Ktorý sa hlási o slovo zvlášť v momentoch, kedy vzťahy bolia. A my žijeme vo svete. No Ježiš povedal (v Jn 17), že nie sme z tohto sveta a hneď sa modlil, aby sme boli posvätení pravdou. A potom následne aj za našu jednotu. Jednota, v ktorej nebudeme ochotní byť posväcovaní pravdou o nás samých, je len predstieraná a pri tlakoch nevydrží.
Otec posväť nás pravdou, daj nám ochotu otvárať sa jedni voči druhým, kráčať spoločne a zápasiť o skutočnú jednotu, aby svet spoznal Ježiša a Otcovu lásku. Amen.