Tri jednoduché pravdy: (1) Láska je jediná sila, ktorá je schopná zmeniť človeka a len skúsenosť otcovskej Božej lásky radikálne zmení človeka k lepšiemu v jeho podstate a natrvalo. (2) Jediným spôsobom ako dospejeme k pocitu svojej totálnej potreby Božej pomoci, je uznanie si vlastnej slabosti. (3) Budovanie života modlitby je jediným logickým krokom pre niekoho, kto úprimne verí, že je úplne závislý od Boha.
Takto pekne sformulované som to našiel v knihe Pustovník od Davida Torkingtona. Myslím, že prvé dve pravdy sú jadrom posolstva Otcovho srdca a tretia je niečo, čo sa snažíme hlásať a žiť v Ebene. A všetky tri sú tak jednoduché, až sú chúďatká často veľmi ignorované. Pritom ony sú kľúčom k prežívaniu života v plnosti. Ako by som si želal aby sme im v hĺbke našich sŕdc uverili!
Toto obdobie prípravy na Ježišovu (a našu) Paschu je príležitosťou, cez ktorú môžeme vstúpiť do nich hlbšie. Ja osobne som zakúsil niekoľko ráz akési ponorenie sa do Božej otcovskej lásky skrze dotyk s tajomstvom Ježišovho kríža. Dokonca sa mi to spája s konkrétnym miestom. Neviem prečo, viacero týchto mojich ponorov sa udialo v suteréne chaty Luna, kde sme boli s Ebenom (kedysi dávno, keď sme sa tam ešte ako spoločenstvo zmestili a neskôr, keď sme tam boli už len ako vodcovský tím na vižn chate). Naposledy sa to udialo takto. V suteréne kde sme mali zriadenú modlitebňu sme sa zišli na chvály, no začali sme pokáním. Jednoducho a nahlas sme vyznávali, kde sme míňali naše povolanie, boli sebci, zraňovali... Pri pohľade na jednoduchý kríž z dvoch prekrížených papekov som zrazu videl v svojom vnútornom pohľade Ježiša v deň jeho umučenia. Ako nevinného Baránka, ktorý sa nebránil pred (mojim) súdom, bičovaním, výsmechom, vyzliekaním, opovrhovaním, zradou, opustením a ukrutnou fyzickou, duševnou aj duchovnou bolesťou a nakoniec smrťou na kríži. Z úst ktorého, totálne zdrveného, vyšli tesne pred smrťou slová lásky "odpusť im", pretože z plnosti srdca hovoria ústa. Hlavne v momentoch ohrozenia, nebezpečia a vtedy keď nemáme veci pod kontrolou, dodal by som. Zachytil som jeho pohľad plný lásky, ktorým na mňa hľadel keď som ho ako Peter zrádzal a jeho pohľad, keď som ako Ján, bezmocný a bez slov, stál ohromený jeho obeťou pod mojim krížom, na ktorom visel namiesto mňa On. Táto Božia láska ma olúpila o všetku chuť vzdorovať a byť sudcom. Zlomila ma a obrala o všetku sebestačnosť a nezávislosť, vyfúkla mi všetky duchaplné komentáre. Vzdal som sa jej a zasoplený a urevaný som ju jednoducho prijal.
Veľmi by som vám túto skúsenosť nejak odovzdal aj keď myslím, že Otcova túžba je v tomto neporovnateľne väčšia ako moja. Možno keby ste videli a dotýkali sa plastiky umučeného Krista v Jeruzalemskom múzeu Turínskeho plátna, kde sme naposledy soplili a slzili viacerí ebeňáci spoločne... Jediný rozumný nápad, ktorý mi prichádza je pozvanie: oddeľ si čas a medituj toto tajomstvo Kristovho kríža, na ktorom si mal v skutočnosti a podľa spravodlivosti zomrieť ty a ja. A buduj život modlitby, ktorý je absolútnou nevyhnutnosťou.